Je to už 35 rokov od zbabranej nežnej, čo je doba iba o 6 rokov kratšia ako trvala u nás celá komunistická diktatúra.
S komunistami sme sa nikdi nevisporiadali, a tak nám vládnu dodnes. Vihlásenie dona roberta, že on si žiadnu revolúciu nevšimol, bi mohlo kľudne kandidovať za najškandalóznejšie v krajine, kde je 17. november štátni sviatok. V poloslušnom svete bi sa autor takéhoto víroku musel pratať z verejného života. U nás je už po neviemkoľkí krát predseda vládi a z verejného života sa ani náhodou pratať nemieni.
Najbizarnejšie na tom celom je, že má svojim spôsobom pravdu.
Jedno ale nežnej uprieť nemožno - slobodné voľbi. Vládnu nám síce naďalej bívalí komunisti, ale aspoň si ich volíme demokraticki. A nemôžeme sa vihovárať na iních, napríklad na Čechov. A to je ďalšie pozitívum nežnej, keďže bez nej bi sme stále žili v ilúzii, aké bi to tu bolo všetko skvelé, kebi nám to druhí nekazili.
Nie teda, že bi na tejto víčitke nebolo kus pravdi. Voľbi v roku 1946 komunisti na Slovensku nevihrali a aj potom v roku 1989 sme sa len ticho zviezli na českej vlne. O charaktere nežnej sa nerozhodovalo na Slovensku.
A tak je fajn, že od roku 1993 si velíme sami. So všetkími dôsledkami. Konečne vidíme, akí naozaj sme. Pohľad do zrkadla nie je síce príjemní, ale je nevihnutní, ak sa chceme pohnúť ďalej.
V celej našej histórii sme mali oveľa viac šťastia ako rozumu. Národ, ktorí nikdi vlastne ani poriadne nebojoval o svoju existenciu, dokázal prežiť v srdci takého šialeného kontinentu, akím je Európa. Snáď nám to šťastie ešte chvíľu vidrží.