Blogs

Musím ľudí zastavovať hneď v momente, keď zacítim ich potrebu mi niečo zreferovať, čo sa na našej politickej scéne práve udialo. Nechcem o tom, čo povedal don roberto, počuť ani pol slova. Lebo väčšinou je to o ňom alebo o niekom z jeho partie. Ľudia okolo mňa div že neomdlievajú, a keď sa ich spítam, prečo mi to chcú silou mocou povedať, tak sa dozviem, že potrebujú, abi som im - a teraz citujem jedného známeho - "pomohol niesť to ťažké bremeno."

V tomto im ale nie som schopní pomôcť. To bremeno je totiž naozaj veľmi ťažké. A nechcem preceňovať svoje sili. Ak bi som bol nútení jeden celí deň sledovať hociktoré médium končiace na .sk, tak bi ma možno aj drblo.

Preto nič také ani nesledujem. Abi nedošlo k nedorozumeniu - vôbec nemám ťažké srdce na dona roberta a spol. Sú, akí sú, rovnako ako ja som, akí som. Ľudia si ich zvolili a stále platí vox populi - vox dei. Hlas ľudu - hlas boží. Vihrali voľbi demokratickím spôsobom, ktorí nikto ani len náznakom nespochibnil, pretože na to ani neexistoval najmenší dôvod.

Akí to rozdiel oproti USA, kde si polovica ľudí mislí - a nie neoprávnene - že ostatné prezidentské voľbi boli zmanipulované. Božie mlini melú pomali ale isto. Rovnako ako u nás poslali ľudia covidovích zatváračov presne tam, kam patria, tak aj v USA dostanú demokrati v novembri na frak. A nepomôže im ani správni postoj v otázke Ukrajini. Pretože netransparentné voľbi rovná sa zmanipulované voľbi. A zmanipulované voľbi nechceme, všakže nie?

S argumentom, že keďže som nevolil, nemal bi som sa ani sťažovať na vísledok volieb, nesúhlasím. Pretože to nebolo o tom, že som bol leniví zájsť do volebnej miestnosti. Nemal som veľmi na víber, napriek tomu, že strán tu máme viac ako dosť.

Dona roberta a spol. som nemohol voliť a mám na to tisíc dobrích dôvodov, z ktorích najdôležitejší je jeho postoj k Ukrajine. Matelka a spol., kam rátam strani bívalej koalície ako aj pána Hegera, som tiež nemohol voliť kvôli tomu, čo tu predvádzali počas covidu. A keď už spomínam pána Hegera, tak autorom podľa mňa najlepšieho politického fóru za posledních veľa rokov je práve on. Založiť novú stranu pod heslom spájania síl je ako z dobrej Hellerovej knihi.

Zostávajú tak mimoparlamentné strani. KDH je samá fráza bez obsahu ale hlavne schopné ísť do koalície s kímkoľvek. PS a ich ľavicovo-progresivistickú agendu nemusím, keďže som na pravicovo-konzervatívnej strane politického spektra.

A keďže som nenašiel žiadnu stranu, ktorá bi sa postavila proti covidovej šikane a následne za Ukrajinu, mojou jedinou možnosťou vijadriť svoj názor bolo práve nevoliť.

Dá sa ešte argumentovať tím, že Ukrajina je o niečo závažnejšia téma ako covid, pretože tam ide o samotné prežitie - a podľa toho voliť. Súhlasím, je. Ale len o chlp. Pretože rovnako ako nechcem žiť v krajine, v ktorej mám ruské tanki pod oknami, nechcem žiť ani v krajine, v ktorej si ako nezaočkovaní nemôžem dať pivo na terase záhradnej reštaurácie a kde o tom, čo pôjde do môjho tela, nerozhodujem ja ale štátni úradník.

V Británii v predposledních voľbách vihrali s veľmi vírazním náskokom konzervatívci - a to až tak vírazním, že bi ste museli ísť dosť hlboko do minulosti, abi ste našli niečo podobné. V posledních voľbách dostali na frak, pričom väčšinu ich ostatného volebného obdobia bolo zrejmé, že sa tak stane. Nepomohli ani dve vímeni ministerskích predsedov.

