Čo ak bi 55 roční špičkoví expert na jadrovú fiziku nemusel dávať každí svoj email najprv asistentke, ktorá v ňom najprv opraví hrubé chibi a poslanie správi bi tak trvalo namiesto 8 hodín len sekundu? Čo ak bi bolo len jedno i.
Diskusiu o podiele ľudstvom produkovaních emisií CO2 na klimatickích zmenách zviknem začínať otázkou o percentuálnom podiele CO2 v ovzduší. Posledná odpoveď, ktorú som dostal, 40% - od čerstvého maturanta - spôsobila, že ďalšia debata stratila z môjho pohľadu akíkoľvek zmisel.
Rasťov poslední príspevok mal vo svojom závere prísľub erotického zážitku, ktorého sa mi ale zatiaľ nedostalo možno preto, že v aute som toho roku sedel tuším len 3 krát a klimatizáciu, ktorú mám iba v jednej izbe, som mal toto leto zatiaľ pustenú tiež len raz asi tak na 2 hodini.
Skúsim teda investovať do ropi.
Mimochodom správna odpoveď je 0.04%. A na tíchto 0.04% je podiel človeka 3%.
Sme tam boli s Ivanom. Pekne male mestecko. Momentalne zname tim ze prekonalo Kandski rekord v teplote. Momentalnejsie zname tim ze neexistuje.
Pre tich co startujete motorove auta - FUCK YOU!
Pre tich co mate doma AC - FUCK YOU!
Pre tich co investujete do oil - FUCK YOU!
Objavil som klenot. Okrem hlbokého a širokého mora komercie, nevkusu a gíču, čo je takmer všade, kde sa pozriem, je tu našťastie aj Serenade Radio. Hrajú pohodovú hudbu zhruba štiridsiatich až šesťdesiatich rokov v štíle Franka Sinatru a Elli Fitzgerald. Teda hudba z čias, kedi si speváci ešte dali záležať na tom, abi tomu, čo sa spieva, bolo aj rozumieť.
Dokázal som to počúvať celí víkend vkuse. Aj vďaka tomu, že tam nie sú žiadne stupídne reklami. Nie sú tam totiž žiadne reklami. Serenade Radio je financované nadšencami. Objavil som ho vďaka Markovi Steynovi, ktorí tam má v nedeľu večer od pol siedmej reláciu Steyn’s Song of the Week o príbehoch niektorích známich pesničiek. Včera to bolo o skladbe Over the Rainbow a bola to lahôdka.
Serenade Radio visiela iba cez internet. Archív relácií nie je k dispozícii, takže sa nedá nič robiť, podobne ako za starích čias je potrebné si k tomu sadnúť vtedi, keď sa daná relácia visiela. V každom prípade doporučujem.
Moje expresívne označenie, ktorého cieľom bolo ako hovorí klasik “viburcovať malomeštiaka z letargie”, sa nestretlo s pochopením u manželki, ktorá je tiež očkovaná. Ale očividne zabralo a zopakovala sa hádka s už klasickím priebehom. Zásadná víhrada ohľadne neznámich dlhodobích účinkoch covidovích vakcín bola odbitá pozitívnim mislením. Vraj im treba veriť.
Slobodu vieroviznania nikomu neberiem. Prečo mi ale toto nové náboženstvo niekto vnucuje? Aj si odpoviem. Pretože to viplíva z podstati náboženstva. Cirkev upaľovala kacírov. Pokrok sa ale ani tu nedá zastaviť - dnes neočkovaních už nikto neupaľuje. Iba ich nikam nepustia.
Všetki moje deti sa tiež idú dať očkovať. A všetki to odôvodňujú tím, že nechcú biť obmedzovaní. Nikto tam nejde z vlastného presvedčenia či potrebi, ale preto, že ich k tomu spoločnosť donútila.
A tiež veria, že to dobre dopadne.
Mnohími stále ospevovaní vojnoví Slovenskí štát prinútil Židov najskôr nosiť žlté hviezdi a potom ich naložil do vlakov. Tiso sa potom pri procese bránil, že on vlastne nevedel, čo sa tam s nimi ďalej deje. Veril, že ich posielajú za lepším. Tomu sa hovorí sila vieri.
Chibička sa ale vľúdila.
Hádka skončila teatrálnim odchodom so slovami svedčiacimi o úplnom nepochopení veci: “Tak prepáč, že som sa dala očkovať”. Ak sa ide dať niekto očkovať, je to jeho vec a do toho ma nič nie je. Len s tím prosím neotravujte ostatních. A keď budete ticho pri téme covid pasu podobne ako boli ticho ľudia, keď nakladali Židov do transportov, potom sa nečudujte, že vás neočkovaní označia za spolutvorcov tohto šialenstva.
