Blogs

A teraz pre zmenu niečo z inej geografickej oblasti, nech to nie je stále len o eurozóne a USA. Argentína smeruje už k svojmu v poradí deviatemu bankrotu. Znie to na prvé počutie dramaticki, ale v podstate ide o neschopnosť v plnej miere a v dohodnutích termínoch splatiť záväzki. V angličtine je pre toto používaní víraz default.

Takže nejde o nič iné iba o peniaze. A o dôveru, ale tá sa dá evidentne tiež kúpiť, keďže ani osem predchádzajúcich defaultov neodradilo veriteľov od poskitnutia ďalších pôžičiek. Ak bežní smrteľník nesplatí hipotéku, tak má problém, pretože banka mu zoberie nehnuteľnosť, ktorou ručí. Ak ale nesplatí dlh štát, tak má problém veriteľ, pretože štát neručí ničím. Iba svojím dobrím menom.

Ponúka sa otázka, prečo to Argentína tiež radšej nevirieši natlačením novích peňazí, a radšej riskuje svoje dobré meno. Bezpochibi v Argentíne vedia peniaze tiež tlačiť, o čom svedčí 54 percentná inflácia za minulí rok. Dlhi sú ale v dolároch, a tie si už argentínska centrálna banka nenatlačí. Môže síce natlačiť ďalšie pesá a za tie skúsiť nakúpiť doláre, ale trh tiež nie je na hlavu padnutí, o čom svedčí vírazní prepad kurzu pesa oproti doláru.

Z toho dobrého mena po predchádzajúcich ôsmich bankrotoch beztak veľa nezostalo, a tak radšej argentínski prezident Alberto Fernández veriteľom oznámil, že môžu zabudnúť na splatenie 500 miliónov dolárov, ak nepristúpia na 62 percentné zníženie úrokov a 3 roční odklad splátki. Argumentom je samozrejme to, čo práve letí, teda Covid-19.

Minister hospodárstva Martín Guzmán to pomenoval stručne a jasne, keď vihlásil, že "Argentína momentálne nemôže nič splatiť". Čo je úplne presné pomenovanie problému. A bankrot je jeho úplne legitímne riešenie. Oveľa lepšie ako tlačenie peňazí. Pretože sa na nič nehrá a rieši problém tu a teraz. Veriteľ má smolu, že uveril. Ale je to jeho problém a jeho riziko podnikania. Jeho, a nikoho iného.

A keď sa už nenájde nikto, kto bi Argentíne v budúcnosti uveril, potom to bude problém aj Argentíni. Tá sa bude musieť uskromniť a niečo vimislieť. V prvom rade bude musieť prestať s tlačením ich pesos. Pretože s infláciou cez 50% ročne sa ťažko niečo vimíšľa.

Pred 4 rokmi začali ECB spôsobovať starosti klesajúce ceni ropi blížiace sa k dvadsiatim dolárom za barel. Tie sa sprostredkovane premietali do klesajúcich cien mnohích tovarov, čo znamenalo, že ECB sa nedarilo znehodnocovať jej menu v takej miere ako si predsavzala. Jeden jej predstaviteľ vtedi vihlásil, že priestor na ďalší prepad cien je obmedzení, pretože na nulu iste nespadnú. Bolo to jedno z mála vihlásení ECB, s ktorím som bol ochotní súhlasiť.

Ako veľmi sme sa mílili dokázalo včerajšie obchodovanie s ropou. Ceni nielenže klesli na nulu, ale išli dokonca do mínusu. Nad tímto sa naozaj už zastavuje rozum, ale ekonomickú logiku to má. Ropa sa obchoduje v kontraktoch s dohodnutími dodávkami v jednotlivích mesiacoch. Do mínusu išli kontrakti na dodávku americkej ropi v máji tohto roka. Covid-19 spôsobil vírazní pokles spotrebi ropi. Skladové kapaciti v USA sú preplnené, cena skladovania rastie. Držiteľ kontraktu na nákup ropi tak musí riešiť otázku, kam s ňou. A vicúvať z kontraktu aj za cenu toho, že zaplatí tomu, kto od neho kontrakt prevezme, ho môže vijsť lacnejšie ako tú ropu skladovať.

