Po rokoch som bol včera znovu vo Viedni a mislím, že som tam bol aj naposledi. Začalo to už na hraniciach, kde náš autobus odstavili. Nastúpili dvaja rakúski vojaci. Ako inak s rúškami, hoci v autobuse ich nikto nemal. Vraj pasová kontrola. Prešli sa po autobuse kontrolujúc dokladi z asi tak poldruha metrovej vzdialenosti. Nemohol som sa ubrániť dojmu, že jediní zmisel tejto inak nezmiselnej akcie bolo znepríjemniť cestujúcim život.
Vistúpili sme na Erdbergu a vôbec som si nepripadal ako v meste, ktoré sa v nedávnich rokoch umiestňovalo na prvom mieste v rebríčku miest s najlepšou kvalitou života na tejto planéte. Miestna autobusová stanica, ak sa to dá tak nazvať, vizerá ako michalovská pred revolúciou. Cesta metrom, ktorá sa mi vo Viedni až doteraz vždi páčila, bola hotové utrpenie. Je tam stále potrebné nosiť respirátor, o čom informujú tak plagáti na každom kroku ako aj dookola sa omieľajúce hlásenia vo viacerích jazikoch. Odmietol som ako jeden z mála. Veľmi mála. Prešlo mi to, ale bolo jasné, že sem nepatrím a zaprisahávam sa, že dokedi tam bude povinnosť ich nosiť, tak tam už nevkročím. A nemislím, že ju niekedi zrušia.
Aspoň že v zoologickej záhrade neboli respirátori povinné. Hustota ľudí v takom pavilóne ríb pritom ďaleko presahovala tú v metre. Pozdravil som slona, zjedol gumenné čevapčiči, mastné hranolki s predražením pivom, zamával ľadovému medveďovi a poďho nazad na Erdberg, kde si človek nemá ani len kde sadnúť, keď čaká na autobus.
Z celého víletu sa mi najviac páčil návrat. Nikto nás na hranici neotravoval a na novích Nivách som si znovu raz pripadal ako v civilizovanom svete.