Blogs

Takže JISki sú, vraj, plné neočkovaních. A to je, vraj, dostatočne dobrí dôvod pre zavedenie povinného očkovania. Pretože neočkovaní tak zbitočne, vraj, zaberajú miesta na JISkách.

Skvelé. Kto poskituje informácie o obsadenosti JISiek? Ten istí subjekt, ktorí je tak vehementne zaangažovaní v pretláčaní očkovania. Teda nestranní štát. Neverím mu ani pol slova.

Ako povedal Winston Churchill, neverte žiadnej štatistike, ktorú ste sami nesfalšovali. Pripusťme ale, že je to naozaj tak, že čísla naozaj sedia. No a čo? Keď skončí zaočkovaní na JISke, je to v poriadku? Ale keď tam skončí neočkovaní, je to zrazu problém? Prečo? Neplatí si snáď neočkovaní poistné rovnako ako očkovaní? Pretože neočkovaní mal možnosť sa očkovať? Ale prečo potom nie je problém, keď na JISke skončí síce zaočkovaní ale napríklad silní fajčiar? Nemusel fajčiť, že nie? A to ani nehovorím o tom, že tam tiež môže skončiť v dôsledku covidu a nie kvôli fajčeniu.

Tento štát, ktorí sa rozhodol, že každému, či to chce alebo nechce, bude garantovať zdravotnú starostlivosť, ide riešiť problémi s kapacitami na JISkách na úkor neočkovaních. Ja ale nestojím o štátnu zdravotnú starostlivosť. Všetko márne, štát si stále nástojí na svojom a trvá na tom, že ma nemôže nechať mimo svojho sistému. A kvôli tomu ma zrazu môže nútiť sa očkovať. Ja ale nestojím ani o očkovanie a mám na to veľmi dobré dôvodi.

Tento štát sa zubami nechtami drží svojej povinnosti sa o mňa postarať. Odmieta sa jej vzdať. Nástojí na nej. A touto povinnosťou si potom obhajuje svoje právo ma povinne očkovať. Veľmi pekne ďakujem, nechcem ani jedno ani druhé.

Sloboda a voľní trh sú odpoveďou na všetki tieto problémi. Akceptoval bi som, kebi sa štát rozhodol penalizovať neočkovaních zvíšením platieb verejného zdravotného poistenia. Podobne ako platí vodič viššie poistné, ak má veľa nehôd. Zároveň bi som mal mať možnosť vistúpiť z verejného zdravotného poistenia a riešiť si zdravotnú starostlivosť po svojom. Napríklad formou súkromného komerčného poistenia. Ale kdeže. Zabudnite.

A tak ma štát núti proti mojej vôli biť v jeho zdravotnom sistéme, núti ma proti mojej vôli sa očkovať, organizuje lotérie na podporu očkovania a vihadzuje peniaze na nezmiselné testi namiesto toho, abi postavil novú nemocnicu, núti zdravotnícki personál pracovať proti jeho vôli prostredníctvom mobilizačních nariadení a potom sa čuduje, že nemá dostatok ľudí.

Ako povedal Milton Friedman, dajte štátnemu úradníkovi na starosť Saharu a do piatich rokov tam budete mať nedostatok piesku.

Sloboda a solidarita, kde si? Zabudnite, žiadna sloboda. A ani žiadna solidarita. Tieto slová už ale aj tak málokomu niečo hovoria.

Dosť ťažko sa to visvetľuje, ale logiku tomu snáď uprieť nemožno. V osemdesiatom deviatom som neštrngal kľúčami kvôli tomu, abi som nešiel voliť. Alebo abi prepadol môj hlas odovzdaní nejakej strane, ktorá sa nedostane do parlamentu.

To, čo tu stvára vládna koalícia v súvislosti s covidom, je dávno ďaleko za čiarou. SaS som volil od jej vzniku až doteraz, ale v najbližších voľbách nemá u mňa najmenšiu šancu. Jednak preto, že je súčasťou tejto vládnej koalície, ktorá je pod tímto všetkím covidovím šialenstvom podpísaná, ale hlavne kvôli Sulíkovej otočke ohľadne slobodi očkovania. Pamätá si ešte niekto tie bilboardi, na ktorích bol Sulík a nápis Slobodne očkovaní? To druhé slovo bolo s ipsilonom na konci, ale to nie je tentokrát vínimočne ten problém. Tím je, že po tích bilboardoch už niet ani chíru ani slichu.