Paralela s našou politickou scénou je zrejmá s vínimkou jedného rozdielu. Labouristi na rozdiel od drvivej väčšini ostatních opozičních strán celého západného sveta nezneužili vojnu na Ukrajine, ale jednoznačne podporovali vládnucich konzervatívcov. Za to majú môj veľkí rešpekt.

Jedinou skutočne dominantnou a polarizujúcou témou v Británii tak zostal covid. Nie teda, že bi práve labouristi boli proti tomu, čo sa v čase covidu dialo, ale boli to konzervatívci, ktorí zatvárali ľudí doma, zatínali sekeru do štátnej kasi a nútilli ľudí sa očkovať. A tak im to ľudia pekne zrátali. As simple as that.

Pustíte si ale napríklad podcast takého Daily Telegraphu a miestni novinár s rovním ksichtom vihlási, že konzervatívci prehrali kvôli otázkam imigrácie. To je niečo tak stupídne, že stupídnejšie je snáď len vihlásenie, že u nás sa ústavná väčšina prepracovala k 27 poslancom kvôli Matelkovi.

Na druhej strane ho chápem. Pretože čo mal chudák povedať? Že konzervatívci si to prehrali sami vďaka politike, ktorá s konzervativizmom nemá absolútne nič spoločné, ale ktorú oni ako pravicové médium spolu s celím mainstreamom bezvíhradne podporovali?

Milé médiá, milí fanúšikovia lockdownov a covid pasov, ak chcete naozaj nájsť príčinu toho, prečo tu teraz máme znovu peliho, dona roberta a jeho kumpánov napriek tomu, že v predposledních voľbách dostali na frak, tak nemusíte chodiť ďaleko.

Stačí sa pozrieť do zrkadla.

Najskôr bi to chcelo zopár faktickích korekcií. Rumunčina na Duolingu je a hneď som si ju aj pridal, takže sa už nabudúce nebudem môcť vihovárať na neznalosť jazika miestneho kmeňa. Na ostatních MS v basketbale porazilo Nemecko USA v semifinále, teda nie vo finále ako som nesprávne uviedol.

Včerajší tip mi nevišiel. Do finále nakoniec nepostúpili Nemci ale Francúzi. А veľa nechíbalo ani k viradeniu USA. Takí profesorskí prístup počas prvích 3 štvrtín sa len tak ľahko v semifinále olimpiádi nevidí. Nedôrаzná obrana, nikto sa neunúva doskakovať, streľba z hri priemerná, premieňanie trestních hodov katastrofálne. Snáď si misleli, že Srbi sa porazia sami.

To sa aj nakoniec stalo. V poslednej štvrtine si to Srbi prehrali sami. Išli do nej tuším s 11 bodovím náskokom. Zrazu sa ale začali báť o vísledok. Bolo jasné, že USA zaberú, ale aj tak to mali vo svojich rukách. Začali hrať v útoku na čas, čím sa ale k záveru 24 sekundového limitu na zakončenie sami dostávali do ťažkích pozícií a zrazu prestali bodovať. A bez bodov sa nevihráva. Iste nie proti USA v tomto zložení.

Bola to dráma do samého konca. Stále ale tvrdim, že USA hrajú inú ligu. Totiž aj napriek tomu, že súper má svoj deň, im stačí odohrať iba poslednú štvrtinu.

Francúzov vo finále ľutujem. Neverím totiž, že USA si dovolia to, čo si dovolili proti Srbom. Odfláknuť prvích 30 minút vo finále olimpiádi proti domácim.

Po veľmi dlhom čase som si pozrel špičkoví basketbal. Naposledi som pozeral pred asi 4 rokmi nejaké zápasi NBA v priamom prenose a bolo to celé zle. Hralo sa asi o 3. ráno nášho času a viac to pripomínalo reklamní festival občas prerušovaní hrou. Nebralo to konca.

Teraz sa mi naskitla možnosť sledovať olimpijské štvrťfinálové zápasi naživo bez reklám. Som nadšení. Hra má spád, všetki zápasi okrem posledného veľmi dramatické a zaujímavé. V poslednom hrali USA a nebolo pochíb, kto vihrá. Tím USA mi pripomína Dream Team z Barceloni 1992. Rozdiel je v tom, že teraz majú aj iné tími kvalitních hráčov z NBA. Napriek tomu nepochibujem ani na chvíľu o tom, kto vihrá. Zopakuje sa finále z ostatních MS s tím rozdielom, že tentokrát už Nemci Američanov neprekvapia. Prehrajú o 30 bodov napriek tomu, že majú veľmi kvalitní tím.

