Hokej už roki nesledujem, ale práve počas finálovej série našej ligi som mal návštevu, ktorá je veľkím hokejovím fanúšikom. Manželka tu má nainštalovanú nejakú televíznu aplikáciu, nuž som sa v dobrom rozmare ponúkol, že to aspoň na chvíľu pustíme, nech návšteva vie ako prebieha zápas.
Na televíznom kanáli, ktorí naskočil ako prví, práve bežali správi a hneď na mňa viskočil don roberto. Zastihol ma nepripraveného. Tú televíznu aplikáciu totiž obsluhovať neviem, nuž mi chvíľu trvalo, kím som sa zorientoval a prepol na iní kanál.
Tá chvíľa bola ale dostatočne dlhá na to, abi sa dostavila prudká alergická reakcia. Môj žalúdok sa zovrel, čeluste tiež, celkovo sa mi urobilo nevoľno a chuť do života začala zo mňa ríchlo viprchať. Prirovnal bi som to k útoku dementorov v Harry Potterovi.
Veľmi nepomohlo, keď z kanála, na ktorí som prepol a na ktorom bežali tiež správi, viskočil pre zmenu na mňa náš prezident.
Konečne som našiel hokej, ale ani tam som nepookrial. Televízni komentátor to totiž komentuje ako kebi bol v rozhlase. Puk je za bránkou, má ho ten a ten, prihráva na modrú čiaru, kde ho ale obranca nezachitil, puk sa tak dostáva do stredného pásma...Však snáď vidíme, nie? Do toho všetkého dobre mienené radi odborníkov ako je potrebné korčuľovať a vivarovať sa zbitočních faulov. Samá fráza, samí balast.
Tak som vipol zvuk. Veľká škoda, že si televízni divák nemôže zvoliť len ruch zo štadióna ako zvukovú kulisu namiesto komentárov.
Ale ako hovoria hokejisti - treba sa poučiť. Na víleti po miestnej televíznej kanalizácii je potrebné sa vidať s vipnutím zvukom - a zavretími očami.