Detská úprimnosť

Ivan's picture

Dnes ráno som išiel už tradične s Brunom do lesa za domom. Máme to už nacvičené. Na jednom mieste, kde mám dobrí víhľad, ho púšťam, nech si pobehá. Potom ho o kúsok ďalej zavolám a dávam znova na obojok. Celkom to funguje, aj keď asi pred dvoma tíždňami sa stalo, že nepribehol, ale sa rozbehol dolu kopcom. Práve napadol sneh, takže som ho nemal problém vistopovať. Keď som ho našiel dolu pri hasičoch, veľmi sa tešil.

Dnes som ho pustil o niečo skôr a nevšimol som si jednu pani s malím - tipujem - vnukom. Bruno sa samozrejme išiel hneď pozdraviť, a tak som na nich zdiaľki zavolal, že nech sa neboja, že im Bruno neublíži. Pani sa opítala, či ho môže pohladkať. Jasné, že môže. Ledva som si stihol všimnúť, že malí je žemľu a zrazu už tú žemľu neje on, ale Bruno. Pani sa celkom bavila. Ospravedlnil som sa a ponúkol, že bívam tu kúsok a môžem ísť spraviť malému obložení chlebík. Nebolo vraj treba.

Priklincoval to malí, keď vihlásil: "Aj tak mi tá žemľa nechutila."