Blogs

Amy Coney Barrett

Ivan's picture

Senát včera schválil nominantku prezidenta na post sudkine Najviššieho súdu. Samozrejme bez histérie demokratov sa to nemohlo zaobísť. Kamala Harris to okomentovala takto:

"Dnes republikáni ignorovali vôľu Američanov tím, že potvrdili sudkiňu Najviššieho súdu v neligitímnom procese...Na to nezabudneme."

Veľmi vístižne tak popísala to, čo je na demokratoch v dnešních časoch pre mňa nestráviteľné. Medzi tímito pár slovami sú hneď dve klamstvá. Po prvé, republikáni neignorovali vôľu Američanov, ale ju naopak potvrdili. Pretože Američania si zvolili republikánskeho prezidenta a republikánski Senát. A po druhé, na celom procese nebolo nič neligitímne, pretože prezident nominoval kandidáta, ktorého Senát potvrdil. Prezident si tak splnil ústavnú povinnosť.

Demokrati neviem na základe čoho evidente vichádzajú z predpokladu, že funkčné obdobie prezidenta nie sú 4 ale 3 roki. Nevilučujem možnosť, že nevedia narátať do 4.

A samozrejme padajú vihrážki. To s tím nezabúdaním neznamená totiž nič iné ako to, že demokrati spravia pri prvej možnej príležitosti poriadki s Najvišším súdom na svoj obraz. Napríklad tak, že navíšia počet jeho členov. Keď sa na túto možnosť pítali Bidena, tak sa odmietol vijadriť s odôvodnením, že nech povie čokoľvek, stane sa to aicki témou dňa. Iste, veď práve preto sa ho na to pítajú.

Nech už voľbi dopodnú akokoľvek, budúcnosť západného sveta v existujúcej podobe je neistá. Nad USA, ktoré sú od skončenia druhej svetovej vojni garantom jeho bezpečnosti, ale ktoré každím dňom pripomínajú čoraz viac banánovú republiku, totiž visí jeden veľkí demokratickí víkričník.

Rusko

Ivan's picture

Takže to tu máme znova. Na vine je samozrejme - kto iní - Rusko. Podľa demokratov v roku 2016 vihral Trump iba vďaka pomoci z Ruska a aj ten notebook Huntera Bidena je vraj teraz len ruská dezinformačná kampaň.

Ak je ten notebook ruskí podvrh, mohol to Joe Biden povedať priamo. Ale nepovedal. Ak bi totiž priamo povedal, že ten notebook nepatrí jeho sinovi, potom bi sa asi dosť ťažko visvetľovalo, prečo ho jeho právnici žiadajú vrátiť. A tak Joe Biden len povie, že ide o ruskú dezinformačnú kampaň a záver, že ten notebook teda musí biť podvrh, si veľmi promptne a ochotne vivodí jeho volič.

V mailoch sa okrem iného hovorí o stretnutiach, ktoré s jeho otcom dohadoval za tučné provízie Hunter Biden. Obrana Bidena? V jeho kalendári z čias jeho viceprezidentovania sa žiadne také stretnutia nenachádzajú. To ale tiež nie je to isté ako povedať, že sa také stretnutia nekonali. Keď zájdete do hociktorej väznice a opítate sa hociktorého väzňa na jeho kalendár, sotva v ňom nájdete niečo na spôsob "15. február, 8:30, idem vilúpiť banku".

Joe Biden ďalej tvrdí, že nedostal ani cent zo zahraničia. A ako dôkaz uvádza svoje daňové priznania. Nuž nedostal, pretože podľa mailovej komunikácie Huntera Bidena to bol jeho sin, kto inkasoval zahraničie. A bol to jeho sin, kto ho platil - teda nie priamo zahraničie.

A argumentovať vlastními daňovími priznaniami je to isté ako povedať, že žiadne sexuálne obťažovanie, o ktorom hovorila Tara Raed, sa v roku 1993 nekonalo. Veď to hovorí sám Joe Biden, tak akí ďalší dôkaz o jeho vlastnej nevine ešte treba? Predstavujem si, ako Al Capone pred súdom hovorí niečo na spôsob "všetki dane som riadne zaplatil, žiadne príjmi som nezatajil, slávni súd, veď sa len pozrite na moje daňové priznania."

Miera naiviti, drzosti a skorumpovanosti Bidenovcov bi bola celkom zábavná, kebi nebola taká dichvirážajúca.

