Blogs

Základi makroekonómie...(8)

Ivan's picture

Nemusí ani dôjsť k tomu, že členská krajina eurozóni nesplatí dlhopis, abi sa z ECB stal plnohodnotní falšovateľ peňazí. K tomuto asi aj tak nedôjde, pretože bi potom ECB mohla čeliť nepríjemním otázkam, takže oveľa jednoduchšie je natlačiť ďalšie peniaze na kúpu novích dlhopisov, ktorími sa splatia tie staré...

Postačí, ak ECB nakúpi dlhopis za 100, ale keďže majú také dlhopisi Nemecka zápornú úrokovú sadzbu, vráti sa jej iba 99. ECB vitlačila peniaze za 100, ale spálila iba 99. Ten rozdiel, záporné úroki, sú ničím nekrité peniaze, ktoré tu neboli a zrazu sú. A aj zostanú. Ak to spraví falšovateľ peňazí, ide do basi. Ak to spraví ECB, tak jej zatlieskame. A nechcem tím povedať, že falšovateľom peňazí treba tlieskať...Falošné peniaze sa aspoň dajú identifikovať a spáliť. Tie naviše v prípade ECB už ale nevipátra a nespáli nikto. Z tohto pohľadu je falšovateľ peňazí oproti ECB običajní amatér.

ECB tlačí ničím nekrité peniaze údajne kvôli tomu, že chce pomôcť rastu HDP. Za cenu zadlžovania sa na úkor budúcnosti. HDP ale nie je zodpovednosťou ECB - tou je cenová stabilita. HDP majú riešiť vládi - napríklad tím, že vitvoria vhodné podmienki na podnikanie, zabezpečia zdravé konkurenčné prostredie, znížia daňové zaťaženie povedzme odbúraním neefektívneho štátneho aparátu alebo eliminujú korupciu. Za tímto sa ale skríva veľa roboti, častokrát nepopulárnej. Oveľa jednoduchšie je vitlačiť si peniaze. O to viac, ak tak urobí taká nezávislá inštitúcia ako je centrálna banka...

Toto sa netíka iba ECB, ale prakticki všetkích centrálnich bánk slobodného sveta.

Našťastie je tu už prvá lastovička priamo v centrálnobankárskich radoch, kde sa črtajú náznaki zdravého rozumu. Bank of England (BoE) a jej šéf Andrew Bailey, ktorého včerajšie vijadrenie je tak zásadné, že vidá na samostatní diel pokračovania tohto zábavnovzdelávacieho ciklu.

Základi makroekonómie...(7)

Ivan's picture

Tlačenie novích a novích peňazí má pochopiteľne za následok zníženie reálnej hodnoti tích existujúcich. Ak bi tomu tak nebolo, potom bi sa problém chudobi na celom svete dal jednoducho viriešiť okamžite natlačením novích peňazí... Spôsobuje tiež záporné úrokové sadzbi na štátnich dlhopisoch spomenuté v predchádzajúcich častiach. Keďže štáti vedia, že na trhu je veľké množstvo peňazí a ďalšie sú na ceste, môžu si dovoliť ponúknuť hoci aj záporní úrok. Investor, ktorí napríklad nakúpi za 100 dlhopis, ktorí viplatí v budúcnosti iba 99, nemusí ešte na tom prerobiť, ak sa mu ten dlhopis podarí predať pred jeho splatnosťou za viac ako ho nakúpil. Napríklad za 101. A takí kupec s bezodním mešcom tu je - ECB.

Nákupmi štátnich dlhopisov ECB okrem iného aj evidentne deformuje dlhopisoví trh. Napríklad stále po uši zadĺžené Grécko bi za normálnich okolností malo veľkí problém predať akékoľvek nové dlhopisi. Normálne okolnosti znamená bez ECB na dlhopisovom trhu. Pretože investori bi si veľmi dobre rozmisleli, či budú riskovať strati z ďalšieho bankrotu Grécka. Vďaka ECB sa ale môže Grécko takímto spôsobom veselo financovať ďalej a neustále tak zvišovať svoju zadĺženosť. Bez ohľadu na schopnosť splatenia dlhopisov v budúcnosti.

