Ivan's blog

Vo vojne je dobrím základom vedieť, kto je priateľ a kto nepriateľ. Ukrajinskí prezident ale stále nepochopil, že USA nie sú priateľ Ukrajini. Usudzujem tak na základe toho, že je stále pripravení podpísať dohodu o nerastnom bohatstve.

Rovnako je zarážajúce, že dánski minister obrani sa odmieta pozerať na USA ako na nepriateľa. Iste, Dánsko nie je vojne, zatiaľ. Americkí prezident sa ale vijadril - a to nie raz - že Grónsko chce a aj ho bude mať, aj kebi to malo znamenať použitie vojenskej sili. Trumpa síce netreba brať doslova, ale ako inak sa dá chápať toto vihlásenie. Sú totiž iba dve možnosti - buď mu veríme, že tú vojenskú silu použije alebo nie. A ak mu veríme, tak sotva sa dajú považovať USA za niečo iné ako za nepriateľa. Jedine, že bi sme mu neverili. Postaviť ale celú bezpečnosť krajini na nedôvere k vihláseniam prezidenta USA je v prípade Dánska, ktorého vládu považujem za osvietenú, prinajmenšom prekvapivé.

Oveľa menej ma prekvapuje, keď britskí premiér odmieta považovať USA za nespoľahlivého partnera a ani si nechce viberať medzi Európou a USA v otázke bezpečnosti. Trump sa totiž netají simpatiami k Británii a odporom k EÚ. V tejto súvislosti ma ale naopak veľmi prekvapuje, že EÚ prenecháva vodcovstvo koalície ochotních práve Británii, ktorej sa vojna na Ukrajine tíka oveľa menej ako EÚ. Pretože s ruskom hraničí EÚ, nie Británia, a je to EÚ, ktorej súčasťou sa má stať Ukrajina, nie Commonwealth.

Strata USA ako spojenca je pre Európu desivá. Preto si ju ani nechce pripustiť. Vibudovanie európskej armádi alebo aspoň novej obrannej aliancie je pritom ešte ten menší problém. Oveľa väčší bude zbavenie sa závislosti na technológiách z USA.

Začnime operačními sistémami počítačov a mobilních zariadení celej štátnej správi a minimálne aj kritickích podnikov ako sú povedzme elektrárne, banki a zbrojovki. Vihoďme všetko, kde beží Windows, macOS, iOS prípadne Android - a uvidíme, čo zostane. Ale spraviť to treba a začať treba hneď.

Včera bolo neskoro. Ak to nespravíme, potom sa môžeme rovno pričleniť k USA.

V záujme duševnej pohodi som sa rozhodol od tejto chvíle ignorovať všetki správi, v ktorích sa spomína Trump. Život je totiž príliš krátki a treba sa rozhodnúť, čím ho viplniť. Sledovať, čo škandalózne zase raz Trump vipustil do sveta, mi pripadá ako bohapusté plitvanie časom. A potom to ešte aj častokrát komentovať.

Trump tak rozšíril radi tích, ktorích dokonale ignorujem - putin, lavrov, musk, orbán, don roberto a vôbec celá naša politická scéna. Plus všetko, čo končí na .sk - pochopiteľne s vínimkou tejto doméni. Je to rokmi overená účinná metóda.

Zo zahraničného spravodajstva dánskeho portálu, ktorí sa stal mojim jediním internetovím zdrojom informácií, tak veľa na čítanie nezostane. Nevadí. Začnem sledovať iné sekcie - kultúru prípadne dánske domáce spravodajstvo. Odtiaľto na mňa snáď Trump neviskočí.

Svet je v šoku, ale nemôžem povedať, že bi ma hádka v Bielom dome obzvlášť prekvapila. Viac ma prekvapilo, že tam ukrajinskí prezident vôbec išiel.

Všetko ostatné už predsa bolo povedané, a nie raz. Nič iné sa nedá očakávať od prezidenta, ktorí ide vijednávať o Ukrajine bez Ukrajini, vihlási, že Zelenskij na rokovaniach s ruskom mohol biť, kebi chcel, ale že aj tak tam nebol potrební, že bola to Ukrajina, ktorá začala vojnu, nie rusko, je to ukrajinskí prezident, kto je diktátor, nie putin, a kto hlasuje spolu ruskom a čínou v OSN.

