Blogs

Základi makroekonómie...(12)

Ivan's picture

Hlavním nástrojom centrálnej banki na boj s infláciou okrem ukončenia tlačenia novích a novích peňazí je zvíšenie úrokovích sadzieb. Pri višších úrokoch je nižší dopit po úveroch, pretože firmi ani ľudia si už nebudú môcť dovoliť toľko si požičať, takže ich ekonomická aktivita a spotreba poklesne. Znížení dopit po tovaroch a službách - teda pokles rastu HDP - tak zníži tlak na nárast cien. Zároveń sa tiež zvíšia úroki, ktoré bude potrebné zo všetkích tích úverov platiť.

Pokles rastu HDP - alebo tiež nárast jeho poklesu - pri súčasnom náraste úrokov mnoho firiem, ľudí a vlád nebude schopních utiahnuť. Mladí človek si síce bude môcť uložiť peniaze v banke za lepší úrok, otázne ale bude, či sa mu to pri náraste inflácie oplatí a či vôbec bude mať čo odložiť, keď mu prípadné úspori zožerú zvíšené splátki hipotéki, ktorú si zobral v čase, keď boli úrokové sadzbi dole.

Toto bude ten moment, kedi nás vlastná minulosť dobehne. Lehman Brothers, Grécko, Covid-19 - všetko v jednom a pekne naraz. Pretože budúcnosť je nekompromisní veriteľ. Dá sa síce od nej požičať, ale nedá sa jej prejsť cez rozum tak, že jej to nevrátime.

Na začiatku bol údajne dobrí úmisel centrálnej banki pomôcť naštartovať hospodárstvo. Cesta do pekla je dláždená dobrími úmislami.

Základi makroekonómie...(11)

Ivan's picture

Najbizarnejšie na celej tejto infantilnej úvahe, že závažné celosvetové problémi sa dajú riešiť običajním natlačením novích peňazí, je, že to môže naozaj aj fungovať. Aspoň teoreticki. Má to však jeden veľmi zásadní háčik - že nemusí...Celosvetovú finančnú krízu v roku 2008 spustil krach americkej spoločnosti Lehman Brothers. Táto spoločnosť napožičiavala obrovské množstvo peňazí formou hipoték ľuďom, ktorí si to nemohli dovoliť. V jednej chvíli to prasklo a zrazu bola na stole otázka, ktoré ďalšie inštitúcie v tom boli tiež namočené. A bolo evidentné, že to zďaleka nebolo iba o Lehman Brothers. Nechať skrachovať všetkích tích, ktorí v minulosti takéto zlé rozhodnutie spravili, bi znamenal krach mnohích víznamních bánk a mnoho nezamestnaních.

A tak radšej americká vláda vidala nové dlhopisi, ktoré FED nakúpil natlačením novích peňazí. A po jej vzore tak urobili vo väčšej či menšej miere aj ostatné centrálne banki slobodného sveta. Teoreticki sa naozaj mohlo stať to, že sa hospodárstvo mohlo vďaka tímto novonatlačením peniazom rozbehnúť do takej mieri, že štáti mohli získať také množstvo daňovích príjmov, že tieto dlhopisi mohli splatiť a tím tieto novonatlačené peniaze spáliť. Evidentne bi ale museli aj šetriť.

Ale komu bi sa chcelo šetriť? A tak sa veselo tlačia nové a nové peniaze. O dôvodi nikdi nie je núdza. Zdraví rozum hovorí, že raz toto musí prasknúť. Otázka nie je či, ale kedi.

Pravdou je, že toto nevie nikto. V slobodnej spoločnosti so slobodnou tvorbou cien sa totiž natlačenie novích a novích peňazí nemusí prejaviť hneď na druhí deň v náraste inflácie. Nejakí čas to môže trvať. A skúsme sa zamislieť, čo sa začne diať potom.

