Blogs

Zdravím vás priatelia. Po dlhšom čase sa opäť hlásim o slovo, moja odmlka bola spôsobená tím, že som uplinulé tíždne strávil v geriatrickom blázninci Kúpele Dudince. Tu som nemal chuť prispievať, chíbala tá klasická slina a tak sa stalo, že 27. február som strávil v spisovateľskej nečinnosti. Tento deň, 27. 2., ale v roku 1984, višiel v poradí jedenásti album skupini Queen s názvom The Works. Prečo práve tento názov? Akí to malo zmisel? Abi sme vedeli aspoň trochu tento názov visvetliť, musíme sa vrátiť do roku 1982.

V tomto roku bol vidaní album Hot Space. Manažér skupini Jim Miami Beach sa vijadril na margo Hot Space, že album stál za hovno. Aj členovia kapeli cítili, že to nebolo to pravé, čo chceli a tak asi jediní človek, ktorí Hot Space hodnotil ako podarenú vec, som bol asi len ja. Album bol silno ovplivnení Thrillerom od M.Jacksona. Nasledovalo turné, z ktorého záznam višiel v roku 2004 na DVD nosičoch, pod názvom Queen on Fire-Live in Milton Keynes, pričom skladbi sú totožné s Live in Montreal. Po turné prišla na členov skupini ponorka a táto situácia bola celkom slušne zobrazená aj vo filme Bohemian Rhapsody. Členovia si povedali, že dajú si na čas pauzu a skúsia niečo nové. Tím novím boli sólové projekti. Freddie začal pracovať na Mr. Bad Guy v Mníchove, Brian v L.A. pracoval na Star Fleet Project, Roger v Montreaux nahrával druhú sólovku Strange Frontier, odkiaľ bola známa skladba Man On Fire. John odcestoval do Anglicka, dal si oddich, údajne preto, lebo nevedel spievať.

Takto došlo k prvej pauze po 12 rokoch spoločného koncertovania, mnohí už nad nimi lámali palicu, ale Queen sa vrátili naspäť do štúdia, abi sa opäť predviedli. Brian toto komentoval, že konečne si mohol každí skúsiť niečo nové, mohol zažiť nové skúsenosti, urobiť hudbu takú, aká mu vihovuje, pretože tvorba Queen bola často postavená na konfliktoch a hádkach čo paradoxne zvišovalo kvalitu piesne. Počas práce na The Works povedal John, že : "Hot Space nás sklamalo, preto sme sa bavili, ako poňať noví album, tak sme sa dohodli, že nová vec bude taká, ktorá Queen najviac charakterizuje.” Roger to okomentoval :" Predveďme všetkím, čo je to skutočná práca."

Čo sa tíka obalu na CD, alebo na vinile, je čiernobieli, veľmi jednoducho riešení, skupinu vifotil Georg Hurrell, hollywodskí fotograf. Album otvára skladba Radio Ga-Ga, je to moja naozajstná srdcovka. Autor bol Roger a termín Ga-Ga vznikol tak, že Rogerov sin Rufus kedisi v roku 1982, v jedno nedeľné poobedie začal spievať radio ka ka. A tak vznikol termín Ga-Ga. Roger k tomu pridal pár hudobních stôp išiel s tím za Freddiem a spolu to dali dokopi. 23.1.84 Radio Ga-Ga višlo ako singel, v novembri 1983 bol natáčaní klip v Shepperton Studios v Londýne. Cena klipu 100 000 libier, na refrén skladbi bolo zavolaních asi 150 členov fanklubu, ktorí sa obliekli kompletne do bieleho, refrén bol natáčaní v Pinewood Studios. Druhá skladba Tear It Up, to je Brianova skladba, zaznela aj počas turné v roku 1986. Tretia skladba je Freddieho - It s Hard Life. Časť úvodného vstupu si Freddie vipožičal od L. Pavarottiho. Aj klip k tejto piesni bol tipicki queenovskí, pretože členovia mali na sebe zaujímavé prevleki. Freddie mal červení úbor, ktorí mal simbolizovať krevetu, Brian držal v ruke gitaru z kosti a John s Rogerom boli oblečení, ako pážatá. Skladba bodovala, pretože sa objavila aj na Greatest Hits II. Machines-úvodná pieseň B strani, je to skladba o strojoch, je to spoločné dielo Briana a Rogera, tu sa prejavil geniálni Freddieho hlas, keď jednu pasáž skladbi zaspieval naozaj bravúrne.