Neviem, čo iné ešte mal spraviť, abi Ukrajina pochopila, že súčasná administratíva USA nie je ich priateľ. Napriek tomu všetkému poďho dojednávať kšefti rovno do Bieleho domu. Mimochodom americkí prezident ho tam nepozval. Ak teda máme veriť Trumpovmu komentáru ešte pred samotnou návštevou, podľa ktorého vraj počul, že Zelenskij sa tam chistá prísť. Teda nie, že ho tam Trump pozval. Pretože do Bieleho domu netreba pozvanie, jednoducho sa len treba zobrať a prísť, však áno.

Je ťažké sa zmieriť so stratou USA ako spojenca, rozumiem tomu. Ale treba sa snáď konečne pozrieť pravde do očí, ak teda máme robiť aj nejaké racionálne rozhodnutia. Návšteva Bieleho domu takím rozhodnutím iste nebola.

Takže Trump si najnovšie nepamätá, že bi niekedi nazval Zelenského diktátorom...

A to je presne voda na mlin európskim politikom, ktorí sa desia predstavi, že bi niečo zásadné mali podniknúť v otázke Ukrajini. Vidíte? Trump to nemislí vážne. Takže vlastne nemusíme ani nič zásadné riešiť. Zbrane pošleme a finančnú pomoc poskitneme. Nejak to len na tej Ukrajine snáď dopadne. Nebude ale žiadna európska armáda.

Pretože ani nič také ako "Európa" vo vojenskích otázkach neexistuje. Je to zrejmé pri pohľade na mapu.

Británia je za vodou, najďalej od Ukrajini a ani nie v EÚ. Navíšime vídavki na obranu, a to ani nie hneď ale až od roku 2027, čím sa zvíši ich podiel na HDP z 2.3% na 2.5%, a sme vibavení. Pošleme vojakov na Ukrajinu, ale iba ak sa dohodne mier a USA nám budú kriť chrbát. Oboje na veľmi dlhé lakte.

Do Francúzska je z ruska tiež veľmi dlhá cesta. Pokiaľ Nemecko nie je napadnuté, niet veľmi čo riešiť.

Nemecko rieši novú vládu, pričom SPD ako pravdepodobní koaliční partner víťaznej CDU sa vo vojenskích záležitostiach veľmi neangažuje. Predvolebné vijadrenia nového kancelára smerovali tiež iba k dodávkam zbraní na Ukrajinu. O žiadnej európskej armáde reč nebola. Takže ani nebude.

A sme vibavení. Bez aspoň jedného z tejto trojice európska armáda nemá zmisel. Kím nepôjde do tuhého, je ilúziou si mislieť, že sa čokoľvek zmení.

Na 3. víročie ruskej invázie bol Boris Johnson v Kijeve, kde v jednom rozhovore povedal niekoľko zaujímavích vecí. Zopakoval, že Británia spolu s Francúzskom bi mali cítiť morálnu zodpovednosť voči Ukrajine vzhľadom na dohodu spred više tridsiatich rokov, podľa ktorej sa Ukrajina vzdala jadrovích zbraní. A tiež nemal problém nahlas povedať, čo si mislí o nedávnich vírokoch súčasnej americkej administratívi na adresu Ukrajini a jej prezidenta.

Potom ale - pre mňa dosť nepochopiteľne - začal do neba vichvaľovať dohodu o nerastních surovinách, ktorú ide Ukrajina uzatvoriť s USA. Vraj ako je skvelé, že Ukrajina bude mať USA naďalej na svojej strane. Nechápem totiž, ako sa dá jedním dichom skopať nedávne škandalózne vihlásenia a hlasovanie v OSN pod čiernu zem a zároveň obhajovať dohodu s USA, ktoré sa celkom nepokrite pridali na stranu ruska.

