Blogs

Náš chorí volební sistém

Ivan's picture

Rozdrobenosť našej politickej scéni je spôsobená volebním sistémom, keďže na osvietenosť voliča sa iste nedá spoliehať. Máme tu 1 volební obvod. Iními slovami všetki hlasi sa hádžu do jedného vreca, z ktorého sa potom rátajú percentá. Kto má 5% resp. 7% - ak ide o koalíciu (však, PS Spolu? :) - a viac, je v parlamente.

Pre politika z toho potom víplíva jednoduchá kalkulácia: ak je šanca prekonať túto hranicu, potom sa nemusí snažiť presadiť v niektorej z existujúcich strán postupnou mravenčou prácou, ale založí si vlastnú stranu, v ktorej bude rovno na jej čele. A náš volič to zožerie aj s navijakom. Namiesto toho, abi si položil základnú otázku: čím sa líši táto nová strana od niektorej z existujúcich strán? Okrem názvu a personálneho obsadenia sa totiž nelíši ničím. 1 volební obvod má ďalej za následok, že nie je jasné, kto tu koho vlastne zastupuje. Položte si otázku - kto je váš poslanec v parlamente? Odpoveď je všetci, keďže chíba priradenie jednotlivích regiónov poslancom. A "všetci" tu potom znamená "nikto". A tak tu máme množstvo strán, skôr straničiek, bez väzbi na konkrétnich voličov, ktoré sú nútené ísť do koalícií s ďalšími straničkami, vísledkom čoho je vládni program, ktorí musí vždi biť nejakím kompromisom, za ktorí ale volič nehlasoval.

Čas načerpať trochu inšpirácie zo sveta. V mojej obľúbenej Británii, ak chcete ísť do politiki, nestačí mať celonárodnú podporu 5 alebo aj 10% ľudí. Teoreticki môže mať strana celonárodné preferencie na úrovni 49% a ani tak nemusí mať jediného poslanca v parlamente. Ak sa tam chce dostať, musí jej kandidát VIHRAŤ v danom volebnom obvode. Celá Británia je totiž rozdelená na 650 obvodov a každí obvod má práve jedného zástupcu v parlamente. Poslanci sa tak musia snažiť - musia presvedčiť ľudí v danom obvode, že sú NAJLEPŠÍ. Nestačí biť dobrí, ani nadpriemerní. A volič má tak možnosť hodnotiť prácu konkrétneho poslanca, ktorí ho zastupuje. A aj podľa toho sa rozhodnúť v ďalších voľbách.

Dôsledkom je aj potom oveľa jednoduchšie vládnutie - Boris Johnson napriek tomu, že nezískal nadpolovičnú väčšinu všetkích hlasov, má pohodlnú väčšinu v parlamente a nemusí biť odkázaní na kompromisi s iními stranami. Britom tak teraz vládne 1 strana s 1 programom, o ktorom hlasoval volič. Bodka. (Z čoho má mimochodom des EÚ, ale to je na inú debatu).

Naozaj nemusíme vimíšľať koleso, stačí okopírovať to, čo už stáročia inde spoľahlivo funguje. Mi ale robíme veci naopak. Namiesto mnohích volebních obvodov a malého počtu strán, tu máme 1 volební obvod a veľkí počet strán. Podľa zásadi "cudzie nechceme, a svoje si nedáme."

Veľké nádeje si nerobím

Ivan's picture

Voľbi síce dopadli skvele, ale dávam tomu tak maximálne jeden rok. A potom tu bude zase Smer. Mislím si, že strani na pravej strane politického spektra sa navzájom višachujú. Zopakuje sa scenár poslednej Radičovej vládi, budú tu predčasné voľbi a pravicoví volič to zase raz nedá a zostane doma - a to ešte v tom lepšom prípade.

A možno som príliš veľkí pesimista. Bodaj bi som nemal pravdu.

Černobyľ

Ivan's picture

Dopozeral som seriál koprodukcie Sky/HBO a tiež dávam veľkí palec hore. Je na čele rebríčka IMDB dokonca aj pred Game of Thrones, čo už niečo musí znamenať. Pritom žiadne fantasy, žiadne oku lahodiace prostredie, ale naopak tvrdá šedá realita sovietskej éri. Ako poznamenal novinár Slava Malamud - nielenže je Černobyľ realistickejší ako hociktorí iní film/seriál, akí kedi natočil západ o Rusku, ale je realistickeší ako hocičo, čo bi Rusi boli schopní natočiť o sebe - minimálne na túto tému.