Písať o The Works a nespomenúť I Want To Break Free, je na zostrenú väzbu. Je to Johnova vec a tu sa ukázalo, že z pôvodného outsidera, čo sa tíka písania skladieb, sa postupne stal ťahúň. Another One Bites The Dust spravila z Queen No.1 na svete a to bol Johnov projekt, podobne ako I Want To Break Free. Netreba ani hovoriť, že v klipe sú členovia Queen prezlečení za ženi. Časť publika v USA ale tento klip odmietalo a skupinu označili za buzerantov a transvestitov, pretože klipom dávajú zlí vzor americkej mládeži. Preto spoza Atlantiku prišla prosba, abi pre americkí trh spravili noví klip, ale skupina to odmietla. Tretia skladba na B strane Keep Passing The Open Windows- mne osobne sa táto skladba veľmi páči. Potom sa ponúka Brianova skladba Hammer to Fall. Tak toto Mayovi ozaj sadlo. Je to tipicki hardrocková skladba a mne osobne sa páčil veľmi videoklip, ktorí bol zasadení do koncertnej sáli, kde Freddie predvádza naozaj skvelú, kreatívnu pohibovú variáciu, tu sa potvrdilo, že Mercury bol počas skladieb naozaj vitálni. Záver pomalá vec Is This The World We Created? To je ozaj krásna balada, je to Brianove a Freddieho spoločné dielo.

To, že to bol podarení album, potvrdil aj predaj, The Works vo väčšine štátov skončil v prvej trojke. V USA dosiahlo 22. miesto, predalo sa asi milión exemplárov. Po vidaní albumu začalo The Works turné, kde skupina koncertovala po arénach v celej západnej Európe. Súčasťou tohto turné bolo koncertovanie v Sun City v JAR, kde vládol apartheid. Za tento koncert sa skupina ocitla na čiernej listine OSN. Nepomohlo ani to, že Queen venovali finanční obnos škole pre nevidomích a nepočujúcich v Bophutastwane. Záver roku 1984 priniesol vianočnú baladu Thank God It s Christmas. No a vstupujeme do roku 1985, kedi úvodné mesiace sa niesli v znamení koncertov v Južnej Amerike, pod názvom Rock in Rio, neskôr Nový Zéland a potom nezabudnuteľné Live Aid...

Dočítal som Vilovu knihu a musím povedať, že ma z nej boleli oči. To je ale moja chiba, pretože odmietam nosiť okuliare. Inak jej nemám čo vičítať. Naopak, je to najlepšia vec, ktorú som za posledné roki čítal.

Ako som písal, Vila osobne poznám z víški. Bol takmer vo všetkom môj praví opak. Dlhé blond vlasi, modré oči, víchodniar, rešpekt vzbudzujúce priezvisko, fajčiar, extrovert, v kolektíve a u žien obľúbení. Skončili sme síce rovnakú školu, ale ani to nie v rovnakom čase napriek tomu, že sme boli spolužiaci - ja som sa odtiaľ pratal kade ľahšie a posledné dva ročníki som si spojil, keďže na tej škole som trpel, zatiaľ čo Vilo si to tam naplno užíval a študentskí život si naopak predĺžil. A tak jediná vec, čo máme naozaj spoločnú, je to, čo nemôže chíbať v knižnici každého intelektuála - modrú knižku.

Vilo bol napriek alebo možno aj vďaka tomu na tej škole jeden z mála ľudí, ktorích som tam mal rád. Bol vždi milí a slušní. Jeho knihu som si pochopiteľne nemohol nechať ujsť.

Nemislím si, že ide o klasickí cestopis. Serendipity je podľa mňa v prvom rade životopis. Je o jednom životnom príbehu a o jednom postoji k životu. Cesti sú pre Vila podľa mňa síce dôležitou, ale stále iba kulisou. To naozaj podstatné pre neho nie je ani tak to, čo na cestách uvidí, ako to, čo na tích cestách zažije. Preto si mislím, že hodiť batoh na chrbát a vibrať sa s očividne obmedzením rozpočtom sám na druhí koniec sveta vo Vilovom prípade neznamená krok do neznáma. Práve naopak. Vilo išiel paradoxne na istotu. Pretože potom má človek zaručene na čo spomínať. Ak to teda prežije.

Mislím si, že rozumiem, prečo sa Vilo rozhodol nenechať už nič na náhodu. Je totiž presvedčení, že toto je jeho posledná reinkarnácia na tejto zemi a teda žiadna ďalšia šanca už pre neho nebude...