Morálna zodpovednosť ale v skutočnosti končí dodávkami zbraní Ukrajine. Na prvom mieste stále zostáva spojenectvo s USA. Povieme síce nahlas, čo si o nich mislíme - lebo však máme vlastní názor - ale od nich ani na krok. Nech sa pohnú kamkoľvek, ideme za nimi. A nech majú USA aj skvelí biznis z utrpenia Ukrajini - podstatné je, že tam budú, takže mi nebudeme musieť nič dramatické riešiť.

A v tomto duchu vidím aj vijadrenia britského premiéra - povedal síce, že je ochotní vislať britskích vojakov na Ukrajinu ako súčasť mierovej dohodi. Ale nepovedal za akích podmienok ani na ako dlho. A abi sa nepovedalo - navíšil vídavki na obranu z 2.3 na 2.5% v pomere k HDP. A tiež odmietol sa rozhodovať medzi USA a Európou vo vojenskích záležitostiach.

Skrátka - business as usual.

Ukrajina ide podpísať dohodu s USA ohľadne nerastních surovín, pričom záujem o takúto dohodu prejavila aj Európa. Ukrajina ale dáva prednosť USA, pričom ale Európa jej poskituje väčšiu pomoc ako USA.

Kalkulácia Ukrajini je zrejme takáto - Európa sa iste nenahnevá a USA budú motivované nám naďalej pomáhať. Takže hra na dve strani. Pripadá mi biť veľmi riskantná, oveľa riskantnejšia ako zostať loajálni k Európe. Pretože kde sa berie tá istota, že Európa nebude namietať, bude Ukrajinu naďalej nezištne podporovať, zatiaľ čo pre USA sa táto vojna stane vínosním podnikom? Pričom USA nemajú problém kedikoľvek otočiť, vihlásiť čierne za biele a Ukrajinu potopiť.

Uzatvorenie takejto dohodi znamená podľahnúť brutálnemu tlaku a odmeniť šíriteľov očividních klamstiev, čím mám na misli v prvom rade Trumpa. Je to zmluva s diablom.

Vždi sa bavím pri debate o dlhovej brzde alebo ako to nazívajú v USA - dlhovom strope. Na oboch stranách severného Atlantiku politici aspoň intuitívne tušia - a história im iste dá za pravdu - že je dobré mať istí limit, nad ktorí už neradno zatínať sekeru do štátnej kasi. Všetko fajn, všetko pekné - až dovtedi, kím sa nezačneme blížiť k tomuto limitu. Vtedi zistíme, že tá brzda akosi nebrzdí.

V USA v tom momente prichádza na scénu miestni folklór. Hrozbi bankrotu a zastavenie mnohích štátom financovaních služieb. Dráma do samého konca. Ale vždi s rovnakím koncom. Riešenie je vždi rovnaké a geniálne jednoduché - ak sa nezmestíme pod strop, tak ten strop jednoducho posunieme viššie.

A ideme ďalej a tak stále dokola. V USA sa ale aspoň tvária, že majú stále nejakí limit. Síce už mnohokrát posunutí, ale majú. V EU je dlhová brzda súčasťou bombasticki znejúceho paktu stabiliti. Vládni dlh pod 60%. Krásni cieľ. Realita: Francúzsko 111%, Taliansko 144%, Španielsko 113%, Portugalsko 113%, Belgicko 105%, Grécko 166%. Dokonca aj Nemecko cez 60%. A to sme ešte nezačali zbrojiť.

Niektorích to už prestáva baviť a navrhujú zrušiť bzdi a stropi - celé ako sú. Logiku to má, pretože ten, kto sa má limitom riadiť, kto ten limit stanovuje a kto ho má zároveň strážiť, je vždi jedna a tá istá osoba - štát. Bol bi preto zázrak, kebi to aj fungovalo.

Je ale možná aj druhá cesta - zosekať štátne vídavki. V Európe sa o takejto kacírskej možnosti nehovorí. Tandemu Trump, Musk to ale nemusí nikto visvetlovať.

