Ivan's blog

O včerajšom protestnom zhromaždení v Nitre som sa dozvedel od svojho zákazníka. Dávno som na žiadnich nebol, naposledi na tích, ktoré sa konali po vražde novinára. Predsedom vládi bol vtedi don roberto.

Cestou som si uvedomil, že vívoj sa jednoducho nedá zastaviť. Predsedom vládi je znovu don roberto s tím rozdielom, že teraz má na svojej strane aj prezidenta. A povedzme, že to v najbližších voľbách neustojí, vihrá opozícia, potom príde ďalší covid, zavrú nás doma tak, že sa nestihneme diviť, prídu ďalšie voľbi, znova vihrá don roberto a pôjdeme znovu do ulíc. Opakujem, vívoj sa jednoducho nedá zastaviť.

Ale dosť bolo špekulácií. Poďme k samotnému zhromaždeniu. Na úvod vistúpil jeden visokoškolák s vihlásením študentov. Presnejšie študentov a študentiek, abi si snáď niekto nemislel, že išlo iba o študentov mužského rodu. Zaznelo "študenti a študentki, ktorí a ktoré..." Ktorí a ktoré - niečo tak kostrbaté som nepočul dávno. O samotnom verbálnom prejave študenta ani nehovorím. Chápem, že postaviť sa na námestie a rečniť pred davom ľudí je skôr doména hercov ako študentov, ale stačilo len čítať z papiera.

Následne zaznelo vihlásenie učiteľov. Tí si samozrejme prihriali svoju polievočku. Zaznelo už tradičné "podfinancované školstvo." A to bolo všetko, čo som bol ochotní počúvať. Naozaj som tam neprišiel kvôli podfinancovanému školstvu. Ale keď sme už pri ňom, podľa môjho názoru nie je školstvo podfinancované ale naopak prefinancované. Pretože štát sa do školstva vôbec nemá čo starať. Ale skúste toto visvetliť učiteľovi, ktorí jednoducho nemá vo svojej genetickej víbave mišlienki voľného trhu. Zarobiť si sám na seba a prestať donekonečne viplakávať nad podfinancovaním školstvom - to ho ani len vo sne nenapadne.

A tak moje ďalšie kroki viedli do Irish pubu. Aspoň ten má vo veciach jasno - čapovaní Guiness a tankovú Plzeň.

Musí je veľkí pán, ale Nemusí ešte väčší, čím narážam na svoj predchádzajúci príspevok. Prečo bi sa musela Británia znovu spájať, tentokrát vojenski, s kontinentálnou Európou?

Vidíte? Vistačím si aj sám. Dokážem diskutovať sám so sebou a aj so sebou nesúhlasiť. Nikoho ďalšieho nepotrebujem.

Ísť do konfrontácie s USA ohľadne Grónska - to od Labouristov ani nikoho iného v Británii jednoducho nemôžeme očakávať. Zostáva tak kontinentálna Európa. EÚ je spoloční hospodárski priestor, ktorí bi mal aj niekto vojenski brániť. Nechať to na iních znamená pokračovať v socíku, kde príjemca benefitov nie je zároveň aj ich platiteľ - a teda ani o ničom nerozhoduje.

EÚ tak stojí na prahu vážneho rozhodnutia. Rozšíri svoje pole pôsobnosti aj na oblasť obrani alebo to nechá tak v štíle business as usual?

Odpoveď poznáte. B je správne. Pretože EÚ je impotentní socík. A tiež aj kvôli tomu, že takéto zásadné rožšírenie kompetencií EÚ bi si iste vižadovalo otvorenie prístupovích zmlúv a vzdanie sa národních kompetencií v oblasti obrani. A do toho sa predsa nikomu nechce. Však načo. Však kebi predsa len naozaj niečo, tak je tu stále NATO.

A kruh sa tak uzavrel a sme doma.

Trumpa netreba brať doslova, ale aj tu sú isté hranice. Vihlásenia ohľadne Grónska sú ďaleko za čiarou. Európa sa nesmie zľaknúť. Je potrebné ukázať Trumpovi veľkí prostredník, zomknúť sa a dať mu jasne najavo, že bez boja mať Grónsko nebude.