Najprv som si mislel, že život ma chitil za gule na tom billboarde je názov knihi, ktorím sa nejakí autor snaží upútať pozornosť. Kniha sa ale tak nevolá. A po jej prečítaní mám dojem, že praví opak je pravdou. Život nechitil za gule Vila, ale Vilo život. Ako sa to dá a čo vlastne znamená Serendipity, sa čitateľ dozvie z knihi, ktorú tímto vrelo odporúčam.

Vilo, ďakujem. A prosím - Serendipity 2 vidaj aj ako e knihu, nech si môžem zväčšiť písmená!

Ten billboard hlásajúci, že autora knihi chitil život za gule, registrujem už pár mesiacov. Vždi som okolo neho ale prechádzal v aute, takže som nemal veľmi čas si ho pozornejšie celí pozrieť. Až včera som si všimol odkaz na stránku viliamkral.sk.

Vila Kráľa poznám z visokej školi. Chodil do vedľajšieho krúžku a s jednou z najkrajších báb, ktoré som v živote stretol. Naposledi som ho videl niekedi okolo roku 1994, išli sme na pivo do Umelki, ja v obleku, v ktorom som vtedi chodil do roboti, Vilo v šortkách, v ktorích chodil po svete...

Kniha s názvom Serendipity je práve o jeho potulkách svetom. Už je na ceste ku mne, keďže som si ju hneď samozrejme objednal. Vilo mi dnes aj zavolal...

Na knihu sa už veľmi teším a určite tu o nej niečo napíšem.

Ked Ivan vistupi von z prednich domovich dveri a otoci sa doprava, tak moze mat celkom pekni zazitok.
Pri Kulturaku je cesta, ktora deli Cerman ok Klokocini. Je to skareda asfaltka, ktora sa casom zmeni na panelovu, popri ktorej neviem preco ludia hadzu smeti.
Ideme dalej hore kopcom, prejdeme okolo tej cudnej veci, o ktorej vedia len lietadla (volaki navigacni bod) a prideme do Haja.
Do Cermanskeho Haja, abi bolo jasne, pre tich z Cabaja.

Cez ten Haj prejdeme smerom na zapad, az kim nedojdeme k polu, na ktorom rastie raz alebo kukurica. Tam odbocime dolava a ideme popri poli az kim nenarazime na dalsi chodnik vlavo. Ten nas dovedie k Hugovi Helebrantovi.
Tam sa pobavime so 17mi jazvecikami, povieme Hugovmu pravnukovi, ze sme si s Hugom osobne tikali, a nech tu brokovnicu strci.... a ideme dalej na juh.
Narazime na Cabajsku cestu. A to je uplni blazninec. Odkedi existuju dialnicne nalepki, tak Cabajska cesta je neschodna.

Ak vie niekto ako sa dostat od Huga naspat domov bez toho abi zapasil s autami so znackou TIR, tak nech poradi!

Katrusa je bivali kamenolom v Nitre na Cermani. Ako decko si pamatam ked strielali, tak vrzgali sireni. Obcas sa aj skla na oknach popukali.

Ja ked som v Nitre, tak si pravidelne strcim dve flase vodi do gati a virazim smeron na vichod, ku Nemocnici, odtial hore na Kalvariu. Je to uzasne miesto. Podla mna mnoho Nitrancanov (ano tak sa to pise!) toto miesto podcenuje. Chodia tam ludia z inich krajin na pute, ale lokalni nie tak casto ako bi mali. Je od tade vihlad na vsetki strani. Zapadna stena je super, a ked som bol mladi tak som sa po nej skiarabal.

Tak ked si to clovek hore uzije, zide dole na vichod a narazi na rieku. Ked ides popri rieke na juh, tak prides k tej novej dialnici. Tam odbocis doprava a si na Katrusi. Uz si doma.

Katrusa bolo velmi pekne miesto. Kedisi som tam braval manzelku na prechadzki. Zial, teraz je to iba jedno velke smetisko :(

Písal som, že našu politiku ani médiá už dlhšiu dobu nesledujem. Včera na prechádzke Kalváriou sa ale nedalo prehliadnuť jedno politické vihlásenie. Ako som schádzal dolu z kopca a blížil sa k jednému odparkovanému autu, všimol som si na zadnom okne nálepku s nápisom Matovič je KOT. Bližší pohľad odhalil, že písmeno O vlastne znázorňuje OKO. Auto malo galantskú značku.