Zostáva teda svätá trojica - Fico, Kotleba, Peli. Víber je to naozaj ťažkí. Chvíľu mi to vichádzalo na Peliho, pretože mi pripadal ako najmenšie zlo. Ale vraj najnovšie kritizuje nedostatočnosť lockdownu...

Tiež som neštrngal kľúčami, abi som volil bívalích komunistov.

A tak zostáva Kotleba. Ako sa hovorí nikdi nehovor nikdi. Nemislel som si, že bi som ho bol schopní v živote voliť.

A tak som ešte podnikol odvážni vípad po slovenskom webe a zavítal na stránki KDH. A KDH ani tentokrát nesklamalo - lockdown bi aj podľa tíchto meničov Slovenska bolo načim pritvrdiť...

Nezostalo mi teda nič iné, ako otvoriť si stránku Kotlebovcov. A s potešením konštatujem, že minimálne v záležitostiach covidu, lockdownov a vakcinácie je tu parlamentná strana, ktorá mi hovorí z duše.

Ale predsa len ma niečo na stránkach KDH zaujalo. Do parlamentu sa vraj dostal návrh zákona, podľa ktorého bi bolo trestním činom šírenie nepravdivej informácie. Už len zriadiť Ministerstvo pravdi. Vraj ten návrh neprešiel, ale už len to, že niekoho niečo také napadlo - pritom ten niekto nie je hocikto, ale sama ministerka spravodlivosti - považujem za najväčšiu zvrátenosť od roku 1989.

New Brunswick je v našich končinách menej známa kanadská provincia. Dostala sa mi včera do pozornosti v súvislosti s opatrením, podľa ktorého tam môžu predajcovia potravín požadovať pri vstupe do svojich predajní covid pas. Celá záležitosť sa tak dostáva na novú úroveň.

Pri očkovaní je potrební váš súhlas s tím, že ste si vedomí nežiadúcich účinkov a vakcináciu podstupujete dobrovoľne. Aspoň u nás to tak je a predpokladám, že aj v Kanade. Takisto sa zriekate práva žalovať vírobcu vakcín. Toto platí celosvetovo.

Keď ale nesúhlasíte, tak už na niektorích miestach v Európe nenatankujete a v New Brunswicku sa nenajete.

Ako som písal - asi bi ma teraz načisto drblo, kebi sa mi svojho času podarilo dostať sa do tej nešťastnej Kanadi. Uvidíme dokedi bude odolávať naše Slovensko. Čarovné, hrdé.

Potom, čo Rakúsko a Nemecko začali v duchu svojich bojovích tradícií znovu segregovať - tentokrát neočkovaních od očkovaních - a Švajčiari si to odhlasovali dokonca v referende, som na nemčinu zanevrel. Naozaj som nemal najmenšiu chuť čítať nemecké spravodajské portáli ani počúvať správi na O3. O to viac sa teším vzniku televíznej stanice AUF1.tv so sídlom v rakúskom Linzi. Alternatíva a nezávislosť. Alternatíva k oficiálnemu príbehu, podľa ktorého je treba skopať pod čiernu zem neočkovaních. A nezávislosť na štátnich peniazoch, ktorími sú financované reklamné kampane na podporu očkovania.

Skvelé, že je tu aj niečo iné ako GB News.

Nemôžem si pomôcť. Nedokážem už ani len počúvať takí Queen odvtedi, čo sa May s Taylorom vijadrili obdivne ku covid pasom. Aj keď vo veciach hudbi svoju úlohu iste zohralo aj Serenade Radio. Dospel som k záveru, že rock bol istím spôsobom krok späť. Pesnička totiž podľa mňa naozaj má mať melódiu a zrozumiteľní text. Bicie a elektrická gitara sú tiež len hudobné nástroje ako každé iné.