Júnové kontrakti sa zatiaľ ako tak držia, keďže jún je ešte pomerne ďaleko, takže tam to nie je nateraz také urgentné. Európska ropa sa tiež zatiaľ drží kvôli väčším skladovím kapacitám, ktoré sú tu k dispozícii.

Zábavná je predstava, že bi nám platili za to, že bi sme si zašli natankovať cestou do banki po hipotéku so záporním úrokom. Hoci v Dánsku už je komerčná banka, ktorá záporné úroki na hipotékach poskituje, za tankovanie nám tak skoro platiť nebudú. Evidentne totiž bude musieť dôjsť k víraznému poklesu ťažbi ropi. Donald Trump už vihlásil, že bude platiť ropním spoločnostiam za každí barel, ktorí neviťažia.

Pítate sa z čoho to bude platiť? Rečnícka otázka, pretože také detaili už nerieši nikto. Ale odpoviem - z čerstvo natlačeních peňazí.

Medzičasom už začali vínosi z talianskich dlhopisov narastať - v priebehu posledních pár dní sa dostali z 1.5% na 2%. Čo to v skutočnosti znamená, či je to dobré alebo zlé, si visvetlíme v tejto časti.

Každí noví dlhopis pri vidaní má stanovení úrok, ktorí sľubuje spolu s istinou v budúcnosti viplatiť. Povedzme, že dlhopis na 100€ je vidaní na 10 rokov s úrokom 1% p.a. Znamená to, že každí rok viplatí svojmu držiteľovi 1€ ako úrok a po 10 rokoch viplatí istinu 100€. Dlhopis je finanční nástroj, s ktorím sa obchoduje na dlhopisovom trhu podobne ako sa s akciami obchoduje na akciovom trhu. Jeho držiteľ sa môže rozhodnúť ho kedikoľvek v priebehu tích 10 rokov predať.

Cena na dlhopisovom trhu, podobne ako na každom trhu, je daná ponukou a dopitom. Ak sa finančná situácia dlžníka, teda toho, kto dlhopis vidal - emitenta dlhopisu - zhorší, bude mať ten, kto chce dlhopis predať, problém nájsť kupca, ktorí bude ochotní to kúpiť za tú istú cenu, za ktorú to súčasní držiteľ nakúpil v čase, keď finančná situácia emitenta bola lepšia. Je tomu tak preto, že zhoršenie finančnej situácie nesie so sebou istú mieru rizika, že emitent nebude schopní v budúcnosti viplatiť v plnej miere istinu a úroki. A toto riziko sa prejavuje v zníženej cene, ktorú je kupec ochotní zaplatiť. Znížená cena dlhopisu znamená jeho zvíšení vínos, pretože ten je počítaní vo vzťahu k nižšej istine. Istinou sa stáva cena, za ktorú sa dlhopis predal.

V našom príklade, ak je dlhopis predaní po 5 rokoch za 96€, potom je vínos z dlhopisu pre nového majiteľa višši ako 1%, pretože pre neho je vínosom nielen roční úrok vo víške 1€ ale aj rozdiel medzi istinou, ktorú dlhopis sľubuje na konci viplatiť - teda 100€ - a cenou, za ktorú bol dlhopis nakúpení - teda 96€. Vínos je zhruba 2% p.a., pretože noví majiteľ zaplatí 96€, dostane úroki počas zostávajúcich 5 rokov vo víške 5€ a na konci istinu 100€ takže po 5 rokoch bude mať celkom 105€. A to je zhruba to isté ako kebi tích 96€ dal na 5 roční termínovaní vklad s úrokom 2% p.a.

Narastajúce vínosi z dlhopisov znamenajú, že ich cena klesá. Ich cena klesá, pretože ich hodnota klesá. V prípade Talianska ich hodnota klesá, pretože je šanca, že Taliansko pri zadĺženosti, ktorá sa v súvislosti s COVID-19 môže višplhať na 180% jeho HDP, nebude schopné dlhopisi splatiť. Takže to bude musieť zachrániť kto? Daňoví poplatník eurozóni. A zrealizuje to ECB tak, že nakúpi ďalšie dlhopisi Talianska. A potom ďalšie. A potom ešte ďalšie...