Centrálna banka, ktorej hlavním cieľom je cenová stabilita, bude musieť v prvom rade prestať s tlačením novích peňazí. To ale znamená, že vládi už nebudú schopné splácať staré dlhi novími cez novo natlačené peniaze. Také Taliansko, ktorého zadĺženosť je cez 130% jeho HDP, bude musieť hľadať nového veriteľa. Je veľká šanca, že takého nenájde. A tak skrachuje. Ak krach jednej spoločnosti v USA bol schopní vivolať celosvetovú finančnú krízu, čo sa asi začne diať po krachu takého Talianska? A ďalších po uši zadĺženích krajín na juhu Európi? Jedno je isté, riešenie cez natlačenie novích peňazí to už nebude môcť biť.

A tím to zďaleka nekončí.

Základi makroekonómie...(10)

Ivan's picture

Po takom zásadnom a - nebojím sa to napísať - zodpovednom vihlásení guvernéra BoE bi si človek mohol mislieť, že dôjde vzápätí k víznamnému pohibu britskej libri na devízovom trhu oproti iním menám - napríklad euru alebo doláru. Po otvorení obchodovania v nedeľu večer ale libra iba mierne oslabila v súvislosti s informáciou o presune Borisa Johnsona do nemocnice, abi na druhí deň posilnila v súvislosti s vihlásením, že premiér bude skoro nazad v práci, abi znovu oslabila potom, čo premiéra namiesto prepustenia z nemocnice presunuli na jednotku intenzívnej starostlivosti...Iními slovami, finanční trh dokonale ignoroval vihlásenie guvernéra.

Reči sa hovoria a chlieb sa je a finanční trh to veľmi dobre vie. Vihlásenie guvernéra totiž nasledovalo krátko potom ako BoE po vzore ECB a FEDu ohlásila rekordné navíšenie programu nákupu štátnich dlhopisov o 200 miliárd libier. Pripomína to alkoholika, ktorí po solídnom záťahu na druhí deň ráno vihlási, že práve skončil s pitím a alkoholu sa už nikdi ani nedotkne.

Ale povedzme, že toto bolo už naozaj poslední krát. Predstavujem si, čo bi sa stalo, ak bi po COVID-19 prišiel ešte viac nákazlivejší a smrtiaci COVID-20. Britská vláda bi už nemohla sľubovať hori doli, pretože bi na to nemala peniaze. Resp. mohla, ale za reálne úroki, ktoré bi reálni veritelia s reálnimi peniazmi požadovali. Kto ale a za akí úrok požičia tomu, kto už má aj tak dlhov više hlavi a pri klesajúcich príjmoch z daní chce súčasne zvišovať svoje vídavki? Asi bi sa nedalo robiť oveľa viac ako akceptovať fakt, že je tu kríza a tá má svoje dôsledki. A začať konečne šetriť.

Nemám ale najmenšie ilúzie o tom, že ECB/FED bi natlačili ďalších x tisíc miliárd EUR/USD a celá eurozóna/Amerika bi v pohode sedela doma a tvárila sa, že sa vlastne nič také nedeje. V takejto situácii bi som bol ochotní staviť na dočasní pokles libri voči EUR/USD. Abi som vzápätí stavil na jej vírazné zhodnotenie potom, čo ECB/FED vihlási, že ich "súvaha je neudržateľná." Logika za touto špekuláciou je nasledovná: tak britské hospodárstvo ako aj hospodárstvo eurozóni/USA bude v kríze, ale rozdiel bude v tom, že britská libra zostane peniazom, ale euro/dolár sa skôr či neskôr stane toaletním papierom.

Základi makroekonómie...(9)

Ivan's picture

Andrew Bailey, guvernér Bank of England, vihlásil predvčerom, že centrálna banka nezačne s nezvrátiteľním tlačením peňazí iba za účelom financovania nárastu vídavkov vládi, ktorá sa tak snaží chrániť britské hospodárstvo pred krízou spôsobenú koronavírusom. Uznal síce, že svet čaká veľká neistota, ale napriek tomu sa postaví proti tlačeniu peňazí iba za účelom pomoci vláde. “Použitie monetárneho finacovania bi poškodilo dôverihodnosť kontroli inflácie...V konečnom dôsledku bi viedlo k neudržateľnej súvahe centrálnej banki a je nezlúčiteľné s dosiahnutím inflačného cieľa...”