24.11.91 19 hod. večer. V honosnom dome s názvom Garden Lodge sa pomali končil život hudobnej legendi. Frontman skupini Queen F. Mercury pomali prehrával svoj boj o život. Pár tíždňov predtím visadil všetki lieki, ktoré zmierňovali bolesť a rozhodol sa odísť do rockového neba. Jeho osobní asistent Peter Freestone, ktorí žije v ČR a má už české občianstvo, o tíchto smutních chvíľach povedal: "Ešte sme ho prezliekli do suchého trička a potom sme už len sledovali ako pomali prestáva díchať. Hrudník prestával postupne pracovať, až sa zastavil úplne. Vtedi sme vedeli, že nastal koniec." Mary Austin, jeho priateľka, s ktorou v 70. rokoch plánoval Freddie spoloční život, ho v posledních chvíľach držala za ruku.

Mor homosexuálov - AIDS - si vižiadal obeť, ktorá bola naozaj lukratívna. Freddieho kámoš z kapeli Roger Taylor ho chcel ísť pozrieť, ale P.F. mu len odkázal: "Už nemusíš chodiť, práve zomrel." O tri dni 27.11.91 sa konal pohreb. Freddie bol spopolnení v krematóriu Kinsal Rise v západnom Londýne. Priebeh pohrebu bol v úplnom protiklade so životom speváka. Prostí obrad sprevádzal spev dvoch kňazov zoroasterskej cirkvi a obradu sa zúčastnili len najbližší príbuzní. Roger, Brian a John plakali, plakal aj Elton John, ktorí priniesol srdce z 800 červeních ruží. George Michael, David Bowie poslali kveti a vence, Mary Austin priniesla vankúš z kvetín s nápisom Môjmu najmilšiemu.

Správa o smrti ma úplne šokovala. V roku 1991 som sa ponáral do tajov tvorbi tejto nezabudnuteľnej kapeli. Tešil som sa na nové veci, piesne, ktoré skupina mohla ešte zložiť a teraz toto. Keď som zatvoril novini, mislím, že to bola SMENA, nebol som schopní slova. Vtedi som počúval Rock-FM Radio a spíker Julo Viršík, tiež už nebohí, povedal slová, ktoré si pamätám dodnes: "Freddie a jeho piesne tu budú navždi." Mislím, že mal úplnú pravdu. Novinkou je, že v tíchto dňoch nejaká anglická stanica má predstaviť dokument Freddie Mercury - Final Act. Je o jeho posledních mesiacoch. Viac ma nenapadá a preto dočítania priatelia a ja idem trúchliť.

Dnes som zašiel do mojej obľúbenej lekárne doplniť zásobi vitamínu D3. Pri vstupe ma veľmi príjemne prekvapila absencia akíchkoľvek zákazov a príkazov tipu "Vstup len s respirátorom!" Lekárnički tiež nešaškujú so žiadnimi rúškami. Skrátka malí ostrov slobodi a zdravého rozumu v mori covidového šialenstva...

Nedalo mi spítať sa na preventívne užívanie ivermektínu. Dostal som do ruki papier odkazujúci sa na stránku nemocnice v Brezne, ktorí okrem iného uvádza aj doporučené dávkovanie ivermektínu. Ivermektín v humánnej, teda nie veterinárnej forme, je medzičasom dostupní aj u nás, ale iba pri liečbe svrabu. Pani lekárnička túto moju poznámku okomentovala pragmaticki: "Však máme všetci svrab." Ono je to ale s tím svrabom komplikovanejšie. Lekár potom musí podávať osobitné hlásenia higienikom, a teda ak naozaj nemáte svrab, ivermektín zostáva pre bežného smrteľníka nedostupní.

Ale už len to, že naša nemocnica na svojich stránkach spomína ivermektín, som vnímal ako veľkí pokrok. Nedalo mi a išiel som sa o tom na vlastné oči presvedčiť. Stránka sa odkazuje na protokoli FLCCC, čo je skratka pre Front Line COVID-19 Critical Care. Uvádza potrebné vitamíni a ich dávkovania, ale o ivermektíne ani pol slova. Pritom FLCCC hneď na svojej úvodnej stránke víslovne uvádza:

"In October 2020, we added ivermectin as a core medication in the prevention and treatment of COVID-19."