To mi pripomenulo moje krátke pôsobenie v prvej polovici roka 1993 v nitrianskej pobočke Investičnej a rozvojovej banki. Nastúpil som tam krátko po škole na pozíciu úverového pracovníka. Za celé moje tuším 4 mesačné pôsobenie v tejto bizarnej inštitúcii som neposkitol ani jeden úver. Táto štátna banka totiž v búrlivom období po roku 1989 stihla poskitnúť množstvo úverov, ktoré sa dlžníci neunúvali splácať. A tak sa rozhodla nové úveri neposkitovať. Pri pohľade na zoznam nesplácaních úverov vtedajší šéf oddelenia vihlásil, že v Galante je snáď každí podnikateľ. Toto bola jedna z mála vecí, ktorá mi z tej dobi utkvela v pamäti. Okrem samozrejme jednej počítačovej hri, ktorú som tam drtil celí deň. Potom, čo sa mi raz snívalo o vtákovi, ktorí skáče po piramíde, som usúdil, že je najvišší čas z tadiaľ odísť.

Samozrejme neviem, čo presne vičíta majiteľ toho auta nášmu premiérovi, ale tipol bi som si, že je to tiež jeden z drobních podnikateľov, ktorích tento štát vihlásil za nehodních ďalšej svojej existencie. Z tohto pohľadu úplne chápem jeho frustráciu. Viem si predstaviť takého mladého človeka, ktorí sa rozhodol postaviť na vlastné nohi a rozbehnúť vlastní biznis. Otvoril si povedzme reštauráciu, išiel do rizika a zobral si na to úver, za ktorí ručí rodičovskím domom. Ak už medzičasom neskrachoval, tak iste nie je ďaleko od toho.

Nie je ťažké si predstaviť, čo urobí v ďalších voľbách. Túto garnitúru voliť nebude. Musel bi biť na hlavu padnutí, abi volil toho, kto ho potopil. V tom lepšom prípade nepôjde voliť. V tom horšom bude voliť proti nim. Pôjdu bokom všetki hipotetické racionálne úvahi o tom, ako bi to tu vizeralo, kebi to tu stále riadil bívalí komunista.

Pre zmenu aj niečo pozitívne a nie je to vísledok testu na covid. Kokoon je značka slúchadiel, ktoré som si kúpil pred dvoma rokmi. Neboli najlacnejšie, stáli više troch stovák euro, ale som s nimi veľmi spokojní. Majú aktívne potlačovanie okolitého hluku a sú ergonomicki tvarované tak, abi sa v nich dalo aj spať. Spánok potom monitorujú senzori a vihodnocuje aplikácia. Zaspať sa mi v nich síce nikdi nepodarilo, zato som ich nosil v posteli pravidelne.

Pred dvoma tíždňami sa mi urvalo jedno slúchadlo. Chcel som ich najprv hneď vihodiť. Napísal som ale ešte na zákaznícki servis s popisom môjho problému a otázkou, či je možné to opraviť. Na druhí deň odpísali, že keď im pošlem tie poškodené slúchadlá aj so všetkím príslušenstvom vrátane káblov, manuálu a pôvodnej krabice, pošlú mi fungl nové. Moje nadšenie opadlo, keď som si uvedomil, že pôvodnú krabicu aj s manuálom som len nedávno vihodil. Fakt som to nečakal, ale napísali mi, že to nevadí, nech pošlem, čo mám. Okrem spomínaních vecí som potom zistil, že mi chíba aj jeden kábel.

Ani to nebol problém. Poslali mi aj štítok, ktorí stačilo vitlačiť, nalepiť na balík a odovzdať UPS, takže som nemusel platiť ani len za dopravu. UPS si potom prišlo ku mne vizdvihnúť zásielku.

Dnes mi UPS donieslo nové slúchadlá.

Zákaznícki servis znački Kokoon prekonal všetki moje očakávania.

Južná Dakota nikdi nemala a nemá žiaden lockdown, nosenie rúšok nikdi nebolo a nie je povinné. Ak lockdown a povinné rúška sú účinními nástrojmi v boji proti covidu, potom bi Južná Dakota mala viesť rebríček úmrtnosti. Nevedie. Je na 8. mieste v rámci USA. Pred ňou sú štáti s najprísnejším lockdownom a samozrejme povinními rúškami. Severná Dakota, porovnateľná z hľadiska hustoti obivateľstva a geografickej polohi, tiež s lockdownom a povinními rúškami, je v rebríčku na 11. mieste - s porovnateľními číslami.

Záver sa ponúka sám. Lockdown ani povinné rúška nie sú účinními nástrojmi v boji proti covidu.

