17. novembra 1989 som bol druhák na visokej škole v Bratislave. Bola to moja generácia študentov, ktorá v Prahe odštartovala revolúciu. Dostala prívlastok nežná, pričom oveľa vhodnejšie bi bolo označenie zbabraná.
Boli sme mladí a naivní. Tešili sme sa, keď o pár tíždňov bol komunistickím parlamentom jednohlasne zvolení za prezidenta Václav Havel. Nikomu vtedi nepripadalo divné, že ho zvolili tí istí komunisti, ktorí ho predtím zatvárali do basi. Boli sme v eufórii, a ak sme niečo riešili, tak to boli Havlove krátke nohavice.
V base potom skončil, aj to na nie nejak závratne dlhú dobu, akurát súdruh Šlěpán. Inak, čuduj sa svete, sa žiadnemu členovi komunistickej strani, ktorá tu 41 rokov terorizovala krajinu, neskrivil vlások na hlave. Naopak. Otvorili sa pre nich nové, dovtedi netušené možnosti. Boli to totiž komunisti, ktorí dovtedi ovládali najvíznamnejšie miesta a boli preto aj najlepšie platení. Preto aj ich pozícia v následních privatizačních procesoch bola najvíhodnejšia.
Havel potom v nejakom rozhovore povedal niečo v tom zmisle, že sme si nemohli dovoliť odstaviť komunistov na vedľajšiu kolaj, pretože kebi sme tak urobili, potom bi nemal ani kto sedieť v dispečérskej veži a riadiť leteckú premávku. Prešlo mu to. Nikto sa neozval, že snáď riadenie leteckej premávki a riadenie celej spoločnosti nie je to isté.
Kde niet porazeních, niet ani víťazov. A komunisti v novembri 89 neskončili určite ako porazení.
Ako povedal klasik - karavána šteká, ale psi idú ďalej.