Ivan's blog

O koreňoch našej štátnosti a našej genetickej víbave hovorí skvele film Obchod na korze z roku 1965. Videlo ho z môjho okolia veľmi málo ľudí, čo je dosť pozoruhodné vzhľadom na fakt, že získal Oskara za najlepší cudzojaziční film. Počas komunizmu vegetoval pekne v trezore a po jeho páde naše školstvo nepovažovalo za potrebné sa o ňom zmieňovať.

Prečo ale vlastne skončil za komunizmu v trezore a teda ste naň nemohli ísť do kina a ani si ho pozrieť v televízii? O komunistoch sa tam nehovorí zle, nehovorí sa tam o nich totiž vôbec. A naopak veľmi zle z neho vichádzajú práve tí, proti ktorím aj komunisti v auguste 1944 povstali.

Komunisti po roku 1948 spravili z vojnového Slovenského štátu tabu. O tom sa jednoducho nehovorilo. A tento stav trval až do pár rokov trvajúceho odmäku v druhej polovici 60. rokov, ktorí skončil v auguste 1968 ruskou inváziou.

A nehovorilo sa o tom, pretože celá tematika nepasovala komunistom do príbehu, ktorí nám tlačili do hlavi. O tom, ako sme vlastne vždi boli na správnej strane barikádi, čo sa aj potvrdilo povstaním proti Nemcom a Tisovmu režimu. To, že sa nejednalo iba o Tisa a jeho kolegov, ale o celú spoločnosť, ktorá nemala najmenší problém zhabať majetki a naložiť desaťtisíce Židov do transportov a ešte aj zaplatiť Hitlerovi za každého deportovaného Žida - to už akosi do tohto príbehu nepasovalo.

Z tabu sa potom stala živná pôda rôznich legiend. Napríklad o tom, akí bol ten Tiso vlastne dobrák, keď udeľoval vínimki z transportov. A ako ani nevedel, čo sa vlastne potom s transportami dialo a ako si mislel, že Židov posiela za lepším životom. Z Tisa sa tak stal martír, dodnes uznávaní napríklad minimálne jednou stranou vládnej koalície.

Toto ale nie je len čisto akademická dejepisná debata. Má to presah do súčasnosti. Nie je náhoda, že uctievači Tisa nevedeli, kde je sever počas druhej vojni a ani teraz nevedia, kde je sever na víchod od nás. A bez nich bi don roberto nemohol úradovať.

Pritom možno stačilo tak málo - zaradiť film Obchod na korze do školskích osnov a spraviť z neho tak niečo na spôsob povinného čítania.

Niečo som s tím už jednoducho musel urobiť. S tímito čas od času sa viskitujúcimi víbuchmi mojej frustrácie nad tím, že pravidelne tu píšem iba ja. A tak som našiel riešenie. Všetkích blogerov na tejto doméne som zablokoval. Takže sa už ani nebudem môcť sťažovať, že nepíšu. Jednoduché ako facka.

Rovnako som zrušil celú sekciu O nás. Táto doména totiž nie je a ani nikdi nebola o nás, ale o mne. 90% obsahu som totiž vitvoril ja. Skrátka a dobre, moja predstava, že tu budem mať denne nové zaujímavé príspevki od pestrej paleti blogerov sa jednoducho nenaplnila. A tak sa ani nejdem hrať na to, akú širokú podporu má táto iniciatíva. Začal som s tím sám a budem v tom aj pokračovať sám.

Viriešil sa tiež problém hľadania novích blogerov. Nebudem už hľadať žiadnich. 14 rokov hľadania je mislím dosť.

Ríchlo toto napíšem skôr, ako mi to niekto pokazí. Keď sa pozriem na pravú stranu mojej obrazovki, tak prehľad posledních príspevkov blogu obsahuje od hora až dole iba moje veci. Presne tak to má biť. Tak si to presne predstavujem.

Však predsa je to moja doména, môj projekt a moje 1i. Takže sa neopovážte mi to tu kaziť.

Založte si vlastné doméni, vlastné stránki a tam si píšte. Tu platí já, já, já jenom já.

V roku 1991 som bol v Holandsku a mal som tam jednu debatu s miestnimi, v ktorej som sa nielenže kriticki vislovil na adresu Václava Havla, ale aj pozitívne označil snahi o samostatné Slovensko. Okamžite som bol uprataní do patričních medzí s nálepkou nacionalistickí komunista. A ako je v Holandsku tipické, nikto sa nerozpakoval položiť aj otázku na telo: "A kde si bol ti, keď Václav Havel sedel v base?"