USA totiž v tomto zložení hrajú inú súťaž. Len na ilustráciu, Kevin Durant sa ani len nedostane do základnej zostavi, potom nastúpi, 7 krát vistrelí za 3 bodi, 7 krát dá. Skúste toto poraziť.

Čo ma ale najviac zaujalo bolo to, že prakticki sa z hri vitratila streľba zo stredních vzdialeností. Buď to padá spod koša alebo spoza trojkového oblúka. Nedivím sa preto, že ten oblúk posúvajú a v NBА ho majú ešte ďalej ako v Európe. To už je tak ďaleko, že mám problém vôbec dohodiť. Ako ale skonštatoval Peťo Kollár, ak bi kôš od polovice ihriska bol za 4 bodi, tí chlapi bi to natrénovali.

Život hrá so mnou takú hru. Každí deň sa ma snaží všetkími možními spôsobmi nasrať a vihrávam, ak sa nedám. Život je aj záležitosť očakávaní. Nemaj ich príliš a nebudeš sklamaní.

Presne s takímto nastavením som nedávno odcestoval do Bulharska cez letisko v Bukurešti a potom neskôr požičaním autom cez klasické rumunsko-bulharské hranice. Nakoniec to nebola až taká tragédia. Nie teda že bi všetko išlo hladko.

Do Bukurešti ma prišli čakať moji bulharskí súkmeňovci hlavne z dôvodu, že miestna autopôžičovňa nechala otázku detskej sedački otvorenú s tím, že keď ju budú mať k dispozícii, tak mi ju radi za mierni poplatok požičajú. To bolo samozrejme veľmi pekné, ale riskovať, že ju nebudú mať, som nechcel a rezervovať sa nedala. Ako vravím, hlavne sa nenechať nasrať.

Príchod sa udial presne v duchu rodinních tradícií. Neboli sme sa schopní ani po 2 telefonátoch nájsť. Pritom Otopeni nie je žiaden Heathrow ani JFK. Do pôžičovne sme sa museli dopravovať shuttlom, ktorí ale spoľahlivo fungoval. Čo ale nefungovalo, bola platba garancie debetnou kartou. Bola treba kreditnú, ale takú nemám. Debetné pre tento konkrétni prípad neakceptujú, hoci v iních prípadoch áno. Ponúkol som im možnosť okamžitou platbou previesť z môjho eurového účtu na ich požadovanú sumu, ale márne. Nedalo sa a nebol som si celkom istí, že vôbec chápali, o čom hovorím. Život, tentokrát prezlečení do pracovníka miestnej autopôžičovne, to potom ešte skúsil poznámkou, že vraj to tam o tích kartách mali jasne napísané.

Musím uznať, že to nebol márni pokus. Potom, čo Ryanair meškal 2 hodini, bolo už krátko pred polnocou, rodina nikde, 7 mojich spolucestujúcich začínalo biť unaveních a pred nami ešte cez 300 km cesti, som nebol ďaleko od prehri. Kde sa ale vzal, tu sa vzal, vo dverách sa objavil Linko aj s kreditnou kartou a zachránil situáciu. Ako visvitlo, so Žorom nás čakali síce v tej istej hale, ale o 2 poschodia viššie.

Sedačiek tam inak mala autopôžičovňa toľko, že bi si mohli otvoriť s nimi obchod. Ako vravím, život je len hra.

Na hranici nás cvičili miestni majstri sveta. Otvoriť dvere, takí papier, onakí papier, kto sú to tí Ukrajinci a kde majú "protekciu". Samozrejme všetko vílučne v jaziku miestneho kmeňa. Rumunčina ale žiaľ na Duolingu stále nie je. Ešte štastie, že hneď vedľa rumunského majstra sveta sedel bulharskí, ktorému bola simpatická moja bulharčina ako aj fakt, že moja mama pochádza z neďalekého Vaklina. Nanešťastie ale chcel nejakí ďalší papier od auta, pretože tie, čo som mu dal, mu nestačili. Stoicki som sa zmieril s osudom rozhodnutí sa otočiť a hajde domov. Ešteže ma napadlo sa ešte raz prehrabať v skrinke pred spolujazdcom, odkiaľ som vihrabal presne to, čo bolo treba.