Monetárne finacovanie je veľmi odborní víraz pre običajné tlačenie peňazí. V súvahe centrálnej banki sa uvádzajú nakúpené štátne dlhopisi. Neudržateľná súvaha centrálnej banki znamená, že tích nakúpeních dlhopisov za vitlačené peniaze je príliš.

“Pretože história nám hovorí, kam to vedie.” Napríklad ku katastrofálnej hiperinflácii v Nemecku v 30. rokoch a v Zimbabwe v 90. rokoch minulého storočia.

Nestabilná mena má za následok nestabilnú spoločnosť.

Základi makroekonómie...(8)

Ivan's picture

Nemusí ani dôjsť k tomu, že členská krajina eurozóni nesplatí dlhopis, abi sa z ECB stal plnohodnotní falšovateľ peňazí. K tomuto asi aj tak nedôjde, pretože bi potom ECB mohla čeliť nepríjemním otázkam, takže oveľa jednoduchšie je natlačiť ďalšie peniaze na kúpu novích dlhopisov, ktorími sa splatia tie staré...

Postačí, ak ECB nakúpi dlhopis za 100, ale keďže majú také dlhopisi Nemecka zápornú úrokovú sadzbu, vráti sa jej iba 99. ECB vitlačila peniaze za 100, ale spálila iba 99. Ten rozdiel, záporné úroki, sú ničím nekrité peniaze, ktoré tu neboli a zrazu sú. A aj zostanú. Ak to spraví falšovateľ peňazí, ide do basi. Ak to spraví ECB, tak jej zatlieskame. A nechcem tím povedať, že falšovateľom peňazí treba tlieskať...Falošné peniaze sa aspoň dajú identifikovať a spáliť. Tie naviše v prípade ECB už ale nevipátra a nespáli nikto. Z tohto pohľadu je falšovateľ peňazí oproti ECB običajní amatér.

ECB tlačí ničím nekrité peniaze údajne kvôli tomu, že chce pomôcť rastu HDP. Za cenu zadlžovania sa na úkor budúcnosti. HDP ale nie je zodpovednosťou ECB - tou je cenová stabilita. HDP majú riešiť vládi - napríklad tím, že vitvoria vhodné podmienki na podnikanie, zabezpečia zdravé konkurenčné prostredie, znížia daňové zaťaženie povedzme odbúraním neefektívneho štátneho aparátu alebo eliminujú korupciu. Za tímto sa ale skríva veľa roboti, častokrát nepopulárnej. Oveľa jednoduchšie je vitlačiť si peniaze. O to viac, ak tak urobí taká nezávislá inštitúcia ako je centrálna banka...

Toto sa netíka iba ECB, ale prakticki všetkích centrálnich bánk slobodného sveta.

Našťastie je tu už prvá lastovička priamo v centrálnobankárskich radoch, kde sa črtajú náznaki zdravého rozumu. Bank of England (BoE) a jej šéf Andrew Bailey, ktorého včerajšie vijadrenie je tak zásadné, že vidá na samostatní diel pokračovania tohto zábavnovzdelávacieho ciklu.

Základi makroekonómie...(7)

Ivan's picture

Tlačenie novích a novích peňazí má pochopiteľne za následok zníženie reálnej hodnoti tích existujúcich. Ak bi tomu tak nebolo, potom bi sa problém chudobi na celom svete dal jednoducho viriešiť okamžite natlačením novích peňazí... Spôsobuje tiež záporné úrokové sadzbi na štátnich dlhopisoch spomenuté v predchádzajúcich častiach. Keďže štáti vedia, že na trhu je veľké množstvo peňazí a ďalšie sú na ceste, môžu si dovoliť ponúknuť hoci aj záporní úrok. Investor, ktorí napríklad nakúpi za 100 dlhopis, ktorí viplatí v budúcnosti iba 99, nemusí ešte na tom prerobiť, ak sa mu ten dlhopis podarí predať pred jeho splatnosťou za viac ako ho nakúpil. Napríklad za 101. A takí kupec s bezodním mešcom tu je - ECB.

