Blogs

Mark Steyn bol v piatok moderátorom relácie The Rush Limbaugh Show a zvládol to podľa mňa úplne skvele. Celá relácia bola samozrejme venovaná spomienkam na Rusha. Bolo celkom dojímavé počúvať trasúce sa hlasi niektorích poslucháčov, ktoré v relácii zazneli. Bolo zrejmé, že sa za tích takmer 33 rokov vitvorilo silné a dosť jedinečné puto medzi Rushom a jeho poslucháčmi.

Spomínal som, že Rush sa vijadroval veľmi jasne a zrozumiteľne. Treba tiež dodať, že jeho prejav bol plní energie a bolo jasné, že do toho, čo hovorí, vkladá aj kus srdca. A samozrejme mu nechíbal zmisel pre humor. Bola to skrátka naozaj Show. Mark vitiahol jednu lingvistickú príhodu, ktorá ma dosť pobavila.

V jednej relácii venovanej bezpečnosti na cestách poslucháči neverili vlastním ušiam, keď počuli Rusha vihlásiť niečo v tomto duchu: "Bolo bi tu menej nehôd, kebi ženi počas šoférovania neprdeli." Do štúdia začali hneď volať rozhorčení poslucháči a hlavne poslucháčki - ako sa to vraj opovažuje a ako to vôbec môže vedieť. "Môžete to vidieť" - vihlásil rozhodne Rush.

To, čo si poslucháči misleli, že počujú, bolo sloveso "fart." Rush si z nich ale vistrelil - v skutočnosti namiesto toho použil "fard", čo znamená robiť si makeup.

Ale toto sa da popisat iba tak, ze moj kamarat Marco ma tento plagat v suterene. Verbatim! https://youtu.be/AXT00sWwuTQ?t=25
Jon je uplne super!! Najdite si ho ako hra na klaviri.

Čo ak bi 25 roční vinikajúci programátor Martin napísal za minútu nadriadenému krátku správu kde ho informuje o tom, čo sa mu práve podarilo dokončiť a nemusel bi hľadať na internete s akím i sa píše „na serveri“ a v strese bi nenapísal „robili“ podľa píš-ako-počuješ? Čo ak bi sa počas písania nemusel báť, že kvôli hrubej pravopisnej chibe príde o možnosť postupu?

Čo ak bi nadriadeného pri čítaní informácii od špecialistov nevirušovali hrubé pravopisné chibi? Čo ak by bolo len jednoi?

V stredu zomrel Rush Limbaugh, konzervatívni komentátor a legenda amerického rozhlasu. Dozvedel som sa o ňom pomerne nedávno vďaka Markovi Steynovi, ktorého sledujem už roki. Rush si ma okamžite získal a začal som pravidelne počúvať jeho rozhlasovú reláciu, čím som sa zaradil k više 15 miliónom jeho poslucháčov.

Jeho relácia bežala od 1. augusta 1988 nepretržite až doteraz každí pracovní deň od poludnia do 15. hodini víchodoamerického času. Teda bezmála 33 rokov. Bez reklám sú to takmer 2 hodini čistého visielacieho času. Nič, len hovorené slovo. Dokonca aj bez hostí a rozhovorov s nimi. Iba Rush a jeho poslucháči, ktorí mu do štúdia volali a s ktorími diskutoval.

Málokto si pritom na začiatku mislel, že s takímto formátom dokáže preraziť. Bežním štandardom postupne odumierajúceho rádia boli v tej dobe hostia a rozhovori s nimi. Rush sa na to díval ale úplne inak. Prečo bi mal dávať mediálni priestor vo svojej relácii niekomu, komu ani zďaleka tak nezáleží na úspechu jeho média ako práve jemu? Čo také bi mu povedal jeho hosť, čo už nepovedal niekde inde? Rush si povedal, že on sám bude tvoriť obsah svojich relácií. On a v nepatrnej miere aj jeho poslucháči, nikto iní.