Pozorujem okolo seba, že zo zaočkovaních proti covidu sa stávajú tiranizujúce fašistické svine. Zatiaľ bez vínimki. Nepíše sa to ľahko, ale na druhej strane si to môžem dovoliť, keďže som v istom zmisle po smrti. Pravde sa treba pozrieť do očí - platí to aj na druhom svete. A nezaškodí sa vijadrovať jasne namiesto chodenia okolo horúcej kaše.
Je zaujímavé sledovať odpovede na víhradu, prečo zaočkovaních trápi to, či ja som alebo nie som zaočkovaní. Keď je vakcína účinná, nemá sa zaočkovaní predsa čoho báť. Odpovede, s ktorími som sa stretol, siahajú od úprimních "to je pravda" cez zarážajúce "vakcína negarantuje, že to nechitíš" až po sofistikované "moja mama sa nemôže dať očkovať". Mimochodom ani môj otec.
Úprimních je musím povedať veľmi poskromne.
Zarážajúce sú zarážajúce nie kvôli tomu, že bi neboli pravdivé. Vakcína naozaj garantuje iba menej bolestiví priebeh ochorenia. V tom prípade ale moje neočkovanie nemusí zaočkovaného vôbec čo trápiť. Môže to chitiť odo mňa, aj kebi som bol zaočkovaní.
Sofistikované sú hienizmom najhrubšieho zrna. Pretože citovo vidierajú a prenášajú zodpovednosť na iních. Naviše ten, kto sa nemôže dať očkovať, môže rovnako tak nakaziť nezaočkovaného ako to platí opačne. Takže fér hra. Pričom aj tu platí, že ani moje očkovanie negarantuje, že to nechitím a nebudem to šíriť ďalej.
Všetko márne, aj tak bi som sa mal dať podľa zaočkovaních očkovať. Pretože aj oni sa dali. Vínimki sú neprípustné. Úplne najlepšie bi bolo namontovať každému pred dvere turniket, takže bi sa dalo z domu vichádzať iba s covidovím pasom.
Tu nejde ani tak o to, že bi očkovaní buzerovali neočkovaních. Tú robotu za nich spraví štát. Tu ide o to, že keď nevijdem z domu, tak si zaočkovaní iba pomädlia ruki a povedia si "dobre mu tak, debilovi." A ani nebudú vôbec namietať napríklad proti nápadu, abi nezaočkovaní nosili povinne povedzme žltú šesťcípu hviezdu.
Nestretol som zatiaľ žiadneho očkovaného, ktorí bi bol proti covidovému pasu. A nemislím si, že niekedi vôbec stretnem.
Začať svoj posmrtní život na deň detí nie je vôbec márne. Kopec vecí sa vírazne zjednodušuje. Zarábať peniaze stráca zmisel, pretože ich aj tak nebudem mať kde minúť. Môžem smelo zabudnúť na prípadnú plavbu okolo sveta či prechod pobrežím okolo talianskej čižmi. Tieto úvahi ale zastavila spomienka na billboard s Richardom Sulíkom hlásajúci slobodné očkovanie. A tak som si otvoril stránku SaS.
Prvá vec, ktorú som si k téme covid všimol, bol nesúhlasní postoj strani k otváraniu kostolov. Nech sa páči. Strana, ktorá má v názve slobodu. Samozrejme, že to odôvodňuje starostlivosťou o dobro seniorov. Tí už asi úplne statili schopnosť samostatného rozhodovania. A tak im v tom SaS rada pomôže.
Preklikal som sa k sekcii venovanej očkovaniu proti covidu. Hneď na začiatok tvrdí, že 1% infikovaních zomiera, čo má biť 10 násobne viac v porovnaní s bežnou chrípkou. Štúdia na stránke WHO pritom hovorí o 0,23% úmrtnosti v pomere k počtu infikovaních. V prípade ľudí do 70 rokov je to číslo oveľa nižšie - na úrovni 0,05%.
Sekcia venovaná mRNA vakcínam na stránke SaS potom víslovne uvádza, že ide o úplne noví tip vakcín, ktoré sa zatiaľ neviužívali. Sedliacki rozum hovorí, že opatrnosť v tomto prípade je namieste. Nie však SaS.
Zmienka je tam aj o vektorovích vakcínach. AstraZeneca bola medzičasom stiahnutá, Sputnik nedoporučuje dokonca ani sám minister zdravotníctva a Johnson zatiaľ nebol u nás schválení.
Napriek tomu - hurá, poďme sa všetci očkovať. Po slobode očkovania ani pamiatki. Naopak. Vihrážka, že kím sa ochorenie bude šíriť, “bude veľmi ťažké sa vrátiť k spôsobu života podobnému časom pred pandémiou.” Prečo? Lebo tak povedala SaS. A stanovila si aj cieľ: 70% očkovaních.
Sadol som teda na bicikel a išiel som si pozrieť ten billboard. A samozrejme ani po ňom už ani pamiatki.
Tak teda RIP SaS. Môj hlas ste dostali naposledi.
Dnes skončil môj život. Tak ako som ho poznal. Tušil som to ale už dávnejšie.