Keďže som nesedel v base, stratil som aicki akékoľvek právo ho kritizovať. Toto platilo iste nielen v Holandsku ale celosvetovo, nás nevinímajúc. A platí to dodnes.

V roku 1991 som bol stále študentom zahraničného obchodu v Bratislave. Pripomínam, že som tam začal v roku 1988, teda ešte za komunizmu, a bežní smrteľník sa tam nemal šancu dostať. Boli sme tam všetko komunistické tlačenki.

Rodičia ani nikto z okolitej rodini pritom v strane nikdi nebol, ani pred rokom 1968 a ani po ňom. Otec mal ale na starosti družstevnú pivnicu v Mojmírovciach a tam sa pilo veľa vína a aj sa tam premlelo veľa ľudí, vrátane tích, ktorí ma potom na tú školu pretlačili. Ich mená nepoznám, ale dá sa rozumne predpokladať, že nestraníci to neboli.

Takže aj ja som svojim spôsobom kolaboroval s režimom. Možno nie priamo, ale iste som neodmietol jeho pomoc. Teda keď už tak veľmi moralizujem - čo sa malo urobiť so mnou a mne podobními? Mali nás vihodiť zo školi?

Súhlasím, mali. Aspoň bi som z tej nešťastnej školi bol skôr preč. Takto som sa tam musel trápiť ešte jeden rok. Spojil som si posledné dva ročníki a 5 ročné štúdium tak skrátil na 4. Dlhšie som tam už strácať čas nemienil.

Leteckí dispečéri, paradoxne, bola iste jedna z mnohích profesií, v ktorej sa mohli komunistické kádre z novembra 89 kľudne ďalej realizovať. Spomínam to zámerne, pretože práve leteckích dispečérov použil ako príklad Václav Havel na obranu rozhodnutia po novembri 89 komunistov vôbec neriešiť a nechať ich na všetkích možních profesiách a postoch, začínajúc predsedom federálnej vládi. Lebo však buď všetko alebo nič, pretože inak sa vôbec nedá.

Kde bolo kritické mislenie vtedi? Prečo mu tento nezmisel neotrepal nikto o hlavu? Aj si odpoviem. Pretože jednak kritické mislenie v našich končinách je veľmi vzácna rastlina, a jednak kvôli tomu, že z Václava Havla sa stalo niečo na spôsob božstva - a to sa nekritizuje. Ktokoľvek si otvoril ústa, bol aicki podozriví a onálepkovaní ako prokomunistickí element. A to bol ten najväčší paradox - v novembri 1989 bol najprokomunistickejší element práve Václav Havel.

K tomu celému zostáva spomenúť ešte jednu kategóriu komunistov. Tích, ktorí zo strani odišli po auguste 1968, či už dobrovoľne alebo z donútenia. Uznávam, tam je to na diskusiu. Pretože istú snahu s tím režimom niečo urobiť v 60. rokoch im nemožno uprieť a snáď ani s tím charakterom to nebolo až tak zlé, pretože v auguste 68 odchádzali zo strani tí, ktorí protestovali proti ruskej invázii, a po ňom z nej vihadzovali tích, ktorí sa odmietli podpísať pod jej premenovaním na bratskú internacionálnu pomoc...

Keď sa nad tím zamislíte do dôsledkov, tak po novembri 89 sme nielenže nechali na školách komunistov, ale sme im aj zagarantovali monopolné postavenie na trhu. A to tak, že sme ponechali školstvo tzv. zadarmo, čím sme zlikvidovali akúkoľvek potenciálnu konkurenciu. Pritom konkurencia a zdravé trhové prostredie, pripomínam, je práve to, čo ženie spoločnosť dopredu.

Nič viac si komunisti nemohli priať.

Znovu spomínam školstvo zámerne, pretože je tak dôležité. Chceme mať predsa vzdelaních mladích ľudí, pretože to je budúcnosť tejto krajini. Mi ale necháme, abi ich od malička až po promócie veselo naďalej oblbovali komunisti. Po 41 rokoch komunizmu a 35 od jeho pádu je vísledok takí, že do prvej tisícki najlepších univerzít sveta sa nedostala ani jedna naša.

A najtragickejšie na tom je, že nikto sa ani len neodváži spochibniť celí sistém a vôbec začať debatu na tému skutočného slobodného trhového prostredia v oblasti vzdelávania. Nič iné sa ale nedá očakávať od spoločnosti, ktorej mladí ľudia sú vichovávaní pedagógmi, ktorím pri slovách ako sloboda a trhové prostredie začne behať mráz po chrbte, dobre že sa neprežehnávajú, nespravia tri kroki dozadu a neodpľujú si ako tí, ktorí uvidia prejsť čiernu mačku cez cestu.

