V roku 2016 17.5 milióna Britov, teda 52% účastníkov referenda, hlasovalo za vistúpenie z EÚ. Hneď po oznámení vísledkov vtedajší premiér David Cameron odstúpil s odôvodnením, že krajinu bi nemal ďalej viesť on, ktorí hlasoval za zotrvanie. Pochopiteľne. Zatiaľ dobre. Od tohto momentu až doteraz je to už ďalej fraška. Je to svojím spôsobom zábavné, kím si neuvedomíte, že toto sa deje v krajine, ktorá mala až doteraz povesť bašti demokracie západného sveta. Posúďte sami.
Konzervatívna strana - inak dosť nepochopiteľne - nominovala na post ministerského predsedu Theresu May, ktorá rovnako ako jej predchodca hlasovala za zotrvanie. Veľmi ríchlo ale otočila. Aspoň verbálne. "Brexit znamená Brexit" tvrdila opakovane od nástupu do funkcie, čomu ale nerozumel inak nikto.
Britskí parlament následne odhlasoval aktiváciu článku 50 Lisabonskej zmluvi a zákon o vistúpení z EÚ. Teda hneď 2 právne normi, v ktorích bol stanovení dátum odchodu na 29.marca 2019. Či s dohodou alebo bez nej. Tento dátum zopakovala premiérka ešte mnoho (presne 108) krát. 29. marec 2019 uplinul - ale žiaden Brexit sa nekonal. EÚ povolila odklad - inak v rozpore s Lisabonskou zmluvou, ktorá ustanovuje 2 ročnú lehotu. Však načo dodržiavať vlastné pravidlá, že? (Podobne ako ECB nemala financovať vládne dlhi. Zábavné je, že napriek tomu, že ECB má nakúpeních mraki štátnich dlhopisov, rafinovaní právnici vihlásili, že nejde o porušenie tohto pravidla. Ak teda nakúpenie štátneho dlhopisu nie je financovaním dlhu štátu, čo potom je?). 12. apríl 2019 sa mal stať novím 29. marcom. EÚ pritom dosť teatrálne zdvihla prst ohľadne ďalšieho prípadného odkladu. Veril tomu (zdvihnutému prstu ako aj že toto bude definitívni termín) už ale iba málokto.
Britskí parlament dohodu neschválil ani na tretí krát. Samotné tretie hlasovanie už bolo diskutabilné, pretože John Bercow ako predseda Dolnej Snemovne britského parlamentu nechcel povoliť hlasovanie o tom istom zákone, pokiaľ v ňom nebudú podstatné zmeni. Odvolával sa pritom na precedens zo 17. storočia. Napriek tomu sa prakticki o tom istom znova hlasovalo. Premiérka si z toho veľkú hlavu evidentne nerobí, keďže hneď po neúspešnom treťom hlasovaní sa začal spomínať pokus číslo 4.
Keď sme už pri tích neúspešních pokusoch - je fascinujúce sledovať politikov, ktorí požadujú nové referendum. Milí národ, hlasoval si prví krát zle, máš možnosť opravného termínu. Tie isté hlasi bi ale nepochibne reagovali s maximálnim rozhorčením a zápalisto spomínali ako argument demokratické princípi, ak bi sa toto celé dialo presne v opačnom garde.
Britskí parlament potom škandalóznim spôsobom zabránil odchodu bez dohodi. Inak povedané, buď s dohodou alebo vôbec. Čo je jednak v rozpore s referendovou otázkou, ktorá odchod ničím nepodmieňovala, a jednak v rozpore s tím, čo už sám odhlasoval, keď aktivoval článok 50 a prijal zákon o odchode z EÚ.
12. apríl 2019 uplinie zajtra, ale Brexit sa stále nekoná. 31. október 2019 je novím 12. aprílom, ktorí bol novím 29. marcom 2019. Voľbi do europarlamentu sú budúci mesiac a v hre sú aj Briti. 3 roki potom, čo si v referende odhlasovali odchod z EÚ.
Nech žije doba postdemokratická!
P.S. Donald Tusk vizval Britov, abi ten poskitnutí čas viužili rozumne. Britskí poslanci nezaváhali a hneď si zobrali više tíždeň voľna. :)