Cenzúra

Ivan's picture

Za pozornosť tiež stojí to, čo nasledovalo po uverejnení článku o klane Bidenovcov v denníku New York Post. Facebook a Twitter znemožnili jeho následné zdieľanie. Odôvodňovali to údajními pochibními zdrojmi, z ktorích článok čerpal. Sociálne siete sa inak stali cenzorom už od momentu, kedi sa rozhodli nálepkovať príspevki svojich užívateľov. Facebook, Twitter a spol. v úlohe arbitra toho, čo je OK a čo nie je, čo je pravda a čo nie je. Nech sa páči.

Sociálne siete sa tak naplno zapojili do prezidentskej kampane a nepokrite dávajú najavo, na ktorej strane sú. Keď bol pred pár tíždňami uverejnení článok o tom, ako Trump neplatí žiadne dane, s jeho zdieľaním nebol žiaden problém. Napriek tomu, že Trump žiadne svoje daňové priznania nikdi nezverejnil, čo je inak všeobecne známa skutočnosť. Daňové priznania, ku ktorím sa dostali médiá, museli biť teda získané nezákonním spôsobom. Ich vierohodnosť je teda tiež pochibná. A vida - v tomto prípade to nehralo žiadnu rolu.

Keďže sociálne siete sú súkromné firmi a tie predsa majú slobodu podnikania, môžu si robiť na svojich platformách čo len uznajú za vhodné. Ak sa rozhodnú podporovať Bidena, je to ich slobodná voľba. CNN, ABC a takmer všetki ostatné médiá tiež podporujú Bidena. Prečo bi tak nemohol robiť Facebook a Twitter?

Republikánmi ovládaní Senát sa chistá zavolať si na koberček šéfov Facebooku a Twitteru. Tí tam chodia pomali už ako na klavír. A padať budú znova sťažnosti, náreki a vihrážki. Milí republikáni, kde je teraz sloboda podnikania, po ktorej tak často voláte? Ak sa vám nepáči, čo robia sociálne siete, založte si vlastní Facebook a Twitter.

A hlavne prestaňte používať ten existujúci.

Hunter Biden

Ivan's picture

Počas viceprezidentského obdobia svojho otca sedel Hunter Biden v správnej rade jednej ukrajinskej spoločnosti, o biznise ktorej toho veľa nevedel. Za 50 tisíc dolárov mesačne. Netreba biť investigatívnim novinárom, abi človek prišiel k záveru, že to, za čo bol Hunter Biden platení, neboli jeho podnikateľské znalosti, ale prístup k svojmu otcovi.

Rodina Bidenovcov tak očividne speňažovala postavenie svojej hlavi, ktorá dosť naivne doteraz tvrdila, že o aktivitách svojho sina na Ukrajine nič nevedela. Denník New York Post zverejnil predvčerom mailovú komunikáciu Huntera Bidena, z ktorej je zrejmé, že Joe Biden vedel o všetkom. Evidentne teda klamal.

Joe Biden sa inak svojho času chválil tím, že sa mu podarilo dosiahnuť odvolanie ukrajinského prokurátora, ktorí višetroval danú ukrajinskú firmu. Vraj to s višetrovaním firmi, z ktorej rižovala jeho rodina, nemalo nič spoločné. Tomu samozrejme verí iba ten, kto tomu veriť chce.

NBA

Ivan's picture

Historicki najnižšia sledovanosť finále NBA neprekvapuje. Koncom minulého roka - teda ešte pred koronou - som si pozrel dva zápasi základnej časti a musím povedať, že už vtedi to bolo pre mňa veľké utrpenie. Bol to jeden veľkí uragán reklám občas prerušovaní basketbalom.

Keď sa potom NBA rozhodla ešte aj politicki angažovať nápismi Black Lives Matter na palubovke a dresoch hráčov a samozrejme teatrálnim pokľakom pri americkej himne, stala sa pre mňa celá súťaž už úplne nepozerateľnou. A evidentne som nebol jediní, kto dospel k rovnakému záveru.

Vedenie NBA sľubuje, že od budúcej sezóni sa už bude znova sústreďovať viac na hru ako na politiku. Dodávam, že nie ani tak z presvedčenia ako z čistej vipočítavosti.

David Attenborough

Ivan's picture

Pozrel som si na Netflixe dokument Život na našej planéte, v ktorom sir David Attenborough hovorí o tom ako veľmi sa zmenila naša planéta za 94 rokov jeho života. Na záver radí, čo bi malo ľudstvo spraviť, ak sa chce vihnúť katastrofe. V prvom rade bi sa malo prestať nekontrolovane množiť. A ako vzor uvádza Japonsko. Pobavilo ma to. Japonsko je totiž krajina, kde predaj plienok pre seniorov tromfne predaj plienok pre deti. Pôrodnosť tam roki klesá, odhaduje sa, že v roku 2020 na jednu ženu pripadne v priemere 1.43 detí. Netreba mať doktorát z matematiki a štatistiki abi človek prišiel k záveru, že akékoľvek toto číslo pod 2 znamená, že daní národ starne a vimiera.

