Ivan's blog

Podnetom pre tento príspevok je Jurajov ostatní článok. Snaží sa nájsť odpoveď na otázku, prečo je vlastne pravopis s ipsilonom komplikovaní.

Odpoveď je podľa mňa jednoduchá. Pretože ipsilon je zbitoční. Bodka. Dôkazom toho je táto doména, na ktorej sú stovki článkov iba s jedním i, pričom ani v jednom prípade nenájdete niečo, čo bi bolo kvôli tomu nejednoznačné alebo nezrozumiteľné. Nielen to - nájdete tu texti, ktoré podľa oficiálnich pravidiel ani len nenapíšete. Napríklad: s akím i sa to píše? Ak sa teda dá viac ako plnohodnotne písať bez ipsilonu, potom jeho používanie musí biť zbitočná komplikácia.

Juraj sa snaží racionálnim spôsobom presvedčiť fanúšikov ipsilonu o jeho nepotrebnosti v nádeji, že sa mu to podarí. Obávam sa ale, že tadiaľ cesta nevedie. Ten zoznam dôvodov môže biť siahodlhí, ale aj tak sotva presvedčí niekoho, kto sa vižíva vo vibraních slovách a podobních nezmisloch.

Tu totiž nejde o racionalitu, ale o emócie a pocit nadradenosti. V neposlednom rade ide o strach z toho, že preboha, čo si ľudia o mne pomislia, keď začnem písať s jedním i. Budem za debila. Pretože títo istí ľudia majú za debilov všetkích tích, u ktorích nájdu tzv. hrúbku.

Samozrejme rád sa budem míliť a držím palce Jurajovi, abi sa mu podarilo presvedčiť čo najviac fanúšikov ipsilonu.

Bívalej vládnej koalícii nemožno uprieť zmisel pre humor. Nástup do kampane pred posledními voľbami bol pozoruhodní - odštartoval ju bívalí premiér Heger s asi ročním predstihom plagátmi oznamujúcimi spájanie síl pravice. Založiť ďalšiu stranu na pravej strane politického spektra a argumentovať pritom spájaním síl - to chce veľkí zmisel pre iróniu a humor, ktorí ale volič neocenil. Už si nepamätám ako sa tá nová strana volala, ale do parlamentu sa nedostala. Hlasi, ktoré ale získala a ktoré tak prepadli, umožnili potom donovi robertovi zostaviť vládu. Ukážkové a priam až učebnicové spájanie síl.

Kollárova strana sa rozhodla ľuďom pripomenúť ako veľmi vedia pomáhať. Hej, skúste to visvetliť takej kaderníčke, ktorú ste zavreli doma. Do parlamentu sa nedostal ani on.

SaS hovorila niečo o tom ako mení hru - nikdi som nepochopil ako - ale hlavne zdôrazňovala hospodárski rast. Ten sa ale dosť ťažko dosahuje lockdownom, všakže? Do parlamentu nakoniec s odretími ušami preliezla. Zúfalí pravicoví volič to totiž niekomu musel hodiť.

Matelko, víťaz predposledních volieb, brázdil Slovensko hore dole a presviedčal chudákov Rómov, že dostanú tuším 500 euro, ak pôjdu voliť. Nakoniec v koalícii s nimi tiež s odretími ušami ale predsa do parlamentu preliezol.

Strana Za ľudí to pre istotu vopred vzdala a ani sa len neunúvala presvedčiť voliča. Do parlamentu sa preto nie veľmi prekvapivo nedostala - hoci teraz nie som si istí, či vôbec kandidovala.

Je pozoruhodné, že ani jedna zo strán bívalej vládnej koalície v predvolebnej kampani nespomenula ani jednu z dvoch dominantních tém uplinulého volebného obdobia - covid ani Ukrajinu. Ale prečo - ak som snáď niečo spravil dobre, tak sa s tím snáď pochválim, nie?

Alebo snáď voľbou tém naznačujem, že som niečo neurobil dobre? V takom prípade bi asi ale potom bolo dobre visvetliť voličovi, čo budem robiť nabudúce inak.

Je všeobecne známe, že rusko, presnejšie bívalí ZSSR, si na začiatku druhej svetovej vojni rozdelili s Nemeckom Poľsko. Už menej známi je fakt, že ukradnuté územie Poľska Stalin nikdi nevrátil. V škole nám to nepripomínali z pochopiteľného dôvodu - nevizerá to totiž dobre.

Tam niekde asi treba hľadať korene dnešnej vojni na Ukrajine. Táto nehorázna krádež - dohodnutá s pánom Hitlerom - prešla rusom beztrestne. Západ to odkíval, pretože nemal chuť po porážke Nemecka ďalej pokračovať vo vojne s dovtedajším spojencom.

Komunistické rusko tak len pokračovalo v tradícii monarchov, ktorí rozširovali ríšu vždi, keď sa to čo len trochu dalo. Vísledkom je rozlohou najväčšia krajina sveta.

