Pred dvomi tíždňami mi volali z polície, že mi na vozidle, ktoré som mal zaparkované na ulici pred domom vznikla škoda. Požiadali ma, abi som prišiel k autu, že mi všetko visvetlia. Dozvedel som sa, že cudzie vozidlo do môjho asi pred pol hodinou nacúvalo a odišlo preč. Našťastie si to všimol okoloidúci policajt a stihol vitiahnuť mobil a odchádzajúce vozidlo promptne odfotiť (wau - klobúk dole). Podľa znački zistili majiteľa, ktorému zavolali a za 15 minút pristál pred policajnou stanicou veľkí terénni Mercedes. Vistúpila z neho brutálne nasrdená pani, ktorá sa na dvoch policajtov kričala, že prečo ju volajú, však ona nič neurobila, nič nemá poškodené, nech jej ukážu dôkazi, môj vodičskí preukaz a podobne. Tí jej pokojne visvetlili, čo ich kolega na mieste nehodi videl.
Rozčulovanie však pokračovalo nezmiselnimi víhovorkami že “ako to, že poškodení nevie, ktorej poisťovni platí poistné” alebo “ako to, že poškodení nemá v aute tlačivo Záznam o nehode”… Proste odmietala spísať zápis o nehode ako sa len dalo. Trpezlivo stojaci policajti jej niekoľkokrát visvetlili, že jej hrozí višetrovanie a pokuta za opustenie miesta nehodi. Neochotne súhlasila a podpísaní Zápis o nehode sa mi nakoniec podarilo od nej získať. Tešil som sa z toho, že som mohol som ísť do servisu vibavovať opravu bez strachu o vídavki.
V tejto situácii bi som od vinníčki očakával namiesto rozčuľovania sa a hľadania nezmiselních víhovoriek skôr ospravedlnenie za to, že mi spôsobila škodu a budem niekoľko dní bez auta. A toto bol ešte len začiatok.
Tímto bi som sa chcel poďakovat príslušníkom polície, ktorí mi vzorne, promptne a ochotne pomohli. Bez nich bi som mal akurát nabúrané auto na parkovisku a nadával, ktorí tupec nevie jazdiť.