Nemocnica v Brezne sa rozhodla, že ivermektín spomínať radšej nebude. Stránka bola aktualizovaná predvčerom a tipujem, že si tam niekto povedal, že tejto téme sa radšej vihne. A tak svetlo sveta uzrela naša lokálna implementácia protokolov FLCCC, ale bez ivermektínu.

Lekárom už dávnejšie neverím ani pol slova.

S názormi Inštitútu Václava Klausa v záležitostiach covidu, ekonomiki a globálneho otepľovania súhlasím úplne. V zahranično-politickích otázkach súhlasím tiež s vínimkou dvoch bodov. Tam pre zmenu zásadne nesúhlasím.

Prvím je anexia Krymu, ktorú tak vôbec ani nepomenováva. Naopak. Ospravedlňuje ju hlavne klasickím argumentom, že však to aj tak odjakživa patrilo Rusom. Podľa tejto logiki bi si potom malo Rusko zobrať nazad aj Aljašku? Ideme tiež anektovať Zakarpatskú Ukrajinu? Fakt sa mi nad tímto zastavuje rozum. Tento postoj ale nie je v mojom okolí žiadnou novinkou. Bežne sa s ním stretávam. Zdá sa, že ľudia nemajú najmenší problém s tím, že si Rusko urve kus územia susednej krajini. Aj našej susednej krajini.

Druhím sporním bodom je Slovensko. Vísledok posledních volieb popisuje ako dokonaní rozvrat nášho politického sistému. Iste, Matovič a strani ako Sme rodina a Za ľudí sú nečitateľné, ale voliča oveľa viac ako čitateľnosť strán trápila totálna skorumpovanosť Fica a spol. O tom už ale Inštitút taktne mlčí a prehru bívalého komunistu prezentuje ako komplot Bruselu. Vraj tiež stojí za pozornosť Ficovo tvrdenie, že Kiskov prejav po vražde novinára a jeho snúbenice nebol písaní na Slovensku...

Ach jaj. No čo už. Zriedkakedi sa dá zhodnúť úplne vo všetkom. Ale aj tak je to škoda, pretože sú to dve dosť nepekné škvrni na inak skvelom obsahu.

Povedal som si, že predsa len skúsim na vlastné oči si pozrieť, čo píšu na slovenskom webe. Nech som aspoň trochu v obraze. Niekto mi pred časom spomínal stránku postoj.sk. Vraj konzervatívnu. Tak som si ju otvoril a našiel tam článok o covide. Skoro ma naplo. Vraj hovoriť o slobode očkovania bola chiba, antiwaxeri (keď vidím toto slovo, tak viem, že je zle), všeobecní lekári bi mali viac propagovať vakcináciu. Atď.

Stačilo mi na ďalších veľa rokov, ďakujem, už som zvracal...Tak to bi sme mali, milí zlatí.

A tak som dnes zavítal k susedom. Tiež som dostal dobré referencie na stránki konzervatívneho Inštitútu Václava Klausa. A s veľkím potešením konštatujem, že to, čo som sa tam dočítal, ma veľmi príjemne prekvapilo. Moja krvná skupina. Píše tam nielen Václav Klaus. Prečítal som si viacero článkov od viacerích autorov a všetki boli veľmi dobré.

Veľmi sa teším, že budem mať čo čítať. Keď už nie v rodnej, tak aspoň v príbuznej reči. Ideálne bi bolo mať niečo podobné u nás, ale to je zrejme čistá utópia.

CBDC je skratka pre Central Bank Digital Currency. Kto čítal moje predchádzajúce príspevki na tému ekonomika, vie, že ekonomickí sistém ako funguje od definitívneho skončenia zlatého štandardu je založení na tlačení peňazí. A to nikdi dobre neskončilo. V momente, kedi skončí dolár ako seriózna mena, sa z USA stane Weimar so smartfónmi, ako trefne poznamenal Mark Steyn. Weimar bol charakteristickí hiperinfláciou. Vieme, čo nasledovalo...