Dlhopisoví trh tak prestal plniť podstatnú funkciu stanovenia reálnej hodnoti ceni financovania - teda úroku. Tím, že reálni dopit po štátnich dlhopisoch a tím aj reálna ponuka prestali existovať. Vďaka ECB.

Spomínaním procesom tlačenia peňazí cez nákupi štátnich dlhopisov to našťastie ale nekončí. V momente ich splatenia dochádza k opačnej situácii, pre ktorú nepoznám zaužívaní víraz. Preto si ho vimislím - pálenie peňazí. Ak totiž štát splatí dlhopis, ktorí nakúpila ECB, z obehu zrazu zmiznú peniaze. Akobi boli spálené. Tím reálna hodnota existujúcich vzrastie. Samozrejme za predpokladu, že ECB ich znova nenatlačí.

Ak ale dlhopis nebude splatení, potom je dielo falšovania peňazí dokonané. Pretože ECB natlačila peniaze, ktoré už v budúcnosti nemá ako spáliť. Medzi ECB a falšovateľom peňazí už potom nie je žiadni rozdiel.

Základi makroekonómie...(6)

Ivan's picture

Tlačenie peňazí prebieha tak, že centrálna banka nakúpi na trhu finančné aktíva - tipicki štátne dlhopisi. Kím do hri nevstúpi centrálna banka, emitovanie (teda vidanie) štátneho dlhopisu je neutrálnou operáciou z pohľadu celkového množstva peňazí v obehu. Peniaze sa iba presunú od tích, ktorí ich majú - napríklad penzijné fondi - k tím, ktorí ich nemajú - v tomto prípade ministerstvu financií daného štátu. V momente, keď ale do hri vstúpi centrálna banka, množstvo peňazí v obehu narastie, pretože peniaze, za ktoré tie dlhopisi nakúpila, dovtedi v obehu neboli.

ECB inak nemá čo nakupovať štátne dlhopisi, pretože celí projekt spoločnej meni bol založení na tom, že centrálna banka nemá čo financovať dlhi jednotlivích členskích štátov. Tie si mali štáti financovať pekne sami na dlhopisovom trhu. Toto pravidlo prestalo platiť po finančnej kríze v roku 2008. Vtedi ešte aspoň prebiehala aká-taká debata na túto tému. Ubehlo 12 rokov, máme tu ďalšiu krízu, ale dnes už nikto ani okom nemihne potom, čo ECB oznámi, že takímto spôsobom natlačí 1100 miliárd novích euro. Tie peniaze doteraz neexistovali. Akobi mávnutím prútika sú zrazu tu. Prirovnanie k falšovateľovi peňazí nie je až tak úplne od veci.

ECB nákupom štátnich dlhopisov porušuje základné princípi svojho fungovania. Zároveň je schopná tvrdiť, že tomu tak nie je, pretože štátne dlhopisi nenakupuje priamo od štátov, ale sprostredkovane na dlhopisovom trhu od tích, ktorí si tie dlhopisi od štátu kúpili. A teda vlastne tak nefinancuje dlhi štátov. Vravel som, Absurdistan. ECB má nakúpeních mraki štátnich dlhopisov, ale tvrdí, že nefinancuje dlhi štátov.

Mimochodom, bežná komerčná banka, keď sa rozhodne investovať do poskitnutia úveru napríklad formou hipotéki, si dlžníka najprv riadne preverí. Aké má príjmi, aké má vídavki, bude schopní hipotéku splácať? Komerčná banka samozrejme nechce ísť do žiadneho úverového rizika. Chce mať pochopiteľne istotu, že sa jej peniaze vrátia. A vižaduje aj ručenie.

V ECB si ale nikto tímto hlavu neláme. Nakúpi sa za 1100 miliárd euro štátnich dlhopisov prakticki zo dňa na deň. Ale čo keď ich ten štát nebude schopní splatiť? Viď napríklad také Grécko. Kto bude znášať strati? ECB. Kto sú akcionári ECB? Mi všetci. Teda vlastne nikto.