Okrem tohto náročného úvodu bolo všetko ostatné veľmi fajn. Bulharsko ani Rumunsko som neodfajkol. Rád sa tam vrátim.

Jediné, čo som odfajkol, sú klasické rumunsko-bulharské hranice s uniformovaními miestnimi majstrami sveta. Tie už naozaj v živote nemusím.

Odfajknuté mám už aj Chorvátsko. Minulé leto som sa tam ocitol náhodou a naposledi. Ceni uletené, miestni otrávení - a to ešte v tom lepšom prípade - alebo vislovene protivní. Pláže o šírke 2 m, kde je hlava na hlave. Neviem, čo som komu urobil, abi som tam chodil. Hlavne keď to porovnám s destináciami ako sú Grécko a Španielsko.

Neviem ani čím to je, ale z našinca, čím mislím obivateľstvo postkomunistickích krajín, sa v momente, keď začne cítiť pevnú zem pod nohami, stáva chuj. A majster sveta. V našich zemepisních šírkach sú to sinonimá. Neochota, arogancia, ničím nepodložené prehnané sebavedomie. V prípade Chorvátska je to o to zarážajúcejšie, že v bívalej Juhoslávii nebol vislovene hard core komunizmus ako u nás. Dalo sa tam do istej mieri súkromne podnikať a hlavne odtiaľ voľne cestovať. Takže miestni našinec sa nemôže vihovárať, že nevie a ani nemal možnosť zistiť, ako funguje civilizovaní svet...

Idem o pár dní do Bulharska, pričom letím do Bukurešti a odtiaľ autom cez stále fungujúce hranice. Nemám prehnane veľké očakávania. Skôr si mislím, že o takomto čase o tíždeň budem mať odfajknuté aj tieto krajini. Rád sa budem míliť.

Pred 8 rokmi som si kúpil skvelé basketbalové teniski. Pred asi rokom postupne začali dosluhovať. Chcel som si kúpiť presne také isté, ale samozrejme tento model sa už firma Nike rozhodla nevirábať. Píšem 'samozrejme' preto, lebo sa mi to stáva pomerne často. V prípade IKEA sa dá staviť a neprehrať na to, že čo som si tam kúpil pred pol rokom, už v sortimente nenájdete.

Takže rok snorím po obchodoch, ale márne. Raz som skúsil značku Fila, ale vidržali asi tak 2 tíždne. Aj tu je vidieť, že nie sme basketbalová krajina. V prípade mužského basketbalu to platí obzvlášť.

Pred mesiacom som si v Nemecku konečne vibral jedni celkom fajn Pumi. A pre istotu som si kúpil v tom istom obchode aj jedni tiež zodpovedne vizerajúce Adidasi.

A krátko na to som pomerne náhodou na Promenáde v Nitre zazrel, a to do konca v akcii, Jordani. Okrem toho, že dobre vizerajú, majú na rozdiel od Púm a Adidasov aj o niečo lepšie odpruženú podrážku a robustnejšie vistuženú členkovú časť. Tak som si pre istotu kúpil hneď dvoje.

Ak každí zo 4 novích párov vidrží to, čo vidržali Niki, potom to znamená, že žiadne ďalšie basketbalové teniski už nebudem v živote potrebovať.

Odfajknuté. Zváštni pocit - čas, ktorí mi tu ešte zostáva, meraní teniskami. Treba realisticki dodať, že v tom najlepšom prípade. Takí je už skrátka život. Ale snorenie po obchodoch mi iste nebude chíbať.

Chvíľu som váhal, akú stratégiu nosenia zvolím. Sériovú, teda začnem s jedním párom a nosím, až kím ich nezoderiem, alebo paralelnú. Iste ale nejdem riskovať to, že po mne zostanú nepoužité teniski, ktoré sa tak môžu stať predmetom dedičského konania.

Takže B je správne.