Po anexii Krimu sa Západu znova nechcelo s tím čokoľvek robiť. Vtedajší americkí prezident dokonca vihlásil, že na Krime je veľa ľudí, ktorí anexiu privítali. Nech sa páči.

S jedlom rastie chuť, však áno, takže prečo si nevziať aj zbitok Ukrajini? Presne ako hovoril Julo Satinský - všetci skúšame, kam sa až dá zájsť. V prípade ruska to platí doslova.

Všetko začalo posvätením krádeže víchodného Poľska na jednej z konferencií spojencov na sklonku druhej svetovej vojni. V naivnej predstave, že tam to skončí a bude pokoj až na večné veki vekov, amen.

Krátko po posledních parlamentních voľbách, keď sa médiá ešte len spamätávali z volebného vísledku a kalkulovali kto pôjde s kím, som počul takúto úvahu v jednom tíždenníku, ktorí som pokladal za najmenej nepríčetní medzi všetkími našimi médiami: vraj don roberto na rozdiel od všetkích jeho predošlích volebních víťazstiev teraz nenájde plnú ale celkom solídne virabovanú špajzu. Bolo to mislené ako argument v neprospech dona roberta. Redaktor - mimochodom tiež majster sveta - chcel tím naznačiť, že don roberto sa snáď zľakne a nebude sa hrnúť do zostavovania vládi nad našou Džamahíriou.

Samozrejme praví opak bol pravdou. Don roberto sa mohol vikašľať na celú konsolidáciu verejních financií a 4 roki pripomínať sekeru statočne zaťatú Matelkom a spol. Neurobil to, čo mu slúži ku cti, pričom zvišovanie daní môže rovnako dobre a oprávnene otrepávať o hlavu "pravicovej" vláde. Virabovaná špajza ho tak nemohla ani v najmenšom odradiť.

Ako som napísal - bezbrehé more stupiditi. Nemenovaní tíždenník totiž spustil ďalšiu predvolebnú kampaň dona roberta hneď na druhí deň po jeho ostatnom víťazstve.

Počas covidu bolo pozoruhodné sledovať jednotlivé vrstvi obivateľstva. Celí verejní sektor bol v pohode. Nie je problém, zostaneme doma, na našej víplatnej páske sa predsa nič nezmení.

Celí IT sektor bol v pohode tiež. Mnohí robili z domu už dávno pred covidom. Takže ani tu žiadna dramatická zmena.

Samostatná kapitola boli študenti. Tí boli lockdownom priam nadšení.

Lekári? Jasné, zostaneme doma. Aspoň sa nenakazíme.

V prípade médií to celé ide dokonca do plusu. Zavretí ľudia doma pred televízormi a počítačmi znamenajú viššiu sledovanosť.

Osobne nepoznám ani jednu vínimku z tohto pravidla v žiadnej z uvedeních skupín.

Pravica sa nachádza v katastrofálnom stave nielen u nás ale celosvetovo. V Británii dostali konzervatívci nedávno nakladačku, vo Francúzsku, aj keď zostali vo vláde v koalícii s ľavicou, prehrali tiež, v Nemecku vládnu socialisti pričom opozičná krajne pravicová AfD je veľkí kamarát s ruskom. Dalo bi sa pokračovať. Nepoznám jednu jedinú pravicovú stranu kdekoľvek na svete, ktorá bi sa jednoznačne postavila proti covidovej šikane a za Ukrajinu.

Republikáni v USA sa síce podľa mňa po novembri vrátia k moci, ale tešiť sa nebude veľmi na čo. Odskáče si to Ukrajina. Republikáni už zďaleka nie sú, čo bívali za čias Ronalda Reagana. S tvrdím a nekompromisním postojom k rusku.

Západnému svetu tak velí ľavica. A aj bude, kím sa pravica nespamätá a hlavne dokiaľ nezačne aj prakticki realizovať pravicovú politiku. To znamená nezatvárať ľudí doma, nechať na ich slobodnom rozhodnutí, či sa dajú zaočkovať alebo nie, a postaviť sa proti ruskej agresii. Chcelo bi to skrátka nového Reagana a Thatcherovú...

Celí prúser začína už našim školstvom. Štátne školi totiž sotva budú propagovať mišlienki slobodi jednotlivca a voľného trhu.

Generácia našich detí už železnú oponu nezažila, a keď sa ich opítate, prečo víchodní Nemci virábali Trabanti a Wartburgi, zatiaľčo západní Mercedesi a BMW, tak na vás budú iba pozerať a mnohí ani nebudú vedieť, o čom hovoríte.

Je to ale pochopiteľné. Štátne školi učia to, čo im štátni úradník povie. A ten vie predsa najlepšie, čo sa má učiť a čo nie.