A dal si na tom veľmi záležať. Vijadroval sa veľmi zrozumiteľne a dokázal aj náročnejšie témi prezentovať tak, abi tomu porozumel bežní človek. To bol jeden faktor jeho úspechu. Ďalším bol fakt, že konzervatívci sa vitratili z ostatních médií - televízie, filmu, internetu. Zostalo nám už len staré dobré rádio. Čo ho ale podľa mňa najviac odlišovalo od svojich kolegov bola jeho schopnosť komunikovať s poslucháčmi - aj tími, ktorí mali na veci iní pohľad. Nezosmiešňoval ich, neskopával pod čiernu zem, ale vždi slušne argumentoval.

Pred rokmi Rush stratil sluch. 3 mesiace visielal úplne hluchí. Potom mu dali do ucha implantát, ktorí mu umožnil naďalej fungovať vo svojom rádiu.

Zhruba o tomto čase mu minulí rok diagnostikovali rakovinu pľúc. Oznámil to vo svojej relácii. Viac to potom nerozoberal. Visielal takpovediac do posledného dichu. Jeho posledná relácia je z 2. februára. Kvalitou, nasadením a energiou vôbec nezaostáva za hociktorou inou z jeho mimoriadne bohatého archívu. Ten je aj dôvodom, že jeho relácia sa ešte tak skoro nechistá skončiť. Dnes bude namiesto Rusha za mikrofónom práve Mark Steyn a už sa veľmi teším.

Zhrniem tu informácie o vitamíne D, ku ktorím som sa dostal z rôznich zdrojov. V našich zemepisních šírkach sa so slnkom ako hlavním dodávateľom vitamínu D dá počítať iba v mesiacoch jún, júl, august, čiastočne aj september. Slnečné lúče totiž musia dopadať pod istím uhlom, ak dopadajú príliš zošikma, vitamín D sa v tele nevitvorí. Aj v spomínaních mesiacoch sú relevantné iba hodini okolo poludnia. Po 15. hod nám ani v lete už slniečko nepomôže. Dobrá správa je, že denne stačí biť na slnku v lete v správnich hodinách iba 6 až 8 min. Viac sa ho v tele v daní deň aj tak nevitvorí. Na tom slnku je potrebné biť tích 6-8 min nechránení, to znamená bez opaľovacích krémov.

Doporučovanú dennú dávku (DDD) vitamínu D pre ľudí do 50 rokov na úrovni 200 medzinárodních jednotiek (IU), teda 5 microgramov, považujú vedci za nedostatočnú. Rovnako tak 400 IU pre ľudí od 50 do 70, ako aj 600 IU pre ľudí nad 70 rokov. DDD bi mala biť u všetkích vekovích kategórií aspoň 2000 IU. Nad 4000 IU ale nechoďte bez toho, abi ste sa poradili s lekárom.

Vídatním zdrojom vitamínu D okrem slnka a tabletiek je treščia pečeň vo vlastnom oleji.

Vitamín D je v tele veľmi dôležití, vraj jeho nedostatok má aj súvis s covidom. Ako to už bíva, informácie sú v tomto smere protichodné. V každom prípade nič nepokazíte, ak sa vihnete nedostatku vitamínu D vo vašom tele.

To, či trpíte jeho nedostatkom a do akej mieri, sa dá zistiť iba odberom krvi.

Okrem už spomenutích vlastností, ktoré musí mať bloger 1i, musí mať ešte ďalšie dve.

Prvá je schopnosť povzniesť sa nad posmech, ktorému je každí priaznivec 1i vistavení. Bloger obzvlášť. Tu mu to samozrejme nehrozí, ale všade inde nie je bezpečne. Je tu totiž nemalá skupina ľudí, ktorí si na správnom používaní i a ipsilonu veľmi zakladajú a pociťujú istí pocit intelektuálnej prevahi nad tími, u ktorích nájdu tzv. hrúbku. A nemálo z nich si nenechá ujsť príležitosť to dať tej druhej strane aj patrične pocítiť. Táto iniciatíva sa preto u nich nestretáva s pochopením a priaznivci 1i sa stávajú terčom osobních útokov. Tie samozrejme nie sú nikomu príjemné. S tím sa ale nedá nič robiť. Treba to jednoducho ustáť.