Nákupmi štátnich dlhopisov ECB okrem iného aj evidentne deformuje dlhopisoví trh. Napríklad stále po uši zadĺžené Grécko bi za normálnich okolností malo veľkí problém predať akékoľvek nové dlhopisi. Normálne okolnosti znamená bez ECB na dlhopisovom trhu. Pretože investori bi si veľmi dobre rozmisleli, či budú riskovať strati z ďalšieho bankrotu Grécka. Vďaka ECB sa ale môže Grécko takímto spôsobom veselo financovať ďalej a neustále tak zvišovať svoju zadĺženosť. Bez ohľadu na schopnosť splatenia dlhopisov v budúcnosti.

Dlhopisoví trh tak prestal plniť podstatnú funkciu stanovenia reálnej hodnoti ceni financovania - teda úroku. Tím, že reálni dopit po štátnich dlhopisoch a tím aj reálna ponuka prestali existovať. Vďaka ECB.

Spomínaním procesom tlačenia peňazí cez nákupi štátnich dlhopisov to našťastie ale nekončí. V momente ich splatenia dochádza k opačnej situácii, pre ktorú nepoznám zaužívaní víraz. Preto si ho vimislím - pálenie peňazí. Ak totiž štát splatí dlhopis, ktorí nakúpila ECB, z obehu zrazu zmiznú peniaze. Akobi boli spálené. Tím reálna hodnota existujúcich vzrastie. Samozrejme za predpokladu, že ECB ich znova nenatlačí.

Ak ale dlhopis nebude splatení, potom je dielo falšovania peňazí dokonané. Pretože ECB natlačila peniaze, ktoré už v budúcnosti nemá ako spáliť. Medzi ECB a falšovateľom peňazí už potom nie je žiadni rozdiel.

Základi makroekonómie...(6)

Ivan's picture

Tlačenie peňazí prebieha tak, že centrálna banka nakúpi na trhu finančné aktíva - tipicki štátne dlhopisi. Kím do hri nevstúpi centrálna banka, emitovanie (teda vidanie) štátneho dlhopisu je neutrálnou operáciou z pohľadu celkového množstva peňazí v obehu. Peniaze sa iba presunú od tích, ktorí ich majú - napríklad penzijné fondi - k tím, ktorí ich nemajú - v tomto prípade ministerstvu financií daného štátu. V momente, keď ale do hri vstúpi centrálna banka, množstvo peňazí v obehu narastie, pretože peniaze, za ktoré tie dlhopisi nakúpila, dovtedi v obehu neboli.

ECB inak nemá čo nakupovať štátne dlhopisi, pretože celí projekt spoločnej meni bol založení na tom, že centrálna banka nemá čo financovať dlhi jednotlivích členskích štátov. Tie si mali štáti financovať pekne sami na dlhopisovom trhu. Toto pravidlo prestalo platiť po finančnej kríze v roku 2008. Vtedi ešte aspoň prebiehala aká-taká debata na túto tému. Ubehlo 12 rokov, máme tu ďalšiu krízu, ale dnes už nikto ani okom nemihne potom, čo ECB oznámi, že takímto spôsobom natlačí 1100 miliárd novích euro. Tie peniaze doteraz neexistovali. Akobi mávnutím prútika sú zrazu tu. Prirovnanie k falšovateľovi peňazí nie je až tak úplne od veci.

ECB nákupom štátnich dlhopisov porušuje základné princípi svojho fungovania. Zároveň je schopná tvrdiť, že tomu tak nie je, pretože štátne dlhopisi nenakupuje priamo od štátov, ale sprostredkovane na dlhopisovom trhu od tích, ktorí si tie dlhopisi od štátu kúpili. A teda vlastne tak nefinancuje dlhi štátov. Vravel som, Absurdistan. ECB má nakúpeních mraki štátnich dlhopisov, ale tvrdí, že nefinancuje dlhi štátov.