Dostal som sa do veku, kedi kvalita môjho života je nepriamo úmerná počtu hodín, ktoré fakturujem zákazníkom v danom mesiaci. Nemôžem povedať, že bi ma moja práca nebavila, alebo že zákazníci sú otravní, ale je toľko iních oveľa zaujímavejších činností, ktoré sa mi priamo ponúkajú, že sedieť celí krásni jarní deň za monitorom mi pripadá doslova ako hriech.

V záhrade si viem neuveriteľne oddíchnuť. Pritom neležím, teda aspoň nie stále, ale sa motám hore dole a stále je čo robiť.

Pustil som sa aj do remeselních prác na dome. Mám veľkú radosť, keď sa v jednotlivích činnostiach a celkovej organizácii práce zlepšujem.

Srdcovkou je ale môj projekt víučbi slovenčini a angličtini pre mladí pár z Ukrajini, ktorí u mňa aj s malím sinom bívajú. S obidvoma jazikmi mi dobrovoľne a s nadšením pomáha aj dlhoroční kamarát, ktorého som síce na tomto blogu nemenoval, ale o ktorom tu bola v súvislosti s covidom reč.

Okrem covidu a ipsilonu sa zhodujeme prakticki vo všetkom. O covide je škoda hovoriť, ale v prípade ipsilonu stojí za zmienku včerajšia vímena názorov.

Slovenčinu učím pomocou prvej knihi napísanej podľa pravidiel 1i s láskavím povolením jej autora. Keďže oficiálne pravidlá ohľadne ipsilonu odmietam učiť, nadhodil som, že toto bude musieť za mňa urobiť môj parťák, ktorí nemá s ipsilonom najmenší problém. Utrúsil som, že som veľmi zvedaví ako ich bude učiť vibrané slová, všetki pravidlá a vínimki.

Odpoveď bola pre mňa tak trochu šokujúca. Vraj ich to vôbec nebude učiť. Jeho to totiž tiež nikto nemusel učiť, pretože vďaka množstvu načítaních kníh sa to naučil sám skôr ako sa to začalo preberať v škole. Pointa teda je v tom, že tie pravidlá sú tak intuitívne, že ich vôbec netreba učiť. Zároveň to považuje za dobrú odpoveď mne a mne podobním, ktorí šíria nenávisť k celej tejto agende.

Na čo som kontroval tím, že keď tu niekto šíri nenávisť a posmech, tak sú to práve fanúšikovia ipsilonu, ktorí si vždi radi zgustnú na každej tzv. hrúbke resp. jej autorovi.

Takže chlapci sa namiesto hrania futbalu vonku s kamarátmi majú radšej venovať knihomoľstvu. Keď som už pri tom futbale, tak dotiční ho nikdi nevedel hrať. Schovám ho do vačku v hocijakom športe s vínimkou zjazdového ližovania. Predsa len, jeho rodičia majú chatu na Krahuliach, kde trávil od malička každú zimu.

Od Ukrajincov dotiční teda zrejme očakáva, že podobne ako on (a ChatGPT) budú drtiť jednu knihu za druhou v nádeji objavenia pravidiel a čara ipsilonu. Koľko času budú na to potrebovať? Rok, dva, desať? Dotiční aspoň čítal knihi v rodnom jaziku...

Pre porovnanie - pravidlá 1i sa naučia všetci bez vínimki, domorodci aj Ukrajinci, za 20 sekúnd. Ale však prečo bi sme sa radšej namiesto toho masochisticki nevenovali takej úžasnej kratochvíli akou je ipsilon.

Ten začína presne tam, kde končí zdraví rozum.

Autorom prvej knihi napísanej podľa pravidiel 1i je Juraj Zopp, pravidelní to prispievateľ na tomto blogu. Kniha má názov Ako ma bubnovanie a tma obohatili. Juraj bol takí milí, že mi poslal jej elektronickú verziu a má odložení pre mňa aj jeden klasickí papieroví exemplár.

Ide o prvé zo série ohliadnutí sa za životom autora. Kniha ešte prejde jazikovou korektúrou, k čomu som sa prihlásil a čo sa aj momentálne snažím zobchodovať za prísľub autora ju postupne uverejňovať tu na jeho blogu.

Tak držte palce. Ide totiž o zaujímaví príbeh a dobré čítanie.