Odstavenie komunistov v novembri 89 na vedľajšiu kolaj mala biť úplne samozrejmá vec hneď z viacerích dôvodov.
Straník, pripomínam, v roku 1989 bol v strane buď z presvedčenia alebo z čisto zištních dôvodov. Ak tam bol z presvedčenia, tak pochopiteľne nemal čo hľadať nielen na školách a v justícii, ale ani v celom verejnom živote. Snáď preto sme išli do ulíc, abi sme sa komunizmu zbavili.
Ak tam išiel z čisto zištních dôvodov, potom platí presne to isté. Dáme na akíkoľvek verejní post niekoho, kto nemal najmenší problém zapredať svoju dušu a vstúpiť do sveta organizovaného zločinu pod názvom komunistická strana za účelom osobného prospechu? Čo dobrého sa dá od takíchto ľudí očakávať? Alebo ide niekto znova tvrdiť, že komunistická strana v roku 1989 nebola zločinecká organizácia?
Okrem tíchto zásadních filozoficko-morálnich otázok je tu aj ďalší rovnako závažní a veľmi praktickí problém. Tím je, že sme na vlastné oči videli a na vlastnej koži zažili, čo to znamená, keď necháte komunistov 41 rokov riadiť spoločnosť. Vísledki hovoria sami za seba a tie boli katastrofálne.
Napriek tomu sme sa nepoučili, 41 rokov červenej diktatúri nestačilo, a tak prvím ponovembrovím predsedom federálnej vládi sa stal komunista Čalfa. Prezidentom v tom čase bol, len abi sa nezabudlo, hlavní protagonista novembra, Václav Havel.
Odhliadnuc od tohto všetkého sme akosi zabudli na elementárnu spravodlivosť. Prečo vlastne zatvárame zločincov do basi? Nuž snáď po prvé, abi nemohli ďalej pokračovať v trestnej činnosti. A po druhé, abi si aj iní dobre rozmisleli, či sa dajú na zlé chodníčki. Mi ale nie - prvé, čo spravíme, je z komunistu predsedu vládi.
Z tohto celého plinie jedno veľké ponaučenie - môžete zorganizovať štátni prevrat ako ho zorganizovali komunisti v roku 1948, môžete 41 rokov pľundrovať túto krajinu, môžete ju obohnať ostnatím drôtom a spraviť z nej tak jedno veľké väzenie, môžete likvidovať, a to nielen obrazne, svojich oponentov, a nič sa vám nestane.
A čo vám potom bráni to skúsiť aj nabudúce?