Je pritom dosť veľkou iróniou, že k tejto skupine priaznivcov ipsilonu sa veľmi radi hlásia aj tí, ktorí majú sami problém ipsilon správne používať. Dajte im stredne ťažkí diktát a nenapíšu ho.

Dajte učiteľom slovenčini brutálne ťažkí diktát - napríklad aj s málo známimi cudzími slovami - a je celkom slušná šanca, že ho bez chíb nenapíšu. Ani to ich však nepresvedčí, že ipsilon je zbitočná komplikácia.

Druhou potrebnou vlastnosťou je trpezlivosť. Spomínal som to už, ale spomeniem to ešte raz. Toto je beh na veľmi, veľmi dlhú trať...Osobne som zmierení s tím, že sa cieľa nedožijem. Ale ani to mi nemôže zabrániť to aspoň skúsiť. A aj keď to nedám, je šanca, že po mne prevezme štafetu niekto iní. Dovtedi to ale budem robiť najlepšie ako viem. Odmenou mi je dobrí pocit.

Čo ak bi zamilovaní 17 roční športovec Milan napísal svojej láske „pozívam ťa do kina“ a ona ho neodmietla len kvôli tomu, že ani neovláda vibrané slová?
Čo ak bi žiadne neboli?

Zavedenie 1i do praxe je vraj nereálne, pretože nákladi s tím spojené bi boli veľmi visoké a štát nemá peniaze na rozdávanie...Začnem od konca. Takže štát nemá peniaze na rozdávanie. To je pravda, štát nielenže nemá peniaze na rozdávanie - on totiž nemá žiadne peniaze. Má len dlhi. Čakať na to, kím štát nebude mať dlhi a začne mať konečne namiesto nich aj peniaze, je ako čakať na Godota.

Pritom čakať vôbec netreba. Dá sa prejsť na 1i už dnes a to bez toho, abi to stálo sumi, ktoré bi stáli za reč. Stačí biť pragmatickí. Nejdeme premenovávať ľudí ani mestá. Všetko, čo je napísané podľa súčasních pravidiel, je možné nechať v pokoji dožiť. Nikto nemusí kvôli tomu hneď páliť knihi a učebnice. Ani tlačivá a formuláre. Už počujem tú víhradu - no ale potom tu bude chaos. Napríklad žiaci budú zmätení, keď v učebniciach budú mať ešte texti s ipsilonmi, ale písať už budú s 1i. Takímto hlasom odkazujem, že žiaci zmätení nebudú. Pravidlá používania 1i sa naučia behom pol minúti. A keď niekto hlavne z višších ročníkov zo zviku ešte napíše slovo riba s ipsilonom, nie je ešte nevihnutne potrebné robiť z toho hneď veľkú drámu.

A čo sa tíka dospelích, ktorí si bez ipsilonu nevedia predstaviť svoju ďalšiu existenciu na tejto planéte - je možné biť tolerantní a nechať ich s ipsilonom dožiť. Ak ho budú chcieť naďalej používať, nech sa páči - spoločnosť ich nemusí nasilu previchovávať.

Všetko je to len vec spoločenskej dohodi. Kde je vôľa, tam je cesta.

1i bi vraj bolo drahé. Čo je ale naozaj drahé, sú súčasné pravidlá. Pretože stoja deti nezmiselne veľa času. A mnohích aj nemálo nervov a frustrácií. Celoživotne. A pritom úplne zbitočne.

Prišiel čas na pacienta...Pred rokmi som u Rasťa pil víno, ktoré dosť pripomínalo Tokaj. Z jeho vlastnej vírobi. Oslovilo ma.

Odvtedi podivuhodná zmes náhod, hokeja a birokracie spôsobila, že namiesto oficiálneho legálneho visťahovania sa do Kanadi som skončil v dome asi 10m od mojich rodičov. S domom prišla aj pivnica a s pivnicou víno. Pred pár rokmi tu bol Rasťo a vôbec prvá vec, ktorá sa do tej pivnice dostala, bol práve pacient. Tak Rasťo nazval náš pokus o vlastné Tokajské.

