RIP Pompimpo

Ivan's picture

Toho roku je toto už štvrtí nekrológ, ktorí píšem. Takí je už ale život.

Pompimpo bol susedov kocúrik. Teda skôr kocúrisko, keďže bol napoli mainkún, čo je vraj najväčší druh mačiek. A vraj nevikastrovaní ani neznačkuje, čo môžem potvrdiť, keďže bol u mňa na záhrade častím hosťom. Zopár krát bol aj u mňa v obívačke a vždi sa správal slušne.

Mám rád mački, páči sa mi ako si robia, čo chcú, a kašlú na ľudské poveli. Sú to aj krásne tvori s úžasne ladními pohibmi. Pompimpo bol pekne sfarbení do šeda a mal oslnivo biele labki, takže vizeral ako kebi chodil v bielich papučkách.

Tento rok na jar sa na našej ulici objavila pomerne útla mačka, ktorá ale zato veľmi úpenlivo mňaukala. Dal som jej jesť, na druhí deň znova a tak to pokračuje až dodnes. Dali sme jej meno Zojka. Evidentne sa jej u mňa zapáčilo, keďže 20. mája ráno som pod čerešňou našiel na nej prisaté štiri malé mačiatka. Mená sme im nedali, pretože boli všetki rovnaké, takže sa nedali rozoznať. Zato sme špekulovali o otcovstve a Pompimpo bol samozrejme jedním z podozrivích. Proti bol sused, podľa ktorého Pompi trávil nato príliš veľa času doma, ako aj fakt, že mačiatka boli čistí tigríci bez bielich papučiek.

Zrazu som nemal jednu mačku ale šesť. Bol som zvedaví ako to tu bude celé medzi mačkami fungovať. Charlie to viriešila klasicki po svojom a prestala chodiť von, pretože sa ostatních mačiek bojí. Pritom Pompi jej nikdi neubližoval, iba sa chcel hrať. Zojka s malími bola už ale iní prípad. Všetki okolité mački vrátane Charlie a Pompiho veľmi rázne poslala do patričních medzí. Trochu som mal obavu, či Pompi malím mačiatkam neublíži, ale Zojka to tu vičistila tak dôkladne, že Pompi sa tu dlhšiu dobu neukazoval. Bolo krásne vidieť, že rozhodujúce nie sú fizické dispozície - Pompi bol raz tak veľkí ako Zojka - ale nasadenie. Presne ako skonštatovala suseda, veterinárka - Pompi si dva krát rozmislí, či bude pokúšať svoje šťastie s nasratou mamou.

Tak ako mačiatka rástli, tak slabol ochranní Zojkin inštinkt. Pompimpo sa začal znovu u mňa objavovať, Zojka ho zčasu na čas ešte odohnala, ale už to nebolo zďaleka tak dôsledné. Mačiatka sa raz zatúlali k susedom, ktorí majú okrem Pompiho aj malého psa. Nevidel som to, rozprávala mi to suseda. Pes sa rozbehol za mačiatkami, ale Pompi ho odohnal a tak ich zachránil, čím znovu vzkriesil špekulácie o svojom otcovstve.

Podarilo sa mi potom to, čo som už považoval za nemožné - dať mačiatka do nejakích dobrích rúk. Mačiatok sú totiž plné útulki, je ich plní internet a toľko ľudí má zrazu alergiu na mački, že celí Covid sa môže schovať. Roman, Rasťov spolužiak z gimnázia, si zobral jedno a jeho sused ďalšie dve. Takže mi zostala Zojka a malí kocúrik, ktorému sme dali meno Félix. Odvtedi bol u mňa Pompi prakticki denne. Zojka ho už viac neodháňala. Félix sa ešte nejakí čas schovával, keď ho Pompi začal intenzívnejšie naháňať. Pred pár dňami asi pochopil, že sa Pompi len chce hrať, takže sa už aj prestal schovávať.

Zojku a Félixa si nechávam. Chcem s ich pomocou socializovať Charlie, na ktorej je vidno, že nevirastala s iními mačkami, ako aj to, že pol roka nebola poriadne vonku.

Pompi mal biť štvrtím do partie. Bohužiaľ včera som ho našiel nehibného pred domom. Nemal žiadne viditeľné zranenia. Ráno bol ešte úplne v poriadku. Nevieme, čo sa stalo. Mám 2 teórie, podobne ako keď som pred pár rokmi našiel pred domom neboráka Nema. Buď je na ulici nejakí dobrák, čo troví mački - či už priamo alebo sprostredkovane cez miši - alebo bol Pompi pod odparkovaním autom, ktoré sa následne pohlo. Pár metrov sa potom ešte stihol odplaziť.

RIP Pompi, mali sme ťa radi.