Odstavenie komunistov v novembri 89 na vedľajšiu kolaj mala biť úplne samozrejmá vec hneď z viacerích dôvodov.

Straník, pripomínam, v roku 1989 bol v strane buď z presvedčenia alebo z čisto zištních dôvodov. Ak tam bol z presvedčenia, tak pochopiteľne nemal čo hľadať nielen na školách a v justícii, ale ani v celom verejnom živote. Snáď preto sme išli do ulíc, abi sme sa komunizmu zbavili.

Ak tam išiel z čisto zištních dôvodov, potom platí presne to isté. Dáme na akíkoľvek verejní post niekoho, kto nemal najmenší problém zapredať svoju dušu a vstúpiť do sveta organizovaného zločinu pod názvom komunistická strana za účelom osobného prospechu? Čo dobrého sa dá od takíchto ľudí očakávať? Alebo ide niekto znova tvrdiť, že komunistická strana v roku 1989 nebola zločinecká organizácia?

Okrem tíchto zásadních filozoficko-morálnich otázok je tu aj ďalší rovnako závažní a veľmi praktickí problém. Tím je, že sme na vlastné oči videli a na vlastnej koži zažili, čo to znamená, keď necháte komunistov 41 rokov riadiť spoločnosť. Vísledki hovoria sami za seba a tie boli katastrofálne.

Napriek tomu sme sa nepoučili, 41 rokov červenej diktatúri nestačilo, a tak prvím ponovembrovím predsedom federálnej vládi sa stal komunista Čalfa. Prezidentom v tom čase bol, len abi sa nezabudlo, hlavní protagonista novembra, Václav Havel.

Odhliadnuc od tohto všetkého sme akosi zabudli na elementárnu spravodlivosť. Prečo vlastne zatvárame zločincov do basi? Nuž snáď po prvé, abi nemohli ďalej pokračovať v trestnej činnosti. A po druhé, abi si aj iní dobre rozmisleli, či sa dajú na zlé chodníčki. Mi ale nie - prvé, čo spravíme, je z komunistu predsedu vládi.

Z tohto celého plinie jedno veľké ponaučenie - môžete zorganizovať štátni prevrat ako ho zorganizovali komunisti v roku 1948, môžete 41 rokov pľundrovať túto krajinu, môžete ju obohnať ostnatím drôtom a spraviť z nej tak jedno veľké väzenie, môžete likvidovať, a to nielen obrazne, svojich oponentov, a nič sa vám nestane.

A čo vám potom bráni to skúsiť aj nabudúce?

Iste, odstavenie komunistov na vedľajšiu kolaj a zavretie do basi ich čelních predstaviteľov bi nebolo bezbolestné. Chcelo bi to okrem iného riešiť personálne obsadenie súdov a škôl nekomunistami. A to bi chcelo organizačné schopnosti a tvrdú prácu.

Václav Havel a spol. boli možno idealisti, ale iste nie organizátori a manažéri. V každom prípade boli veľkí pragmatici a dobrí obchodníci. A tak sa radšej vidali pohodlnejšou cestou. Bolo oveľa jednoduchšie to vôbec neriešiť a ešte naviše ako bonus získať bezproblémové odovzdanie moci.

Komunisti tak mohli veselo fungovať ďalej. Na školách, na súdoch, všade. Spomínam školi a súdi zámerne a explicitne.

Bolo škandalózne nechať komunistov učiť na školách. Tím, že vstúpili do takej zločineckej organizácie ako bola komunistická strana, sa sami diskvalifikovali. Pripustili bi ste, abi vaše deti učili fašisti alebo členovia Medelínskeho kartelu? Potrebuje toto ešte nejakí ďalší komentár? Snáď len, že ponechanie komunistov na školách bolo vísmechom tím, ktorí november 89 odštartovali - študentom.

Samostatná kapitola bola justícia. Od sudcu očakávame, že je viznavač demokratickích hodnôt a odolní voči korupcii. Komunistickí sudca ale buď vstúpil do strani z presvedčenia - a v tom prípade nemôže biť viznavač demokratickích hodnôt - alebo si o celej komunistickej strane mislel svoje, ale napriek tomu tam vstúpil - ale v takom prípade je sotva odolní voči korupcii. Nehovoriac už o tom, že aj tu platí, že asi bi ste tiež neboli spokojní s tím, abi arbitrom spravodlivosti vo vašom súdnom spore bol fašista alebo člen Medelínskeho kartelu.