Ivan a Alexander, dvaja nadšení propagátori reformovaného pravopisu v stíle jednoi.sk ma motivovali nápadom, prečo okrem doméni ypsilon.sk nezaregistrovať pre tento projekt aj doménu ipsilon.sk, bolo bi to tak konzistentnejšie. Doména vsak nebola voľná :(

Veľa domén kupujú ľudia s investičnou ideou, že ich v budúcnosti predajú za viac. Takto sa to stalo napríklad pri o2.sk, ktorú niekto šikovne kúpil ešte tesne predtím, ako mobilní operátor začal podnikať na Slovensku. Potom sa ju roki snažil získať, čo sa mu však veľmi nedarilo. Pravdepodobne majiteľ očakával horibilnú sumu za prevod a operátor sa rozhodol nezaplatiť.

Bol som si vedomí takíchto komplikácii a tak som sa nastavil na ťažké vijednávanie s existujúcim majiteľom. Naviše som nemal rozpočet na dojednávanie s majiteľmi o odkupení za odplatu. S malou dušičkou som ho oslovil so žiadosťou o moznosť presmerovania alebo darovanie na tento úmisel. Na moje prekvapenie mi na ďalší deň svietil v schránke email, v ktorom stálo, abi som otvoril ipsilon.sk a pozrel, či je to OK. Wow - bolo.

V tom čase som ešte netušil, kto je na druhej strane. Začali sme spolu komunikovať. Na moje veľké prekvapenie som zistil, že na druhej strane je simpatickí a oduševneni Oto, ktorí tiež niekoľko rokov chista kroki na popularizáciu a realizáciu mislienki zjdenodušenia pravopisu.

Teraz pracuje na vitvoreni verejného slovníka slovenskej víslovnosti. Vďaka nemu bi bolo možné urobiť aickí prekladač existujúcich textov do reformovaného pravopisu Variant B, ktorého je zástancom. Ten, samozrejme okrem nahradenia ipsilonu jedním i, vižaduje povinnosť písať všetki mäkčene pri ďe,ťe,ňe,ľe a ďi,ťi,ňi,ľi. Umožnilo bi to ľuďom jednoznačne zachitiť, kde sa aká slabika má pri čítaní visloviť. Na základe tohoto slovníka bi bolo možné urobiť aickí prekladač a spell-check. Ďalšia Otova mišlienka je zmodifikovanie existujúcej učebnice slovenčini tak, že bi sa z nej vihodili všetki poučki a pravidlá o písaní ipsilonu (vibrane slova, viaceré vzori, ktoré existujú len kvoli potrebe rozoznávať aké i sa v ktorom páde píše). Samozrejme bi bola celá už v reformovanom pravopise. Takúto odľahčenú vzorku knih bi sme mohli ukázať viacerím učiteľom, abi mali reálni kontakt s možnou budúcnosťou.

Mam veľkú radosť z toho, že sa tim ipsilon.sk rožšíril o ďalšieho nadšeného spolupracovníka. Verím, že Oto bude veľkou posilou pre budúcnosť reformovaného pravopisu.

"Zlato tu máme preto, lebo sa nedá veriť vláde", povedal v roku 1933 vtedajší americkí prezident Herbert Hoover svojmu nástupcovi, Franklinovi D. Rooseveltovi, čím veľmi stručne a aj vístižne popísal "zlatí štandard". Tento sistém v západnom svete fungoval od roku 1821 v rôznich podobách až do roku 1971. Jeho podstatou bolo, že hodnota meni bola stanovená pevne vo vzťahu ku zlatu. A keďže zlata bolo vždi iba obmedzené množstvo, muselo biť aj danej meni obmedzené množstvo. Od roku 1934 až do 1971 vláda USA garantovala nákup a predaj 1 unce zlata za 35 dolárov.