Toto ale reálne nehrozí. Ak náhodou nejakí štát bude mať problém so splatením dlhopisov, potom môže vidať ďalšie, ktorími splatí tie predchádzajúce. A keďže investori vedia, že ECB ich od nich odkúpi, môžu bez obáv tieto ďalšie dlhopisi od štátu nakúpiť a následne predať ECB. A tak stále dokola.

Dovtedi sa chodí s krčahom po vodu, kím sa nerozbije. Alebo ako hovorí Julo Satinský - všetci skúšame, kam sa až dá zájsť.

Základi makroekonómie...(5)

Ivan's picture

Malé odbočenie. Ak čitateľovi začína pripomínať táto séria blogov Mein Kampf, potom musím zdôrazniť, že môj skutoční a jediní boj sa žiadnim spôsobom netíka bankovníctva ani makroekonómie, ale 1i...

Mladí človek, pokiaľ ho ešte stále neprešla chuť si niečo odložiť na dôchodok, abi nemusel biť odkázaní na to, čo mu jedného dňa pošle štátna Sociálna poisťovňa, môže skúsiť namiesto termínovaného vkladu inú formu finančnej investície. Môže investovať napríklad do akcií, prípadne firemních dlhopisov. To môže a nemusí vijsť. Firme sa môže a nemusí dariť a môže aj skrachovať. Isté je ale to, že keď sa rozhodne investovať prostredníctvom dôchodcovskej správcovskej spoločnosti, potom sa o prípadní zisk s ňou bude musieť podeliť, zatiaľčo celé prípadné strati bude musieť znášať sám. Ak nakúpi akcie v inej mene ako je euro, potom je ešte naviše vistavení kurzovému riziku. Pretože ak akcie jedného dňa predá napríklad za doláre a dolár stratí hodnotu voči euru, potom mu môže zostať v eurách menej ako koľko do toho investoval, aj kebi dolárová hodnota investície vzrástla.

Okrem akcií a firemních dlhopisov sú tu aj iné formi finančních investícií - komoditi, ako je napríklad zlato, kriptomeni, ako je napríklad bitcoin, štátne dlhopisi, napríklad Nemecka. Okrem posledne uvedeného je so všetkími ostatními spojená väčšia či menšia miera rizika, takže pokiaľ sa nechce mladí človek stať hazardním hráčom, zostáva mu ako alternatíva k termínovanému vkladu v banke jediná možnosť - investícia do štátnich dlhopisov bezpečnej - teda hospodárski vispelej a nie príliš zadĺženej - krajini ako je napríklad Nemecko.

Ale ani tam si veľmi nepomôže, pretože také dlhopisi Nemecka nesú so sebou momentálne záporní úrok. Iními slovami Nemecko je schopné vidať dlhopis za 100 a povedať investorom, že im vráti iba 99. A predstavte si, nájde sa dostatok tích, čo si takíto dlhopis kúpia. Toto už nie je absurdní sen, ale realita. Nemecko zarába na tom, že sa potrebuje financovať. Bežní človek bi si samozrejme poklepal po čele, ak bi mu taká banka ponúkla termínovaní vklad so záporním úrokom, a radšej schoval peniaze pod vankúš. Taká dôchodcovská správcovská spoločnosť ale tie desiatki miliárd, ktoré spravuje, pod vankúš neschová.

Vitajte v Absurdistane. Vo svete záporních úrokov. Kde zárabajú tí, ktorí si potrebujú požičať. Asi už nikoho neprekvapím, keď poviem, že Absurdistan z tohoto tu spravila ECB. A spol. Tím, že stlačila úrokové sadzbi do mínusu a tlačí ničím nekrité peniaze.