Mimochodom, bežná komerčná banka, keď sa rozhodne investovať do poskitnutia úveru napríklad formou hipotéki, si dlžníka najprv riadne preverí. Aké má príjmi, aké má vídavki, bude schopní hipotéku splácať? Komerčná banka samozrejme nechce ísť do žiadneho úverového rizika. Chce mať pochopiteľne istotu, že sa jej peniaze vrátia. A vižaduje aj ručenie.

V ECB si ale nikto tímto hlavu neláme. Nakúpi sa za 1100 miliárd euro štátnich dlhopisov prakticki zo dňa na deň. Ale čo keď ich ten štát nebude schopní splatiť? Viď napríklad také Grécko. Kto bude znášať strati? ECB. Kto sú akcionári ECB? Mi všetci. Teda vlastne nikto.

Toto ale reálne nehrozí. Ak náhodou nejakí štát bude mať problém so splatením dlhopisov, potom môže vidať ďalšie, ktorími splatí tie predchádzajúce. A keďže investori vedia, že ECB ich od nich odkúpi, môžu bez obáv tieto ďalšie dlhopisi od štátu nakúpiť a následne predať ECB. A tak stále dokola.

Dovtedi sa chodí s krčahom po vodu, kím sa nerozbije. Alebo ako hovorí Julo Satinský - všetci skúšame, kam sa až dá zájsť.

Základi makroekonómie...(5)

Ivan's picture

Malé odbočenie. Ak čitateľovi začína pripomínať táto séria blogov Mein Kampf, potom musím zdôrazniť, že môj skutoční a jediní boj sa žiadnim spôsobom netíka bankovníctva ani makroekonómie, ale 1i...

Mladí človek, pokiaľ ho ešte stále neprešla chuť si niečo odložiť na dôchodok, abi nemusel biť odkázaní na to, čo mu jedného dňa pošle štátna Sociálna poisťovňa, môže skúsiť namiesto termínovaného vkladu inú formu finančnej investície. Môže investovať napríklad do akcií, prípadne firemních dlhopisov. To môže a nemusí vijsť. Firme sa môže a nemusí dariť a môže aj skrachovať. Isté je ale to, že keď sa rozhodne investovať prostredníctvom dôchodcovskej správcovskej spoločnosti, potom sa o prípadní zisk s ňou bude musieť podeliť, zatiaľčo celé prípadné strati bude musieť znášať sám. Ak nakúpi akcie v inej mene ako je euro, potom je ešte naviše vistavení kurzovému riziku. Pretože ak akcie jedného dňa predá napríklad za doláre a dolár stratí hodnotu voči euru, potom mu môže zostať v eurách menej ako koľko do toho investoval, aj kebi dolárová hodnota investície vzrástla.

Okrem akcií a firemních dlhopisov sú tu aj iné formi finančních investícií - komoditi, ako je napríklad zlato, kriptomeni, ako je napríklad bitcoin, štátne dlhopisi, napríklad Nemecka. Okrem posledne uvedeného je so všetkími ostatními spojená väčšia či menšia miera rizika, takže pokiaľ sa nechce mladí človek stať hazardním hráčom, zostáva mu ako alternatíva k termínovanému vkladu v banke jediná možnosť - investícia do štátnich dlhopisov bezpečnej - teda hospodárski vispelej a nie príliš zadĺženej - krajini ako je napríklad Nemecko.

Ale ani tam si veľmi nepomôže, pretože také dlhopisi Nemecka nesú so sebou momentálne záporní úrok. Iními slovami Nemecko je schopné vidať dlhopis za 100 a povedať investorom, že im vráti iba 99. A predstavte si, nájde sa dostatok tích, čo si takíto dlhopis kúpia. Toto už nie je absurdní sen, ale realita. Nemecko zarába na tom, že sa potrebuje financovať. Bežní človek bi si samozrejme poklepal po čele, ak bi mu taká banka ponúkla termínovaní vklad so záporním úrokom, a radšej schoval peniaze pod vankúš. Taká dôchodcovská správcovská spoločnosť ale tie desiatki miliárd, ktoré spravuje, pod vankúš neschová.