V momente, keď skončí euro, sa veci tiež začnú vimikať spod kontroli. A presne o tomto CBDC je. O kontrole. Digitálnu menu netreba vimíšľať. Tú už dávno máme, pretože všetci platíme kartami. Čo ale nemáme, je prehľad kto má koľko a ani moc nad tím, na čo kto koľko míňa. Teda nemáme úplnú kontrolu nad peniazmi. A kontrola bude potrebná, keď sa začnú diať veci. Otázka nie je či, ale kedi.

CBDC nie je o prechode na vílučne bezhotovostní platobní stik ako sa to snaží tváriť. Ak bi to bolo iba o tom, stačilo bi zrušiť hotovosť.

Nepáči sa ti vládna politika? Nuž vipneme ťa jedním gombíkom.

Že nezmisel, tak to nemôže fungovať? Iste? Nechcem si dať do tela vstreknúť niečo, o čom nie som presvedčení. Vísledok? Nepustia ma ani na terasu dať si pivo. Covid pas je len rozcvička.

Súhlasím, život je zábavní. Najmä teraz, po päťdesiatke. Dopoludnie som strávil v záhrade. Je krásni teplí jesenní deň ako stvorení na vitrhávanie burín. Môže to znieť ako pokus o ironickí fór, ale bohuprisahám, že ma vitrhávanie burín baví. Je to monotónna činnosť, pri ktorej sa dá nádherne rozjímať. Hlavne keď mi za chrbtom šumí les a do toho hrá Serenade Radio.

Dnes som rozjímal nad životom a dospel som k záveru, že päťdesiate roki nemajú najmenšiu chibu...Tínedžerstvo bolo o škole a v jeho druhej polovici aj o basketbale a alkohole. Dosť sa pilo, hlavne na gimnáziu. Bola to sranda, ale škola bola otravná.

Dvadsiate roki potom boli o práci, kariére a zarábaní peňazí. Zabití čas.

V tridsiatich sa k tomu pridala rodina, čo dalo celej mojej existencii aspoň akí takí zmisel.

Po štiridsiatke sa to začína zlepšovať. Zarábanie peňazí síce zostáva, ale kariéra už nehrozí. Deti sú väčšie, takže už nie je s nimi toľko roboti. A znovu sa v ich druhej polovici objavuje basketbal. A s ním aj alkohol, čo sú síce navzájom sa vilučujúce veci, ale veď ja ani netvrdím, že idem hrať po požití. Za celí život sa mi to stalo iba raz.

V roku 1987 sme koniec úspešnej dorasteneckej sezóni intenzívne oslavovali na hoteli v Lučenci, kam sme sa presunuli v sobotu po vihratom zápase v Košiciach. Bolo že to veselosti. Milan Tatranský spal v skrini a Peťovi Kollárovi spadli pri tičkovaní okuliare do záchoda. Z Lučenca si veľa nepamätám, akurát že na druhí deň sme s Peťom museli prečkať zápas v šatni, kam k nám doliehalo burácanie fanúšikov poháňajúce domácich k drvivému víťazstvu nad zdecimovaním a indisponovaním súperom v pomere 100 ku 33. Neboli sme schopní sa ani len rozcvičiť, nieto ešte hrať. Paťo Balla potom ešte v autobuse grcal žlč…

Po päťdesiatke odpadá už aj to zarábanie peňazí. Deti sú veľké, takže zostali iba príjemné veci - basketbal a víno v pivnici. Zo všetkích ambícií a cieľov zostali len dva. Jeden je čisto fizickí - viskočiť tak visoko, abi som to do koša znova vedel šľahnúť zvrchu. Chápe iba ten, kto to zažil...

Ten druhí je čisto intelektuálni - je ním tento projekt. Oficiálneho návratu k 1i sa zrejme nedožijem. Iste nie, keď to pôjde takímto tempom. Ale chcem to odovzdať ďalej v čo najlepšom stave. Snáď bude komu...