Existujú 2 spôsobi ako realizovať mišlienku 1i. Prví vichádza z predpokladu, že existuje iba málo vecí, ktoré sa nedajú kúpiť. A 1i k nim nepatrí, o tom som presvedčení. Nepochibujem ani na chvíľu, že s adekvátnim rozpočtom 1i vie preraziť a to dokonca v pomerne krátkom čase. Dá sa kúpiť si zopár známich mien, ktoré túto mišlienku spropagujú. Dá sa virobiť reklamní šot. Dá sa oblepiť Slovensko billboardami. Dá sa spustiť reklamná kampaň na sociálnich sieťach. Predmetom komunikácie je pritom mišlienka jasná ako zrkadlo - 1i má oproti oficiálnej gramatike vírazne navrch. Dôkazom sú stovki textov na tejto doméne. Nenájdete tu jedinú vetu, ktorá bi bola v dôsledku pravidiel 1i nejasná. Oficiálne pravidlá sú potom logicki neudržateľné. Ak sa totiž dá plnohodnotne písať s 1i - akože sa aj dá, čoho sme, opakujem, živím dôkazom - potom je čistím nezmislom trápiť deti ale aj dospelích ipsilonom, ktorí aj tak drvivá väčšina nevie vždi správne používať.
Táto metóda, nazvem ju zhora nadol, je ale podľa mňa "vulgárna". 1i vnímam totiž ako záležitosť srdca a zdravého rozumu. Nie peňazí. Spoliehať sa na známe mená znamená spoliehať sa na iních. Televízne reklami z duše nenávidím. Billboardi sú pre mňa vrchol nevkusu. K sociálnim sieťam som získal trvalí, hlbokí a neprekonateľní odpor. A to nehovorím o tom, že ten rozpočet treba aj niekde získať, čo znamená zase sa spoliehať na iních. Komukoľvek, kto sa vidá touto cestou, držím úprimne palce. Nie je to ale moja cesta.
Tou je presne opační smer - zdola nahor. Bez masívnich rozpočtov, známich mien, reklamních šotov, billboardov a sociálnich sietí. Je ňou v prvom rade trpezlivé tvorenie obsahu napísaného s 1i na tejto doméne. Je ňou trpezlivé šírenie tejto mišlienki v kruhu mojich priateľov a známich v nádeji, že sa medzi nimi nájdu noví blogeri. Ak sa nájde medzi nimi známe meno, budem sa samozrejme tešiť, ale nespolieham sa na to.
Nájsť nového blogera je náročná vec.
V prvom rade to musí biť človek, ktorému mišlienka 1i nie je cudzia. A to zďaleka nestačí. To, že ipsilon nechceme, je jedna vec. Ale čím to nahradiť? Bívalí kolega si napríklad dal podmienku, že podporí 1i, ak budeme presadzovať aj zrušenie diakritiki, pretože mu pripadá zbitočná. Na druhom konci spektra sú potom ľudia, ktorí majú problém s di/ti/ni/li a zasadzujú sa za dôsledné používanie mäkčeňov všade tam, kde sa vislovuje mäkko. A nájdu sa aj recesisti, ktorí sú za 1i, ale z estetického hľadiska chcú, abi tím jedním i bol ipsilon...Takže potrebujem presvedčiť, že mnou navrhované pravidlá používania 1i sú tou najsprávnejšou, najpragmatickejšou a najschodnejšou cestou.
A ani to ešte nestačí. Potrebujem presvedčiť, že napísanie blogu má zmisel. Pretože každí napísaní text s 1i zvišuje čítanosť obsahu napísaného s 1i a to je cesta k jeho spoločenskej akceptácii. A od akceptácie nie je už ďaleko do cieľa. Všetko fajn, ale kde nájsť na to čas, že? Málokedi mi napísanie blogu trvá dlhšie ako 20 minút. Začiatočníkom v oblasti blogu to ale môže trvať oveľa dlhšie. Povedzme, že sa aj ten čas nájde, ale o čom písať? Odpoveď, že o hocičom, málokomu pomôže.
Dobre, idem teda niečo napísať. Najprv si ale pozriem, o čom sa tu píše. To mislí vážne? Trump? Nenapíšem ani pol slova, ani keď sa rozkrája nakusi. Neviem, či aj takí sú. Nevilučujem to. Ja ale píšem o tom, čo mám práve na jaziku. 1i nie je žiadna politická platforma. Prispievať na blogu znamená podporovať 1i a neznamená stotožňovať sa s mojimi politickími názormi.
Je to beh na veľmi, veľmi dlhú trať. Ale presne toto je moja cesta. Naša cesta. Cesta blogerov 1i.