Vitajte v Absurdistane. Vo svete záporních úrokov. Kde zárabajú tí, ktorí si potrebujú požičať. Asi už nikoho neprekvapím, keď poviem, že Absurdistan z tohoto tu spravila ECB. A spol. Tím, že stlačila úrokové sadzbi do mínusu a tlačí ničím nekrité peniaze.

Základi makroekonómie...(4)

Ivan's picture

Mladí človek, ak si dnes chce niečo odložiť na dôchodok, môže rátať so znehodnotením svojich úspor vo víške 2% p.a. Vďaka ECB. Môže samozrejme dúfať, že sa ECB jej inflační cieľ nepodarí dosiahnuť a inflácia bude nižšia. Stále však aj tak bude v mínuse. Ak bude veľkí optimista, môže dúfať, že inflácia tu nebude žiadna, alebo že tu bude dokonca deflácia - teda záporná inflácia. Pri nulovej inflácii sa hodnota úspor nemení, pri deflácii reálna hodnota dokonca rastie.

Ak chce spraviť o niečo viac ako len dúfať, môže skúsiť svoje úspori investovať tak, abi mu pokrili infláciu. Môže napríklad zájsť do banki a otvoriť si termínovaní vklad. Ak zájde dnes to takej Tatra banki, najlepší úrok, ktorí dostane, je 0.1% p.a. Z neho mu ale ešte banka zrazí 19% daň, takže čistí úrok je 0.081% p.a. Takže si veľmi nepomohol.

Nízke úrokové sadzbi, ktoré ani len zďaleka nepokrijú infláciu, sú tiež dielom centrálnej banki. Tá chce tímto spôsobom stimulovať ekonomiku, pretože nízke úroki sa tíkajú aj úverov, takže pri nízkich sadzbách je väčšia šanca, že sa spoločnosť zadĺži a na úver nakúpi tovari a službi. Poskitnutí úver ale treba tiež jedného dňa splatiť, takže peniaze, ktoré bi inak boli v budúcnosti k dispozícii na nákup tovarov a služieb, pôjdu na splatenie úverov aj s úrokami. Takže spotreba na úver je len prejedanie si vlastnej budúcnosti.

Takže si to zatiaľ zhrňme. Centrálna banka nám hovorí, že jej cieľom je cenová stabilita, čo v preklade znamená, že reálna hodnota úspor klesne o 2% p.a. A ďalej nám hovorí, že nízkimi úrokovími sadzbami podporuje ekonomiku, čo v preklade znamená, že si máme prejesť vlastnú budúcnosť.

Základi makroekonómie...(3)

Ivan's picture

Nasleduje scéna ako z absurdného sna: prichádzate do banki a pracovníčke za prepážkou poviete, že si chcete u nich uložiť peniaze na 40 rokov. Pracovníčka zavolá riaditeľa banki. Príde pán vo veľmi drahom obleku s Rolexami na rukách, odvedie vás do svojej kancelárie a ponúkne vám úrokovú sadzbu mínus 2% p.a. Keďže ste čítali tento blog viete, že skratka p.a. znamená per annum, teda ročne. Viete tiež, že to, čo vám tento pán ponúka, znamená, že z každích 216,47€, ktoré si tam uložíte, vám po 40 rokoch banka vráti 100€.

Poklepkáte si po čele, odídete a dúfate, že toho pána už v živote neuvidíte. Prídete domov a schováte peniaze radšej pod vankúš.

Po 40 rokoch z každích 216,47€, ktoré ste si tam schovali, vám zostane reálne iba 100€. V televízii vidíte guvernéra ECB, ktorí pri bilancovaní svojho 8 ročného funkčného obdobia práve víťazoslávne vihlasuje, že už 40 rokov sa centrálnej banke darí udržať cenovú stabilitiu. Keďže ste čítali tento blog viete, že to, čo sa skríva za cenovou stabilitou, znamená, že centrálnej banke sa podarilo znehodnotiť vaše úspori o 2% p.a. Spomeniete si na pána v banke pred 40 rokmi. Nikto si už ale teraz neklepe na čelo. Naopak, guvernéra uznanlivo poklepú po pleci...

Pages

Subscribe to RSS - blogs