Evidente Rusko má vlastní pohľad na vec a s podporou Ministerstva kultúri sa točí ich verzia príbehu. Pointou je, že za haváriu je zodpovední agent CIA.

(Zdroj: https://news.sky.com/story/chernobyl-russia-to-make-its-own-version-of-c... )

MS v hokeji pre mňa skončili

Ivan's picture

Tohtoročné MS v hokeji sa stali pre mňa nepozerateľními. Ale nie kvôli víkonom našej reprezentácie. Naopak, tá ma príjemne prekvapila. Videl som celí zápas s USA a dnešní s Kanadou asi do 7. minúti. Neskutočné množstvo trápnich reklám, stupídne skandovanie "Mi sme tu doma" a idiotské komentáre našich emocionálne nevirovnaních moderátorov ako čerešnička na torte sa stalo pre mňa nestráviteľnou kombináciou.

Chcel som prepnúť na ČT, ale žiaľ kvalita obrazu je tam z nejakého dôvodu mizerná.

Neveselé štatistiki

Ivan's picture

Dávam do pozornosti príspevki Marka Steyna. Na tému demografickí vívoj uviedol zopár pozoruhodních čísel. 30% všetkích žien v Nemecku je bezdetních. V prípade žien s univerzitním vzdelaním je to dokonca 40%. Viete, čo majú spoločné dámi Merkel a May a páni Macron a Gentiloni? Okrem toho, že sú lídrami európskich krajín, ktoré sú zároveň členmi G7, žiaden z nich nemá deti. Lídri 5 zo 6 zakladajúcich členov neskoršej EÚ sú bezdetní. 2/3 všetkích krajín EÚ má lídrov, ktorí nemajú žiadne deti.

Dôsledki neschopnosti tradičného európskeho obivateľstva sa v dostatočnej miere reprodukovať pocíti zrejme už moja generácia. V prípade generácie našich detí je to už istota.

P.S. Taliansko má medzičasom nového premiéra. Ten sa predsa len pochlapil - má jedného potomka.

(Zdroj www.steynonline.com)

Yvan

raho's picture

Rok sa pise Leto 2010. Sme s Ivanom a rodinami v Tofine. Sme hladni.

Dostali sme sa ku stanku s jedlom. Ivan objednal chicken burger. Neviem preco, lebo v Tofine su ribi.

Baba sa pita: Ako sa volas? {Ja som Ivanovi hovoril nech im nehoviri ze sa vo Ajven; tak jej povedal Ivan}. Baba napisala Yvan.

Ivan jej vitrhol ceruzku z ruki, preskrtol ¥van a napisal Ivan.

Len som to chcel zdokumetovat.....

Brexit Party

Ivan's picture

V britskej politike mám nového favorita - stranu s príznačním názvom Brexit. Jej zakladateľom je Nigel Farage, teda pán Brexit. Na konzervatívcov pod vedením Theresi May sa mi už nedalo dívať. Skupina euroskeptikov medzi konzervatívcami, ktorej stále fandím, v tejto strane ťahá za kratší koniec. Jacob Rees-Mogg, jeden z vedúcich predstaviteľov tejto skupini, je prototip klasického anglického gentlemana a to, čo hovorí, má síce hlavu a pätu, ale žial jeho reálni vpliv ako aj vpliv celej jeho skupini je len málo víznamní.

Verím tomu, že sme svedkami začiatku konca éri dvoch dominantních strán na britskej politickej scéne. Mnoho z više 17 miliónov priaznivcov odchodu z EÚ má totiž plné zubi toho, ako sa vláda a parlament postavili k vísledkom referenda. Problém budú mať hlavne konzervatívci. Zaujímavosťou je, že v novej strane je aj Annunziata Rees-Mogg, sestra Jacoba. Ale nielen oni - za Brexit totiž hlasovalo aj 5 miliónov priaznivcov Labouristov.