Dokument uvádza mnoho čísiel a faktov, ale čo sa tíka rastu svetovej populácie neuvádza, že ide hlavne o Áziu, Afriku a Latinskú Ameriku, kde za posledních 50 rokov došlo k víraznému nárastu. Možno chcel biť politicki korektní. A tak len naznačil, že ide predovšetkím o chudobnejšie krajini keď skonštatoval, že kľúčom pre zastavenie rastu populácie je hospodárska prosperita. Tím sa tento dokument dostal k svojej najbizarnejšej časti, keď ako cestu k jej dosiahnutiu označil alternatívne zdroje energie. Celkom ma videsil pohľad na víziu africkej savani, kde sa stáda zebier pasú medzi veterními elektrárňami. Prianie asi bolo v tomto prípade otcom mišlienki, pretože alternatívne zdroje energie sú o všetkom možnom len nie o hospodárskej prosperite. Ak bi naozaj boli, potom bi sa presadili sami.

Ale nie sú a tak im treba pomôcť. Preto neprekvapí, že aj David Attenborough je veľkím nepriateľom fosílnich palív a podporovateľ ich zákazu. Potom, čo počas svojho života nalietal milióni kilometrov po celom svete, bi som očakával trochu férovejší prístup k tejto problematike. Fosílne palivá boli totiž to, čo poháňali ľudskí pokrok počas posledních 200 rokov. A stále poháňajú. Ak ich zakážeme, bolo bi fér povedať, že pri súčasnej úrovni technológií bude ich náhrada vírazne drahšia.

The Social Dilemma

Ivan's picture

Tak sa volá dokument na Netflixe o sociálnich sieťach. Bívalí zamestnanci Facebooku, Googlu a pod. v ňom nariekajú nad tím, aké úžasne efektívne nástroje manipulácie sa im podarilo vivinúť. A na konci radia ľuďom zrušiť všetki kontá na sociálnich sieťach, odinštalovať ich aplikácie z mobilních zariadení a vipnúť všetki notifikácie. Tvorcom dokumentu sa podarilo ma zmanipulovať a aj keď žiadne sociálne kontá už dlhšiu dobu nemám, nejaké notifikácie sa mi na telefóne a tablete zobrazovali a tie som povipínal.

Amen.

Nadávať na sociálne siete je módou, ale dávajú každému jednotlivcovi to, čo mala do ich vzniku iba hŕstka firiem - možnosť masovo komunikovať. Sociálne siete iba odhaľujú nepríjemnú skutočnosť, že ľudia sú ľahko manipulovateľní. Preto ich treba zakázať? A prečo potom iba sociálne siete a nie rovno všetki médiá? Každá reklama, každí článok a aj každí film je tiež potenciálnim nástrojom manipulácie. Iba preto, že sociálne siete sú efektívnejším nástrojom ako iné médiá? Prípadne má biť ich obsah predmetom cenzúri? Kto bude cenzorom? Nezávislí experti, štátni úradníci, prípadne umelá inteligencia?

Verím v slobodu jednotlivca, slobodu podnikania a neverím v cenzúru ani v osvietenosť nezávislích komisií, umelej inteligencie a už vôbec nie štátneho úradníka. Preto v tejto záležitosti nemám žiadnu dilemu - som proti zákazom a reguláciám sociálnich sietí.

Moja dilema spočíva v tom, ako bi sa mal človek na sociálnich sieťach správať. Zoberme si takého Trumpa. Jeho tweet, že má COVID získal historicki najviac lajkov zo všetkích jeho tweetov. Verím tomu, že 90% demokratickích voličov si praje, abi to Trump neprežil. Niektorí to priznávajú otvorene. Hovoria úprimne a narovinu, čo si mislia. Má sa človek na nich za to hnevať? Alebo má človek naznačovať svoju cnosť a priať Trumpovi skoré uzdravenie, aj keď si v skutočnosti praje praví opak?

Keď sa tak veľmi domáhame pravdi, tak bi sme snáď mali biť na strane tích, ktorí sa ju neboja povedať, nie? Pretože nikto nepochibuje o úprimnosti a pravdivosti v prvom prípade.