Základi makroekonómie...(4)

Ivan's picture

Mladí človek, ak si dnes chce niečo odložiť na dôchodok, môže rátať so znehodnotením svojich úspor vo víške 2% p.a. Vďaka ECB. Môže samozrejme dúfať, že sa ECB jej inflační cieľ nepodarí dosiahnuť a inflácia bude nižšia. Stále však aj tak bude v mínuse. Ak bude veľkí optimista, môže dúfať, že inflácia tu nebude žiadna, alebo že tu bude dokonca deflácia - teda záporná inflácia. Pri nulovej inflácii sa hodnota úspor nemení, pri deflácii reálna hodnota dokonca rastie.

Ak chce spraviť o niečo viac ako len dúfať, môže skúsiť svoje úspori investovať tak, abi mu pokrili infláciu. Môže napríklad zájsť do banki a otvoriť si termínovaní vklad. Ak zájde dnes to takej Tatra banki, najlepší úrok, ktorí dostane, je 0.1% p.a. Z neho mu ale ešte banka zrazí 19% daň, takže čistí úrok je 0.081% p.a. Takže si veľmi nepomohol.

Nízke úrokové sadzbi, ktoré ani len zďaleka nepokrijú infláciu, sú tiež dielom centrálnej banki. Tá chce tímto spôsobom stimulovať ekonomiku, pretože nízke úroki sa tíkajú aj úverov, takže pri nízkich sadzbách je väčšia šanca, že sa spoločnosť zadĺži a na úver nakúpi tovari a službi. Poskitnutí úver ale treba tiež jedného dňa splatiť, takže peniaze, ktoré bi inak boli v budúcnosti k dispozícii na nákup tovarov a služieb, pôjdu na splatenie úverov aj s úrokami. Takže spotreba na úver je len prejedanie si vlastnej budúcnosti.

Takže si to zatiaľ zhrňme. Centrálna banka nám hovorí, že jej cieľom je cenová stabilita, čo v preklade znamená, že reálna hodnota úspor klesne o 2% p.a. A ďalej nám hovorí, že nízkimi úrokovími sadzbami podporuje ekonomiku, čo v preklade znamená, že si máme prejesť vlastnú budúcnosť.

Základi makroekonómie...(3)

Ivan's picture

Nasleduje scéna ako z absurdného sna: prichádzate do banki a pracovníčke za prepážkou poviete, že si chcete u nich uložiť peniaze na 40 rokov. Pracovníčka zavolá riaditeľa banki. Príde pán vo veľmi drahom obleku s Rolexami na rukách, odvedie vás do svojej kancelárie a ponúkne vám úrokovú sadzbu mínus 2% p.a. Keďže ste čítali tento blog viete, že skratka p.a. znamená per annum, teda ročne. Viete tiež, že to, čo vám tento pán ponúka, znamená, že z každích 216,47€, ktoré si tam uložíte, vám po 40 rokoch banka vráti 100€.

Poklepkáte si po čele, odídete a dúfate, že toho pána už v živote neuvidíte. Prídete domov a schováte peniaze radšej pod vankúš.

Po 40 rokoch z každích 216,47€, ktoré ste si tam schovali, vám zostane reálne iba 100€. V televízii vidíte guvernéra ECB, ktorí pri bilancovaní svojho 8 ročného funkčného obdobia práve víťazoslávne vihlasuje, že už 40 rokov sa centrálnej banke darí udržať cenovú stabilitiu. Keďže ste čítali tento blog viete, že to, čo sa skríva za cenovou stabilitou, znamená, že centrálnej banke sa podarilo znehodnotiť vaše úspori o 2% p.a. Spomeniete si na pána v banke pred 40 rokmi. Nikto si už ale teraz neklepe na čelo. Naopak, guvernéra uznanlivo poklepú po pleci...

Základi makroekonómie...(2)

Ivan's picture

Vo vispelom svete má biť centrálna banka nezávislá od vládi. Alebo sa aspoň tak má tváriť. Je tomu tak práve preto, abi jej monopol na tlačenie peňazí nemohol biť zneužití politikmi, ktorí sú práve pri moci, na financovanie čohokoľvek, čo si práve zmislia. Táto nezávislosť je ale minimálne diskutabilná, ak nepoviem rovno pochibná - čo som práve povedal - vzhľadom na fakt, že šéfa centrálnej banki dosadzujú práve politici. Je to nevolená inštitúcia, pritom jej rozhodnutia majú zásadní vpliv na fungovanie celej spoločnosti. Politici si evidentne povedali, že do personálneho obsadenia a politiki centrálnej banki nemá volič čo hovoriť - aj tak tomu poväčšinou nerozumie.

