Blogs

Moja srdcovka v ostatních dňoch. V prvom kole volím M, aj keď viem, že odstúpil. Nuž ale ak raz je na hlasovacom lístku, tak ho snáď aj možno voliť. V druhom kole, ako som už avizoval na mojom toho času už neaktívnom FB profile, volím proti Č. A budem si pritom priať, abi Č vihrala. Naozaj netreba hladať za tímto nejakí rozum, pretože tam ani žiadni nie je.

Pociťujem zrazu nezvičajnú mieru pochopenia pre všetkích tích voličov strán vládnej koalície a aj toho pána s fúzikmi, pretože sa stávam svojim spôsobom jedním z nich. Aj keď iba na chvíľku.

Milí voliči pani Č - dúfam, že vám tento ťah so ženou, liberálkou, ktorá je cool, nemá naučené frázi a ani to gíčové nedeľné rodinné šťastie a ktorá podporuje adopcie detí homosexuálmi, na poste prezidenta konzervatívneho neliberálneho Slovenska vijde! Pretože keď nie, budem sa na vás fakt hnevať.

Viem, že v slušnej krajine je zvikom podporiť kandidáta, ktorí vihral primárki. Ale:

1. Nežijeme v slušnej krajine.
2. Pani Č primárki nevihrala.

Facebook som chápal ako nástroj spájania ľudí, prezentácie názorov a komentovania života okolo nás. Realita ale nenaplnila moje očakávania. Áno, je to síce nástroj prezentácie názorov - ale v drvivej väčšine prípadov niekoho iného. Ľudia nepíšu, čo si mislia, len zdieľajú, čo si mislí niekto iní. Nuž ale ja som si vás, milí moji bívalí FB priatelia, nepridával kvôli tomu, abi som sa dočítal, čo si mislí niekto iní, ale hlavne čo si mislíte vi.

Vlastná tvorba sa obmedzuje na gratulácie k narodeninám a meninám. A poďakovania za ne. Ľudia sa boja aj komentovať. Aj keď je príspevok neverejní, diskusia poväčšinou žiadna. Alebo nechcú.

Čo mu ale nemožno uprieť je to, že spája ľudí. A tak zostávam na Messengeri. Inak sú ale všetki tie statusi, palce hore, srdcia a plače už pre mňa minulosťou. Budem písať už len tu, na tomto mojom novom blogu.

Tento slogan vimislel Peter Laczko. Pripomína mi to príhodu z gimnázia. Spolužiak Maroš Buday napísal v diktáte život s ipsilonom. Profesorka Šulganová skoro odpadla a okomentovala to tak, že ten život musí mať asi fakt tvrdí.

Zaujimavi clanok:
https://dennikn.sk/62020/ako-sa-dostal-ypsilon-slovenciny/

Pise sa o tom aj v Cechach :)

https://www.novinky.cz/zahranicni/evropa/145293-slovensko-znovu-diskutuj...

FOTO: Ondřej Lazar Krynek

Tento rok som po asi polročnej prestávke spôsobenou posunutou platničkou začal znovu hrávať basketbal, s čím som popravde už ani nepočítal. Lekári mi vraveli, že sa mám šetriť, nech to už znamená čokoľvek. A tak som s tím radšej nepokúšal. Nevedel som si predstaviť, ako sa dá hrať basket tak, že sa človek pritom šetrí. Poriadne neskáče, poriadne nebehá, dôsledne nebráni, agresívne neútočí. Ale povedal som si, že učiť sa treba od majstrov, a to tá moja pondelková partia sú. A fakt sa to dá. A chrbát zatiaľ drží.

V návale nadšenia som si pozrel v posledních dňoch aj 2 filmi s basketbalovou tematikou. Film Coach Carter bol natočení podľa skutočních udalostí. Do mizernej strednej školi s mizerním basketbalovím tímom sa po rokoch vráti jeho bívalá hviezda Ken Carter, ale teraz už v pozícii basketbalového trénera. Zavedie tvrdú disciplínu a trvá na tom, abi hráči sa snažili aj v škole. Po športovej stránke sa im darí od začiatku sezóni. Keď ale zistí, že hráči školu flákajú, zamkne telocvičňu. A nechá skontumovať zápasi. A ďalej neprezradím. Pozrite si to. Neoľutujete.

Film High Flying Bird je horúcou novinkou Netflixu. Film režiséra Stevena Soderbergha bol natočení prosím pekne na iPhone 8. Samozrejme na statívoch a s pridaními objektívmi. Ale aj tak. Už len kvôli tomu stojí zato vidieť.