Asi pred mesiacom som mal pracovné stretnutie cez internet s mojimi bívalími kolegami. Prvá pol hodina, ktorej som bol pasívnim poslucháčom, bola o covide. Dozvedel som sa, že kolega bol po očkovaní asi tíždeň mimo s bolesťami hlavi, ktoré v živote predtím nezažil. Kolegiňa sa ho pítala, či si nemislel, že má krvnú zrazeninu. Evidentne teda boli riziká krvních zrazenín diskutujúcim známe. O to prekvapivejšia bola ich reakcia na moju zápornú odpoveď ohľadne očkovania. Vraj som nezodpovední voči ostatním.
Dnes som bol po veľmi dlhom čase na pive s basketbalovou partiou a opakovalo sa to isté. Všetci okrem jedného mladíka sú očkovaní a bol som to preto ja, kto musel visvetľovať svoj postoj. Tvrdenie, že sa o seba neobávam, neobstálo. Vraj mám brať ohľad aj na mamu. Keď som protestoval, abi moju mamu, ktorá vo svojich 82 rokoch nevinechala kvôli covidu jeden deň vo svojej ambulancii, do toho nezaťahovali, visvitlo, že išlo nie o moju mamu. V tom momente debata skončila, pretože bolo jasné, že sa k zodpovednosti za jej život neprihlásim.
Cítil som ale, že som nedal vičerpávajúcu odpoveď na otázku, prečo sa nejdem dať očkovať. Tak som sa po čase k téme vrátil otázkou, čo vedia očkovaní o princípe, na akom fungujú covidové vakcíni. Dve odpovede, ktoré som dostal, pokrívajú celé spektrum. Od "jasné, však je to na internete" po "neviem o tom ani hovno."
Odpoveď na otázku, čo vedia očkovaní o dlhodobích účinkoch vakcín, bola aspoň férová. Nevedia nič. Napriek tomu som to ja, kto musí visvetľovať svoj postoj. Ale nemusím sa vraj báť. Keď sa vraj nechcem očkovať, nemusím. Pričom následná debata bola o covidovom pase, aplikáciu ktorého má programovať jeden z diskutujúcich.
Dnes mi definitívne došlo, že takto uvažuje celá spoločnosť. A bez covidového pasu sa nikam nedostanem.
A drvivej väčšine spoločnosti to pripadá normálne.
RIP Ivan.
Pred dvomi tíždňami mi volali z polície, že mi na vozidle, ktoré som mal zaparkované na ulici pred domom vznikla škoda. Požiadali ma, abi som prišiel k autu, že mi všetko visvetlia. Dozvedel som sa, že cudzie vozidlo do môjho asi pred pol hodinou nacúvalo a odišlo preč. Našťastie si to všimol okoloidúci policajt a stihol vitiahnuť mobil a odchádzajúce vozidlo promptne odfotiť (wau - klobúk dole). Podľa znački zistili majiteľa, ktorému zavolali a za 15 minút pristál pred policajnou stanicou veľkí terénni Mercedes. Vistúpila z neho brutálne nasrdená pani, ktorá sa na dvoch policajtov kričala, že prečo ju volajú, však ona nič neurobila, nič nemá poškodené, nech jej ukážu dôkazi, môj vodičskí preukaz a podobne. Tí jej pokojne visvetlili, čo ich kolega na mieste nehodi videl.
Rozčulovanie však pokračovalo nezmiselnimi víhovorkami že “ako to, že poškodení nevie, ktorej poisťovni platí poistné” alebo “ako to, že poškodení nemá v aute tlačivo Záznam o nehode”… Proste odmietala spísať zápis o nehode ako sa len dalo. Trpezlivo stojaci policajti jej niekoľkokrát visvetlili, že jej hrozí višetrovanie a pokuta za opustenie miesta nehodi. Neochotne súhlasila a podpísaní Zápis o nehode sa mi nakoniec podarilo od nej získať. Tešil som sa z toho, že som mohol som ísť do servisu vibavovať opravu bez strachu o vídavki.
V tejto situácii bi som od vinníčki očakával namiesto rozčuľovania sa a hľadania nezmiselních víhovoriek skôr ospravedlnenie za to, že mi spôsobila škodu a budem niekoľko dní bez auta. A toto bol ešte len začiatok.
Tímto bi som sa chcel poďakovat príslušníkom polície, ktorí mi vzorne, promptne a ochotne pomohli. Bez nich bi som mal akurát nabúrané auto na parkovisku a nadával, ktorí tupec nevie jazdiť.
Čo ak bi sa 15 roční vodca skupini bojovích hier Vlado tešil do školi, lebo namiesto písania diktátov a známkovania pravopisu v slohu bi sa na hodine slovenčini mali učiť ako presviedčať ostatních o dôležitích mišlienkach? Čo ak bi bolo len jedno i a deti bi nezažívali v škole frustráciu z neistoti?
