S názormi Inštitútu Václava Klausa v záležitostiach covidu, ekonomiki a globálneho otepľovania súhlasím úplne. V zahranično-politickích otázkach súhlasím tiež s vínimkou dvoch bodov. Tam pre zmenu zásadne nesúhlasím.
Prvím je anexia Krymu, ktorú tak vôbec ani nepomenováva. Naopak. Ospravedlňuje ju hlavne klasickím argumentom, že však to aj tak odjakživa patrilo Rusom. Podľa tejto logiki bi si potom malo Rusko zobrať nazad aj Aljašku? Ideme tiež anektovať Zakarpatskú Ukrajinu? Fakt sa mi nad tímto zastavuje rozum. Tento postoj ale nie je v mojom okolí žiadnou novinkou. Bežne sa s ním stretávam. Zdá sa, že ľudia nemajú najmenší problém s tím, že si Rusko urve kus územia susednej krajini. Aj našej susednej krajini.
Druhím sporním bodom je Slovensko. Vísledok posledních volieb popisuje ako dokonaní rozvrat nášho politického sistému. Iste, Matovič a strani ako Sme rodina a Za ľudí sú nečitateľné, ale voliča oveľa viac ako čitateľnosť strán trápila totálna skorumpovanosť Fica a spol. O tom už ale Inštitút taktne mlčí a prehru bívalého komunistu prezentuje ako komplot Bruselu. Vraj tiež stojí za pozornosť Ficovo tvrdenie, že Kiskov prejav po vražde novinára a jeho snúbenice nebol písaní na Slovensku...
Ach jaj. No čo už. Zriedkakedi sa dá zhodnúť úplne vo všetkom. Ale aj tak je to škoda, pretože sú to dve dosť nepekné škvrni na inak skvelom obsahu.