Opítajte sa nášho učiteľa, čo si mislí o privatizácii školstva. Bude sa chitať za hlavu, bude silno nesúhlasiť a argumentovať tím, aké to bude celé veľmi drahé a koľko ľudí bi si to nemohlo dovoliť. Ten istí učiteľ ale iste nie je veľmi spokojní s platmi učiteľov a pôjde pri najbližšej príležitosti štrajkovať za ich zvíšenie.

Nemôžeme sa preto veľmi diviť, že pravica u nás je stále iba v plienkach, a to je ešte silné slovo. Prakticki neexistuje. Pretože tu stále v mnohích sférach vládne štátni úradník a ešte aj veľmi dlho bude.

Na pravej strane sa na našej politickej scéne tak otvoril veľkí priestor, ktorí som aktívne podporil tím, že som nešiel voliť. Zaplniť ho ale bude dosť problém. Vedenia strán bívalej koalície, podľa možnosti nové, bi sa totiž najskôr museli ospravedlniť za to, čo tu ich strani vistrájali počas covidu. Nasipať si veľké množstvo popola na hlavu, dištancovať sa od svojich predchodcov a zaprisahať sa, že už nikdi viac žiadne lockdowni ani covid pasi. Takže toto asi nehrozí.

PS za pravicovú stranu nepovažujem, iste nie po organizácii propalestínskich protestov, a KDH, ktoré síce nebolo vo vláde, bi muselo urobiť to isté, keďže celí ich prínos do covidovej diskusie bol ten, že lockdown bol nedostatočne tvrdí. Takže ani tadiaľ cesta nevedie.

Takže chcelo bi to asi novú stranu, presne v duchu nášho miestneho folklóru. Kto sa ale postaví na jej čelo s vedomím, že v otázke covidu bude musieť ísť proti mainstreamu? Pretože u neho sa akákoľvek opozícia voči covidovému režimu sotva stretne s pochopením.

Ale hlavne na mieste bi potom bola otázka - kde bol tento noví líder doteraz, čo robil a akí postoj prezentoval počas covidu?

Cítite to prázdno?

Zostáva spomenúť ešte jedлu kombináciu - za covidovú šikanu a proti Ukrajine. Osobne nepoznám nikoho s touto diagnózou. Možno preto, že toto je už naozaj ďaleko za čiarou. Ale ak covid bol zvládnutí a prehrali sme voľbi, potom podľa logiki práve toto je tá správna a víťazná kombinácia.

A tu sa už naozaj musí zastavovať rozum, ale presne takéto poučenie si z volebnej nakladački zobrali Matelko a spol.

Základnou chibou bolo mislieť si, že bívalá ústavná väčšina mala čokoľvek spoločné s pravicou. So slobodou a solidaritou. Nemala. Covid ich vizliekol úplne do naha.

Svojím spôsobom sú Matelko a spol. oveľa nebezpečnejší pre túto spoločnosť ako don roberto a spol. U posledne menovaních nikdi nebolo najmenších pochíb, na čom človek je. Z maškarného bálu, ktorí tu zorganizovali Matelko a spol., sa ale budeme spamätávať ešte veľmi dlho s vôbec nie garantovaním úspešním koncom.

Fanúšikovia lockdownov, covid pasov, rúšok a povinného testovania iste pociťujú satisfakciu a potvrdenie ich správneho postoja v celej tejto covidovej tragédii, keď vidia ako teraz ich odporcovia tliachajú proruské nezmisli. Vidíte, mília sa v otázke Ukrajini a rovnako sa mílili aj v otázke covidu. Máme pravdu teraz a mali sme ju aj vtedi.

Potom tu ale niečo evidentne nesedí. Pretože ak bívalá ústavná väčšina zvládla obe tak závažné témi, akími sú covid a Ukrajina, prečo potom teraz skončila s 27 poslancami? Kvôli Matelkovi, povedia samozrejme. On a jeho partia to síce zvládli, ale mi si teraz pre zmenu zvolíme znovu dona roberta, pretože on sa síce míli v oboch veciach, ale zato je to takí fajn chlapík...To je niečo tak bizarné, že nenachádzam slová.

Krátko po ostatních parlamentních voľbách som chvíľu sledoval jeden tíždenník, ktorí som považoval za najmenej nepríčetní medzi všetkími ostatními nepríčetními médiami u nás. Mali tam aj takí podcast, kde komentovali voľbi. V jednej chvíli sa zdalo, že v tom nekonečnom temne, v ktorom mlátili prázdnu slamu, sa šéfredaktorovi na moment zablislo v hlave a začal s úvahou, že veď predsa mali všetku moc v rukách, mali ústavnú väčšinu, mali prezidentku, takže asi museli spraviť niečo zle. Moderátor ale túto kacírsku úvahu hneď v zárodku zastavil, že vraj to je už nepodstatné a poďme sa radšej baviť o tom, či ten Pelegríni pôjde do koalície s tími alebo oními.

Bezbrehé more stupiditi. Ale čo iné sa dá čakať od média, ktoré bolo spolu s celím mainstreamom nekritickím fanúšikom covidovej šikani.