Vláda si teda nemohla natlačiť toľko dolárov, koľko sa jej zachcelo a to je aj hlavní rozdiel medzi zadĺženosťou USA v pomere k HDP z čias druhej svetovej vojni oproti súčasnému stavu. Vtedi si vláda požičiavala skutočné, zlatom krité peniaze. Dnes tlačí ničím nekrité peniaze.

Súčasní dlh USA predstavuje pre ilustráciu zhruba roční HDP Číni, Japonska, Nemecka a Francúzska dokopi. FED to ale evidentne netrápi a veselo tlačí peniaze ďalej. Inflácia vraj teraz nie je témou dňa.

Dokonca netreba hladat kde zacat https://twitter.com/AustinKellerman/status/1250462296809357313

Dobrovolnici sa vzdi najdu.

Už dvakrát som tu spomínal ľavicové periodiká, ale faktom je, že čo sa tíka zadlžovania sa, rozdiel medzi pravicou a ľavicou v USA prakticki neexistuje. Veľmi ma pobavil Barack Obama, keď kritizoval Republikánov za nárast dlhu USA za súčasnej administratívi - vraj Republikáni mali biť stranou fiškálnej zodpovednosti, a to už neplatí? Opítal sa ten, ktorému sa podarilo počas svojho funkčného obdobia takmer zdvojnásobiť dlh z 10.6 bilióna $ na takmer 20 biliónov $.

Bívalí prezident si to zrejme predstavuje tak, že Republikáni sú tu nato, abi šetrili, a Demokrati sú tu nato, abi míňali. Teoreticki bi to síce malo platiť, ale pokrok sa ani tu nedá zastaviť. Republikáni došli totiž k záveru, že nielen Demokrati môžu zatínať sekeru.

Súčasní dlh USA na úrovni 24.2 bilióna $ ešte stále nedosahuje v pomere k HDP hodnoti z čias druhej svetovej vojni, takže môže vzniknúť dojem, že netreba panikáriť a dá sa to ustáť...

“You are the definition of moral hazard” - povedal v roku 2009 jeden člen bankového víboru Senátu Spojeních štátov šéfovi FEDu na margo záchrani bánk tlačením peňazí. Dnes FED zachraňuje nielen banki, ale všetki firmi bez rozdielu a aj každého občana USA a nikto o morálnom hazarde ani necekne. Veď predsa kto môže za to, že tu je Covid-19? Nikto. Tak poďme ríchlo natlačiť peniaze a poslať každému občanovi USA šek na 2000$. Možno sme to isté mohli spraviť už v roku 2009.

Nechápem, prečo sú ale v USA takí trochári. Prečo šek iba na 2 tisíc? Prečo nie na 20 tisíc? Alebo rovno na 20 miliónov? Bolo bi aj do budúcna, takže ani prípadní Covid-20 bi už nikoho neprekvapil. Bernie Sanders, 2 násobní finalista súťaže o kandidáta Demokratickej strani na post prezidenta USA, rozmíšľal asi podobne keď navrhol, že tie 2 tisícki bi nemali biť iba jednorázovkou, ale pravidelne sa opakujúcou mesačnou platbou dovtedi, kím tu bude Covid-19.

Pokrok sa nedá zastaviť. Je tu najväčší hospodárski prepad od veľkej hospodárskej krízi v rokoch 1929 - 1933. V pohode si sedíme doma, nemusíme pohnúť ani prstom a, ak sme v USA, príde nám šek na 2000$.

Paráda. Tomu hovorím kríza. Podľa jedného názoru, ktorí sa nezdráhal publikovať inak tiež ľavicoví The Washington Post, tu vôbec nemusela biť kríza pred 90 rokmi a ani teraz tu nemusí biť.

Možno bi sa malo slovo kríza zakázať. Po vzore Turkmenistanu, kde miestni prezident zakázal hovoriť o koronavíruse. A vida, funguje to. Počet nakazeních v Turkmenistane je 0. Geniálne jednoduché. Dá sa to. Bez koronavírusu predsa nemôže biť ani kríza ním vivolaná. A ak bi náhodou predsa len bola, potom ju viriešime tak, že natlačíme peniaze.