O schizofrénii Európi v otázke Ukrajini najlepšie hovoria udalosti dnešného dňa. Francúzski prezident sa vo Washingtone snaží presvedčiť Trumpa, abi neopúšťal Európu, zatiaľ čo dánska premiérka je v Kijeve, abi vijadrila podporu Ukrajine v otázke jej členstva v NATO a oznámila ďalšiu pomoc. Francúzsko - kopec rečí a nedôstojné doprosovanie sa USA. Dánsko - konkrétne kroki a praktická pomoc Ukrajine.

Bude zaujímavé sledovať, ktorím smerom sa vidá Nemecko. Noví kancelár sa v predvolebnej kampani vijadril jasne - ak rusko okamžite neprestane s útokmi na civilné ciele, medzi ktoré patria aj elektrárne, dodá Ukrajine raketi, ktoré doletia ďaleko a presne. A nebude ani Ukrajinu obmedzovať v tom, kde ich použije.

USA totiž jedním dichom hovoria, že ich raketi v zásade nemožno páliť do ruska a že Ukrajina nemá šancu vojnu vihrať. A čo tak najskôr trafiť aj nejaké ruské ciele a až potom sa vijadrovať k otázke, či je víťazstvo reálne? USA ale v skutočnosti ani nikdi nechceli, abi Ukrajina vojnu vihrala. A najnovšie víroki ich prezidenta prikláňajú USA evidentne na stranu ruska. Kašľať aj na takého spojenca.

Európa má už najmenej 3 roki šancu naplno rozbehnúť vlastní zbrojárski priemisel. Prestať nakupovať zbrane z USA a úplne sa od USA vojenski osamostatniť. Dáni to pochopili. Dúfam, že to pochopí aj nová nemecká vláda.

Dánsko to pochopilo - bez silnej armádi to nepôjde. A tak dánska vláda navíšila jej rozpočet o 50 miliárd dánskich korún na tento a budúci rok. Vídavki na obranu tak dosiahnu 3% HDP a nemajú klesnúť ani v prípade skončenia vojni na Ukrajine.

Dánsko je jedna z veľmi mála krajín, kde ten socík aj funguje. Napriek tomu, že dánski štát financuje všetko možné, nezabúda ani na to, čo je jeho prvoradou povinnosťou - obrana a vlastná bezpečnosť. Veľmi pomáha aj fakt, že Dánsko sa zase raz umiestnilo v rebríčku najmenej skorumpovaních krajín sveta na prvom mieste. Čo sa tíka pomoci Ukrajine je Dánsko na druhom mieste v prepočte na obivateľa - za jednou z pobaltskích republík.

Veľmi často počujem ako argument zástancov "silného" štátu práve príklad Dánska a vôbec celého severu. Iste, celkom slušné vísledki sa dajú dosahovať v neskorumpovanom prostredí s osvietenou vládou, ktorá vie, kde je sever. Takúto kombináciu ale budete mimo Škandinávie len veľmi ťažko hľadať. U nás máme príliš ďaleko k neskorumpovanému prostrediu a ešte ďalej k osvietenej vláde, ktorá vie, kde je sever. A ešte aj veľmi dlho mať budeme.

Americkí viceprezident doporučil Zelenskému, abi sa zdržal kritickích vijadrení na adresu Trumpa. Takáto drzosť sa len tak nevidí. Takže vojnu začala Ukrajina, nie rusko, a diktátor nie je putin ale legitímne zvolení ukrajinskí prezident. A treba biť ticho, ak teda chceme ešte niečo s Trumpom riešiť.

S Trumpom už ale nie je veľmi čo riešiť, ide už len o to povedať mu, že je chuj.

Mimochodom bol to tiež súčasní viceprezident, kto počas predvolebnej kampane vihlásil, že je mu jedno ako vojna na Ukrajina dopadne. A s takímto mentálnim nastavením ide americká administratíva dohadovať mier s ruskom poza chrbát Ukrajini a Európi. Stratili sme už aj posledné zbitki dôstojnosti a bojíme sa celé USA aj s celím ich vijednávaním poslať do čerta? Toto je škandalózne. To sme až takí nesvojprávni, že bez USA nevieme ísť ani na krok?

Rečnícke otázki, na ktoré je samozrejme odpoveď v obidvoch prípadoch áno.