S čím bi sa aj dalo súhlasiť, ak bi hlavním a jediním cieľom centrálnej banki bolo zachovanie cenovej stabiliti. To inak aj je - aspoň na papieri. Problém ale nastáva hneď v definícii toho, čo je cenová stabilita. Zdraví rozum hovorí, že cena je stabilná, ak to, čo si dnes kúpim za 100€, si kúpim aj o rok, o dva, o desať alebo o štiridsať tiež za 100€. Nie tak ECB. Tá hovorí, že cenovo je to stabilné vtedi, ak to, čo si kúpim dnes za 100€, si kúpim o štiridsať rokov za 216,47€. Prisahám, že si nevimíšľam a ani si nerobím srandu. V ECB veľmi štedro odmeňujeme z verejních prostriedkov jej personál za to, abi po 40 rokoch spravili zo všetkého, čo má dnes hodnotu 216,47€, to, čo má dnes hodnotu 100€.

Je tomu tak, pretože cieľom ECB je zabezpečiť každoročné zvíšenie cenovej hladini o 2%. Hovorí sa tomu inflační cieľ. Nikto nedal o tom hlasovať, volič nemá ako odvolať z funkcie toho, kto s tímto nápadom prišiel. Nehovorí sa o tom, nikto z politikov sa nad tím nepozastavuje (s vínimkou Richarda Sulíka, ktorého aj preto volím). Berie sa to aicki ako niečo, o čom sa nediskutuje. A keďže sú tieto 2% viacmenej podobné u všetkích centrálnich bánk západného sveta, je zdanie univerzálnej platnosti a nespochibniteľnosti tohto čísla dokonalé.

Vraj je inflácia na úrovni 2% prospešná pre ekonomiku. Toto tvrdenie je dostatočne vágne nato, abi sa nedalo rozporovať a dá sa o tom iste z mnohích pohľadov diskutovať. V každom prípade 2% ročná inflácia má veľmi konkrétni a hmatateľní dôsledok - ak si mladí človek dnes odloží na dôchodok 216,47€, po štiridsiatich rokoch klesne reálna hodnota dôchodku na 100€.

Základi makroekonómie...(1)

Ivan's picture

Rozprávať o peniazoch v čase, keď Taliansko a Španielsko nám pred očami vimierajú, čím sa celá moja investícia do štúdia ich jazikov stáva pochibnou, sa môže zdať cinické. Mne sa ale naopak zdá, že teraz je na to práve tá správna doba, keďže sa blížime k momentu, kedi naša civilizácia sa bude musieť rozhodnúť ako ďalej. A povedzme si to rovno - naša civilizácia sa točí okolo peňazí. Uvedomujem si ale, že nie každí v skutočnosti rozumie tomu, kde sa peniaze berú, čo ovplivňuje ich hodnotu a akí dopad na samotné základi fungovania spoločnosti má ich ničím nekrité tlačenie. Samotní pojem tlačenia peňazí spomenutí v mojich predchádzajúcich príspevkoch sa môže zdať neadekvátnou hiperbolou...

Je toho viac, čo považujem za potrebné visvetliť. Preto to rozdelím do viacerích príspevkov.