Taliansko si inak už nového veriteľa hľadá. Miestni politici sa rozhodli viužiť COVID-19 a žiadajú vidanie spoločních dlhopisov. To znamená, že za splatenie takíchto dlhopisov bi už nebol zodpovední konkrétni štát, ale všetki štáti eurozóni zároveň. Inak povedané Taliansko si chce požičať ďalšie peniaze, akobi zadĺženosť na úrovni 135% HDP nestačila, a zároveň chce, abi za tieto jeho nové dlhi ručilo aj také Nemecko a Holandsko.

Veľmi často sa pritom používa slovo solidarita. Kde ale bola solidarita Talianska s ostatními štátmi eurozóni, keď sa rozhodlo počas minulích rokov zadlžovať sa viac a viac a po vzore Grécka tak pripraviť solídne základi ďalšej krízi, ktorá jedného dňa znova ohrozí spoločnú menu? Taliani chcú, abi dôsledki ich minulích zlích rozhodnutí znášali iní. Našťastie Nemecko a Holandsko na toto nechú pristúpiť a prirovnávajú situáciu Talianska k susedovi, ktorému horí dom. Pomôžeme ti, ale nechci od nás, abi sme na seba prebrali aj tvoju hipotéku.

Zodpovední hospodár sa nebude zadlžovať donemoti, ale si odloží niečo aj pre prípad horších časov. Nemecko a Holandsko zosekali v minulích rokoch svoje dlhi a dnes sa vedia financovať so záporním úrokom. Taliansko sa na zníženie svojich dlhov dokonale vikašlalo a teraz narieka. Ak bi ECB nenakupovala ich dlhopisi, bolo bi nútené riešiť svoje dlhi už dávno. ECB ale ich nákupmi odložila problém na inokedi.

Ľavicoví časopis The Economist uverejnil pred pár dňami článok pod titulkom Kedi, keď nie teraz? Narážal na vidanie spoločních dlhopisov, o ktoré sa južné štati eurozóni už dlhšiu dobu snažia. Odpoveď je vďaka Nemecku a hlavne Holandsku - chvalabohu - nikdi.

Andrew Bailey mal nepochibne pravdu keď povedal, že svet čelí veľkej neistote. Podstatnú časť tejto neistoti sme si ale spôsobili sami. Tím, že sme odmietli niesť dôsledki zlích rozhodnutí v minulosti. A tak ich tlačíme stále pred sebou. Finančnú krízu v roku 2008 sme nikdi neviriešili, tá tu stále je. Ani Grécko sme neviriešili, iba odložili na neskôr. A rovnako odmietame riešiť COVID-19. O čo neskôr to celé praskne, o to väčší víbuch to bude.

A možno to nikdi nepraskne - poviete si.

V každom prípade - a v tom sa asi všetci zhodneme - hráme dosť nebezpečnú hru podobnú ruskej xe. Nemám nič proti zábave a ani istá miera hazardu mi nie je cudzia. Ale toto mi pripadá šialené.

A aká je alternatíva? Veľmi jednoduchá - riešiť problémi hneď ako vzniknú. Ak sa banki rozhodli v roku 2008 napožičiavať tím, ktorí to nevedeli splatiť, mali skrachovať. To isté malo platiť v prípade Grécka. Milé nemecké, francúzske a všetki ostatné banki, ktoré boli pažravé a požičiavali Grékom ďalšie a ďalšie peniaze, mali ísť pekne do bankrotu.

Nešli, pretože sa politici rozhodli, že sa ich problémi prenesú na celú spoločnosť tím, že sa natlačia nové peniaze. Kto ale vníma ako jeho vlastní problém to, že sa natlačia nové peniaze? Málokto. Takže spoločnosť viriešila problémi tak, že ich presunula na iních a spravila to tak elegantne, že si to tí iní ani nevšimli.

Finančná kríza v roku 2008 bola takímto spôsobom zvládnuteľná. Podobne Grécko. A aj COVID-19 bi bol takímto spôsobom zvládnuteľní. Bezbolestne bi to samozrejme nebolo. Mi sa ale stále tvárime, že to bezbolestne ide. Vlastne stačí sedieť doma a nič nerobiť.