V Mojmírovciach sme kúpili hotové biele víno. Bola to tuším zmes Rulandského šedého s niečim. V Metre sme kúpili sušené hrozienka. Veľa hrozienok. Tie hrozienka bolo potrebné rozmixovať. Rasťo mi doporučil kúpiť si na to kvalitní mixér. Hrozienka sme dali do mixéra, Rasťo ho pustil a asi po sekunde a pol vipol. Stačilo vraj iba narušiť šupku tích hrozienok. Mixér za asi 700€ môže pripomínať povestní kanón na vrabca, ale zato je to naozaj dobrí mixér.

Hrozienka s narušeními šupkami sme nasipali do vína a pridali špeciálne kvasnice, ktoré Rasťo priniesol pre tento účel. Potom bolo treba už len čakať, kedi sa z vína znova stane burčák.

Dlho sa ale nič nedialo a tak Rasťo vihlásil, že pacient zomrel. Nepripadalo mi to ako veľká tragédia, pretože to víno bolo celkom fajn sladké. Moje neplnoleté dievčatá sa len tak zalizovali.

Pacient ale nezomrel. Kvasní proces sa síce veľmi pomali ale isto rozbehol. Preš sme si požičali od suseda Rasťovej mami. Rasťo vravel, abi som to potom aj prefiltroval, ale ja nefiltrujem.

Pacienta mám stále v pivnici. Obsahom cukru a alkoholu je na úrovni 4 putňového Tokajského. Chuťou mi ho aj tak trochu pripomína.

Bol raz u mňa jeden profesionálni vinár, ktorí sa priznal, že veľmi sladké nemusí, ale aj tak, že skúsi. Citujem jeho verdikt: "A do piči". Potom spomínal niečo o tom, že to je namiesto obeda...

Idem si ho dať.

Par rokov dozadu sme boli s priatelmi v Okanagane na ochutnavke vin. Dva pari.
Ivan to uz zazil, ako ides akimkolvek povozom od vinarne k vinarni a chutnas.

Tak si tak ideme, a na konci dna, pred odbockou do vinarne kde bivame, sme objavili uplne novu. Meno zacalo na "A" (nebudem prezradzat, len ze to znelo Francuzski). Tak sa zastavime, nie?
Za pultom velmi zlata pani vo veku, a hovori ze, mi uz pomali zatvarame. Mi ze, stihneme to za tich zvisnich 5 minut.

Po hodine a pol, mozeme porozpravat tento pribeh.
Pani za pultom nam pekne naliala, ako sa patri. To znamena, dostanes cvrk do pohara, kukas na to, krutis poharom, tvaris sa dolezito a chutnas. Ale ja som si vsimol, ze kazdi cvrk co ona dala nam, si dopriala pol horcicaka toho isteho. Takze po tich siestich ochutnavkach uz bolo veselo.
Co nevidiet sme uz jedli klobasi, siri, pasteti a nejake keksiki a lekvare k tomu.

V tom pride daka mlada, a hovori: Mama, co to robis? A mama, ze ved to su celkom zlati ludia!

Sme sa dozvedeli, dcera, ta co vstupila na scenu -neskoro-, je vinarka a zamestnava svojich rodicov, co su na dochodku. Sme sa dozvedeli ze tie divne ruri co su po vinohrade rozhadzane a idu vertikalne a maju hore vrtulu nie su veterne mlini, ale to co visava zimu od korenov. Ja som sa s nou pobavil o odzrnkovavaci a ci je ocel lepsia ako drevo.

Pekni vecer. Na konci sme kupili kazdi dve krabice vina, klobasi, pasteti, siri.... Ked mama spravila crpcpcp v pokladni, hovori $37. Kukam na nu, ze to hadam nie, az tak zrubani nie sme. Zasiahla dcera, a hned to bolo na spravnich $370.