Začnem definíciou pojmu hrubí domácí produkt (HDP). HDP je hodnota viprodukovaních tovarov a služieb v danej krajine za dané obdobie - tipicki 1 rok. Meria sa v mene danej krajini, teda u nás v eurách. Cenovú hladinu viprodukovaních tovarov a služieb ovplivňuje v prvom rade množstvo peňazí v obehu. Intuitívne čitateľ tuší, že čím bude tích peňazí v obehu viac, tím bude viššia cenová hladina. A platí to aj opačne - ak HDP rastie a množstvo peňazí v obehu sa nemení, dá sa predpokladať, že cenová hladina bude klesať. Neplatí to ale aicki a lineárne. V hre je ďalší faktor - ríchlosť obehu peňazí. Každí z vlastnej skúsenosti vie, že peniaze nám v peňaženke alebo na bankovom účte vidržia nejakí čas. Od momentu, kedi ich dostaneme, do momentu, kedi ich minieme, ubehne nejaká doba. A ciklus sa neustále opakuje. Peniaze sa tak otáčajú a sprostredkovávajú vímenu tovarov a služieb. Ak je ríchlosť ich obehu veľká, nie je ich potrebních tak veľa. A naopak, ak pribudnú ďalšie, ale tieto sa nebudú točiť - budú odložené doma pod vankúšom alebo zaparkované na nejakom účte - tak sa vlastne nič nedeje. Ako kebi ani neexistovali.

Ak sa ale ríchlosť obehu peňazí nemení, ak nedochádza k víkivom v spomínanom cikle, potom je záver, že cenová úroveň je priamo úmerná množstvu peňazí v obehu a nepriamo úmerná víške HDP, pravdiví. Ak odhliadneme od falšovateľov peňazí, množstvo peňazí v obehu stanovuje centrálna banka - u nás Európska centrálna banka (ECB), v USA FED.

Zmienka o falšovateľoch peňazí v súvislosti s centrálnimi bankami nie je tak úplne náhodná. Ale o tom v ďalších častiach.

Čas nakúpiť bitcoin

Ivan's picture

Odporcovia bitcoinu zviknú argumentovať tím, že kriptomena nie je kritá ničím. Ako kebi také doláre či eurá niečím krité boli. Čím je kritích napríklad 2 000 miliárd dolárov, ktoré sa rozhodla už aj tak po uši zadĺžená vláda USA rozdať jej obivateľom a firmám v súvislosti s COVID-19? Peniaze daňovích poplatníkov to iste nie sú. To bi najprv museli biť v štátnej kase. Ono to nie sú vlastne ani peniaze, iba farebné papieriki. Majú síce ešte hodnotu, ale iba do chvíle, kím si spoločnosť uvedomí, že sú to iba papieriki. Je len otázkou času, kedi sa toto nepríčetné tlačenie novích a novích peňazí prejaví v náraste inflácie. Ľudia prídu o podstatnú časť svojich celoživotních úspor. Hodnota dôchodkov devalvuje. Nastúpi centrálna banka, ktorá zdvihne úrokové sadzbi, pretože to je jej nástroj na boj s infláciou. Po uši zadĺžené štáti, firmi a občania budú mať problém splácať úroki, nieto ešte istinu. Spustí sa vlna bankrotov, začne rásť nezamestnanosť, chudoba a na politickú scénu nastúpia spasitelia národa...Takí Nemci bi o tom vedeli dlho a podrobne rozprávať....

Čas nakúpiť bitcoin, ktorého hlavná víhoda oproti klasickím peniazom je tá, že je toho zaručene iba obmedzení počet. A to je to, čím je kriptomena v skutočnosti kritá.

Covid-19: návrh riešenia

Ivan's picture

Vichádzam z predpokladu, že človek po prekonaní Covid-19 sa stáva voči tomuto vírusu imúnni a nemôže biť následne ani jeho prenášačom. Ďalej vichádzam z predpokladu, že ochromenie života celej krajini na niekoľko mesiacov je spoločenski a hospodárski neudržateľné a nedá sa riešiť natlačením a následním rozdaním papierikov (peňazí) všetkím.

Riešením je postupné zapájanie jednotlivích geografickích oblastí do normálneho života so súčasnou izoláciou všetkích rizikovích skupín - starí ľudia, ľudia s iními vážnimi zdravotními problémami bez ohľadu na vek - až do dobi, kím získaná “imunita stáda” zabráni ďalšiemu šíreniu vírusu. Dočasní nárast hospitalizácie po obnovení života v danom regióne pomôžu pokriť zdravotnícke zariadenia po celej krajine.

Pages

Subscribe to RSS - blogs