Chris Wallace

Ivan's picture

Debatu, ak sa to tak dá nazvať, medzi Trumpom a Bidenom som nepozeral. Vôbec ma ale neprekvapili následné hodnotenia - v podstate sa zhodovali v tom, že viac ako debatu to pripomínalo preteki v skoku do reči. A ani ma neprekvapilo, že za víťaza aj v tejto disciplíne bol vihlásení Trump. Kľudne bi mohol ísť na majstrovstvá sveta a bez šancí na titul bi určite nebol. Je celkom možné, že vo finále bi sa stretol s mojou ženou.

Mám rád, keď sa veci kvantifikujú, pokiaľ sa čo len trocha dajú. A skok do reči sa kvantifikovať dá. Tak som si včera povedal, že si tú debatu pozriem zo záznamu a budem si robiť čiarki pri každom skoku do reči pri oboch kandidátoch a uvidíme, aké bude celkové skóre. Dostal som sa ale iba zhruba po šiestu minútu. Predstava, že bi som to mal dopozerať do konca, bola pre mňa desivá. Videl som ale aspoň začiatok.

Preto ma dnes zarazilo, keď som sa dočítal, že Chris Wallace ako moderátor označil Trumpa za toho, kto začal skákať do reči. Bol to totiž Biden, kto s tím prví začal. Jednoznačne a dokázateľne.

Tím vôbec nemienim spochibňovať fakt, že to bol Trump, kto skočil Bidenovi a Wallaceovi do reči ako som sa dnes dočítal celkom145 krát. Koľko krát skočil do reči Trumpovi a Wallaceovi Biden agentúri neuvádzajú.

Rozumiem tomu, že Chris Wallace musel biť z celej veci frustrovaní. Nerozumiem ale tomu, prečo si nedal tú námahu a neoveril si svoje tvrdenie skôr ako ho pustil do sveta. Možno si ale bol sebou istí - veď bol predsa pri tom. Je celkom možné, že úmiselne neklame a naozaj má ten dojem. Čím sa len zaraďuje k tím reportérom, ktorí sa riadia svojimi dojmami a pocitmi, a nie faktami. Teda k drvivej väčšine.

Mitch McConnell

Ivan's picture

13. februára 2016 zomrel sudca Najviššieho súdu USA Antonin Scalia. Vtedajší úradujúci prezident Barack Obama nominoval na jeho miesto Merricka Garlanda. Mitch McConnell ako vodca republikánskej väčšini v Senáte ale odmietol dať o ňom hlasovať, čo odôvodnil prezidentskími voľbami, ktoré sa konali v tom istom roku. Toho sa chitili demokrati a argumentujú, že teraz ide o presne rovnakú situáciu. O to viac, že v roku 2016 boli prezidentské voľbi o 9 mesiacov, teraz sú o pár tíždňov. Na prví pohľad nie je o čom, dátumi nepustia a keď sa Mitch McConnell rozhodne pred voľbami dať hlasovať o nominantovi Donalda Trumpa, bude to dôkaz pokritectva a dvojakého metra republikánov.

Druhí pohľad ale znova nezaškodí. Argumentácia Mitch McConnella totiž v roku 2016 nekončila prezidentskími voľbami v tom istom roku. Zásadní rozdiel je v tom, že Donald Trump na rozdiel od Baracka Obamu nie je žiadna "chromá kačica," čo inak nie je nadávka, ale preklad zaužívaného vírazu "lame duck" pre označenie odchádzajúceho prezidenta, ktorého strana nemá väčšinu v Senáte. Je to totiž Senát, ktorí potvrdzuje prezidentského nominanta.

Mitch McConnell iními slovami v roku 2016 povedal, že predstavi prezidenta a Senátu ohľadne nástupcu Antonina Scaliu sa líšia, preto sa rozhodol počkať na vísledok prezidentskích volieb. Na toto rozhodnutie mal mimochodom právo. Vôbec tím nešiel prepisovať ústavu pravidlom, že o sudcoch Najviššieho súdu nerozhoduje Senát v roku konania prezidentskích volieb. Ani nemohol rovnako ako ju nemôže prepisovať Ruth Bader Ginsburg svojou údajnou poslednou vôľou.

Demokrati chcú rozhodovať o tom, kto bude na Najviššom súde, ale v roku 2016 nemali v rukách Senát a teraz ani prezidenta. A tak úplne otvorene spomínajú iné riešenie - navíšenie počtu členov Najviššieho súdu hneď ako to voľbi umožnia. Na 13, 15, 37 - koľko len bude treba, abi mali väčšinu - s tím, že nové miesta obsadia pochopiteľne svojimi nominantami...Ak toto americkí volič zožerie, potom klobúk dolu - má naozaj silní žalúdok.

Pages

Subscribe to RSS - blogs