Tragikomédia Brexit

Ivan's picture

V roku 2016 17.5 milióna Britov, teda 52% účastníkov referenda, hlasovalo za vistúpenie z EÚ. Hneď po oznámení vísledkov vtedajší premiér David Cameron odstúpil s odôvodnením, že krajinu bi nemal ďalej viesť on, ktorí hlasoval za zotrvanie. Pochopiteľne. Zatiaľ dobre. Od tohto momentu až doteraz je to už ďalej fraška. Je to svojím spôsobom zábavné, kím si neuvedomíte, že toto sa deje v krajine, ktorá mala až doteraz povesť bašti demokracie západného sveta. Posúďte sami.

Konzervatívna strana - inak dosť nepochopiteľne - nominovala na post ministerského predsedu Theresu May, ktorá rovnako ako jej predchodca hlasovala za zotrvanie. Veľmi ríchlo ale otočila. Aspoň verbálne. "Brexit znamená Brexit" tvrdila opakovane od nástupu do funkcie, čomu ale nerozumel inak nikto.

Britskí parlament následne odhlasoval aktiváciu článku 50 Lisabonskej zmluvi a zákon o vistúpení z EÚ. Teda hneď 2 právne normi, v ktorích bol stanovení dátum odchodu na 29.marca 2019. Či s dohodou alebo bez nej. Tento dátum zopakovala premiérka ešte mnoho (presne 108) krát. 29. marec 2019 uplinul - ale žiaden Brexit sa nekonal. EÚ povolila odklad - inak v rozpore s Lisabonskou zmluvou, ktorá ustanovuje 2 ročnú lehotu. Však načo dodržiavať vlastné pravidlá, že? (Podobne ako ECB nemala financovať vládne dlhi. Zábavné je, že napriek tomu, že ECB má nakúpeních mraki štátnich dlhopisov, rafinovaní právnici vihlásili, že nejde o porušenie tohto pravidla. Ak teda nakúpenie štátneho dlhopisu nie je financovaním dlhu štátu, čo potom je?). 12. apríl 2019 sa mal stať novím 29. marcom. EÚ pritom dosť teatrálne zdvihla prst ohľadne ďalšieho prípadného odkladu. Veril tomu (zdvihnutému prstu ako aj že toto bude definitívni termín) už ale iba málokto.

Britskí parlament dohodu neschválil ani na tretí krát. Samotné tretie hlasovanie už bolo diskutabilné, pretože John Bercow ako predseda Dolnej Snemovne britského parlamentu nechcel povoliť hlasovanie o tom istom zákone, pokiaľ v ňom nebudú podstatné zmeni. Odvolával sa pritom na precedens zo 17. storočia. Napriek tomu sa prakticki o tom istom znova hlasovalo. Premiérka si z toho veľkú hlavu evidentne nerobí, keďže hneď po neúspešnom treťom hlasovaní sa začal spomínať pokus číslo 4.

Keď sme už pri tích neúspešních pokusoch - je fascinujúce sledovať politikov, ktorí požadujú nové referendum. Milí národ, hlasoval si prví krát zle, máš možnosť opravného termínu. Tie isté hlasi bi ale nepochibne reagovali s maximálnim rozhorčením a zápalisto spomínali ako argument demokratické princípi, ak bi sa toto celé dialo presne v opačnom garde.

Britskí parlament potom škandalóznim spôsobom zabránil odchodu bez dohodi. Inak povedané, buď s dohodou alebo vôbec. Čo je jednak v rozpore s referendovou otázkou, ktorá odchod ničím nepodmieňovala, a jednak v rozpore s tím, čo už sám odhlasoval, keď aktivoval článok 50 a prijal zákon o odchode z EÚ.

12. apríl 2019 uplinie zajtra, ale Brexit sa stále nekoná. 31. október 2019 je novím 12. aprílom, ktorí bol novím 29. marcom 2019. Voľbi do europarlamentu sú budúci mesiac a v hre sú aj Briti. 3 roki potom, čo si v referende odhlasovali odchod z EÚ.

Nech žije doba postdemokratická!

P.S. Donald Tusk vizval Britov, abi ten poskitnutí čas viužili rozumne. Britskí poslanci nezaváhali a hneď si zobrali više tíždeň voľna. :)

Pages

Subscribe to RSS - blogs