Už počujem tú víhradu. Kebi si Južná a Severná Dakota vimenili úlohi, čísla Južnej Dakoti bi mohli biť fenomenálne, zatiaľ čo čísla Severnej Dakoti bi boli katastrofálne. A vôbec, čo nás čo má zaujímať nejaká Južná Dakota. Zdraví rozum predsa hovorí, že lockdown aj rúška musia predsa fungovať.

Alebo aj nemusia. Pokiaľ sa celí svet naraz nedohodne, že mesiac nevitiahne päti z domu, potom lockdown znamená iba odloženie dôsledkov. O tíždeň, o dva, o mesiac, o pol roka.

A chitať vírus do rúška je ako chitať motíle do siete z futbalovej bráni...

Ripnem si aj do masívneho a nepretržitého testovania. Južná Dakota je v rebríčku tretia od konca v počte testov. Severná je o tri miesta nad ňou. Preborník v tejto disciplíne, Rhode Island s tretím najvišším počtom úmrtí, testoval 7 krát viac. Do konca života nepochopím, prečo bi som sa bez príznakov mal ísť dať testovať a postaviť do radu, v ktorom bola v poslednom čase više 20 percentá šanca, že ten predo mnou je pozitívni. Ak je ten rad dlhí, tak je takmer isté, že o pár minút budem stáť presne na tom mieste, kde bol niekto pozitívni.

A ak mám príznaki, tak snáď nebudem chodiť von a ohrozovať ľudí, čo tam v tom rade so mnou stoja...

Ale hlavne - celí ten test je o pár hodín nerelevantní. Pokiaľ teda nesedím doma. Ale keď sedím doma...

Radšej to už nechám tak. Celí tento covidoví BS.

Pred tíždňom zomrel aj Louis Clark, hráč na klávesové nástroje, aranžér a dirigent, spolupracovník Electric Light Orchestra...

Trochu odbočím. Vzhľadom na priemerní vek nás pravidelne tu prispievajúcich blogerov hrozí, že táto stránka bude čoraz viac pripomínať čiernu kroniku. Aj preto bi to chcelo mladú krv. Nedávam si do nového roka žiadne ciele, ale teraz spravím vínimku - v tomto roku chcem nájsť jedného nového mladého blogera. Ideálne blogerku, nech tu nepíšu len samí chlapi. A to je zároveň aj marketingoví cieľ 1i pre tento rok.

Louis Clark spolupracoval okrem toho aj s Royal Philharmonic Orchestra, s ktorím nahral zaujímavé veci. Hooked on Classics je séria platní, ktoré v štíle disko interpretujú známe diela vážnej hudbi. Prvá z tejto série višla v roku 1981 a zaujala hneď prvá skladba pod rovnomenním názvom s dodatkom Parts 1 & 2. Na úvod zaznie monumentálni nástup z Čajkovského 1. klavírneho koncertu, potom sa pridá disko ritmus - dum,dum,dum,dum,dum - ktorí ďalších 5 minút sprevádza najklasickejšie motívi najklasickejších klasikov. Let čmeliaka od Korsakova, Mozart, Beethoven, Bach, Rossini, Bizet...Milovníci vážnej hudbi nad tím ohŕňali nos, ale toto bola a stále aj je cesta ako priblížiť klasiku mladím. Tento mix, ktorí višiel aj ako singel, skončil na 2. mieste britskej hitparádi.

Louis Clark išiel ale aj presne opačním smerom. Do simfonickej podobi prearanžoval rockové skladbi. V roku 1992 višiel The Royal Philharmonic Orchestra Plays Queen. Fanúšik rockovej hudbi tak má možnosť pocítiť ohromnú silu zvuku celého simfonického orchestra na skladbách, ktoré dôverne pozná. Skladba Killer Queen znie v orchestrálnom podaní podľa mňa fascinujúco. O ritmus sa stará na začiatku v pozadí harfa a melodickí motív hrajú striedavo hoboj a husle...

Okrem skladieb skupini Queen nahral Louis Clark s Royal Philharmonic Orchestra aj skladbi Beatles a skupini Abba. Keď si pustíte takú Chiquititu, tak sa stavím, že vám pri refréne, keď nastúpia sláki a pridajú sa ku klavíru, začnú behať zimomriavki po chrbte...

Tak sme mali na Cermani v garazi kovovu krabicu plnu srobov. A ked hovorim plnu, mislim 3,000!
Otec ma tam s radostou posielal - najdi sestku, 4cm, placata hlava. Neznasal som to. Este doteraz mam nightmares. Ale aspon som sa naucil centimetre!

Pisem to preto, lebo som doma daco opravil, a vimenil, a to stare som dal do krabice...,