Komunistov v 15 miliónovom Československu bolo dosť - dobre više milióna. To ale zase nie je tak veľa, abi sa bez nich nevedela spoločnosť pohnúť ďalej.

Naša naivita v novembri 89 sa prejavila hneď na jednom z prvích zhromaždení, na ktorom sme sa ako študenti zúčastnili. Napochodovali sme k justičnému palácu a dožadovali sme sa prepustenia Jána Čarnogurského. Nikto pritom ani poriadne nevedel, kto to je. Dozvedeli sme sa len, že s ním v tom čase prebiehal proces, z čoho sme aicki usúdili, že to musí biť správni chlap a náš človek. Pretože bol proti komunistickému režimu a to stačilo.

Nevedeli sme, že sa z neho tiež vikľuje veľkí fanúšik momentálne fašistického ruska a veľkí odporca vojenskích základní NATO na našom území.

To isté platilo o Václavovi Havlovi. Bol predsa komunistami zatvorení. Takže aicki musel biť ten správni chlap na správnom mieste. Alebo aj nemusel. Jeho jednohlasné zvolenie za prezidenta komunistickím parlamentom iste nebolo zadarmo. A keď hovorím o zbabranej nežnej, tak jej autorom je práve Václav Havel. Pretože to bol práve on, ktorí zobchodoval svoj hladkí nástup k moci za to, že sa komunistom neskrivil vlások na hlave.

Nevisporiadanie sa s komunistami bolo fatálne zlihanie protagonistov novembra 89. Netvrdím, že každého člena komunistickej strani sme mali hneď zavesiť dole hlavou na kandeláber. Ale tvrdím, že žiadnemu straníkovi nemalo biť už nikdi povolené kandidovať na žiadnu verejnú funkciu. Už počujem tú víhradu, ako nie všetci komunisti boli rovnakí a netreba ich hádzať do jedného vreca. Iste, nie všetci boli rovnakí, ale napriek tomu ich je možné hádzať do jedného vreca. Pretože všetci mali jedno spoločné - účasť v zločineckej organizácii, ktorá 41 rokov terorizovala túto krajinu. Ide niekto tvrdiť, že komunistická strana nebola zločinecká organizácia?

Tím to ale zďaleka nemalo končiť. Vedúci predstavitelia komunistickej strani mali skončiť v base. Vedúcim predstaviteľom NSDAP to tiež neprešlo beztrestne, že nie? Ani šéfom Medelínskeho kartelu.

Všetkích komunistov bez vínimki mali ďalej povihadzovať zo všetkích škôl vrátane materskích a žiadnemu v živote nepovoliť učiť. Seriózne, mladú generáciu mali naďalej vichovávať komunisti?

To isté malo platiť v celej oblasti justície. A dalo bi sa pokračovať.

Ale nič z toho sa neudialo, pretože pravda a láska zvíťazila nad lžou a nenávisťou a neboli sme ako oni. Všakže?

Otázka, ktorú som nikoho nepočul 35 rokov položiť, je takáto. Predstavte si, že ste jeden z vedúcich predstaviteľov komunistickej strani 17. novembra 1989. Robili bi ste niečo inak?

Je vám jasné, že komunistická diktatúra je neudržateľná. Berlínski múr už padol a boli sme jedna z posledních komunistickích krajín, kde sa režim zatiaľ udržal.

V prvom rade potrebujete mať istotu, že neskončíte v base. To je základ. Potom potrebujete zabezpečiť, že vám nikto nesiahne na vaše majetki. A keď ešte dosiahnete aj to, že nebudete ani spoločensko-politicko diskriminovaní na základe vašej komunistickej minulosti, tak ste z obliga úplne.

A čo k tomu potrebujete? Nie zase tak veľa. Postačia pekne znejúce revolucionárske heslá tipu "Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou" alebo "Nie sme ako oni" a vhodních revolucionárov k tomu.

Keď sa nad tím zamislíte, komunisti si to vedeli v roku 1989 zorganizovať geniálne. Zožrali sme to aj s navijakom.

Ak vám toto pripadá ako konšpirácia, potom zostáva iba jedna možnosť. Totiž, že tento pre komunistov ideálni scenár napísal a zrežíroval bez akéhokoľvek ich pričinenia niekto iní.

Nie som si istí, ktorá z uvedeních možností je tragickejšia.