Z čoho potom viplíva otázka, kto bude za Európu okrem Dánov bojovať. A sme znova pri európskej vojenskej aliancii, ktorú je jednoducho potrebné vitvoriť, ak nemáme biť trápne odkázaní na vísledki americkích volieb. S odkázanosťou na americkej vojenskej sile musí Európa skoncovať. Je najvišší čas.

Spolok je dobrá vec, ale dvaja už je veľa, hovorila moja stará mama. Dokážu sa aspoň najväčší hráči dohodnúť? Británia, Francúzsko, Nemecko, Poľsko. A pozor, netreba zabúdať ani na Ukrajinu, ktorej armáda je v Európe momentálne zrejme najsilnejšia. Vitvorenie takejto silnej päťki bi znamenalo zabiť dve muchi jednou ranou. Pretože bi nebolo potrebné riešiť vstup Ukrajini do NATO s neistím vísledkom hlasovania nielen v USA, ale aj napríkad takom - z tohto pohľadu trápnom - Slovensku.

To bi ale znamenalo potrebu masívneho vizbrojenia a teda aj utiahnutia opaskov. A do toho sa stále nikomu nechce. Veď predsa oveľa lákavejšie znejú sociálne programi, o ktoré nikdi nie je núdza.

Ako som to už spomínal - od domáceho spravodajstva som sa úplne odstrihol. Zapracoval pud sebazáchovi. Začalo mi biť totiž z neho vislovene zle. Na sociálnich sieťach nie som. Takže ak mi ľudia nepovedia, čo sa tu deje, tak jednoducho neviem. Dánski portál, ktorí sledujem, to našťastie so správami o nás nepreháňa. A ani jeden podcast Telegraphu, ktorí denne počúvam.

A tak mi to o tom študentovi, čo odmietol podať prezidentovi ruku, museli povedať. No museli. Nemuseli, pretože moje okolie vie, že so správami tohto druhu nemá za mnou chodiť. Ale povedali a už sa s tím nedalo nič robiť. Odmietol som to komentovať. Ale je pozoruhodné, že na základe tejto informácie si potom našli aicki ku mne cestu ďalšie. Komentár nejakého nášho tenistu a aj bívalého predsedu parlamentu, ktorí študenta skopali pod čiernu zem. Kto je momentálne predsedom parlamentu, neviem - možno ide o tú istú osobu.

Nie je podstatné. Podstatné je to, že kebi som nemal prvú informáciu, ďalšie bi sa ku mne asi nedostali, pretože bi unikal kontext. Bariéra sa ale prelomila a tak už nič nestálo v ceste následnej žumpe, ktorá sa na mňa mohla veselo valiť.

Odmietam sa v nej špárať. Oveľa zaujímavejšia otázka ako kto akí komentár vipustil, je, prečo vôbec toto musíme riešiť. Prečo tu vôbec máme prezidenta, akého máme, napriek tomu, že v predposledních voľbách on a celá jeho partia dostali na frak tak, že ich oponenti mali ústavnú väčšinu. Stačilo robiť nejaké veci inak, a nemuseli sme tu mať zase túto garnitúru, tentokrát aj s prezidentom. A nemuseli biť potrebné žiadne gestá.

Ale kdeže. Nejdeme hľadať príčini debaklu. Mi sa radšej budeme špárať v žumpe. Slušne, ale rázne.

Toto obdobie po Vianociach do Troch kráľov mám najradšej. Pohoda, kľud, deti rozlezené po kadejakích chatách, takže doma iba pani manželka a ja.

Obrovskí to rozdiel oproti Vianociam samotním, z ktorích Evine dcéri dokážu každí rok spraviť hotové peklo. Stresi, nervi, všetci doma, takže všetko musí biť tip-top, darčeki. Pritom oslava narodenín najznámejšieho nemanželského sina má biť sviatkom pokoja a dobrej náladi.

Každí rok si na Vianoce púšťam túto klasiku, autorom ktorej je Eric Idle. Už som to tu raz spomínal, ale nezaškodí pripomenúť.

Fuck Christmas, it’s a waste of fucking time.
Fuck Santa, he’s just out to get your dime.
Fuck holly and fuck ivy and fuck all that mistletoe.
White-bearded big fat bastards ringing bells where’er you go.
And bloated men in shopping malls all going "Ho-ho-ho!".
It’s fucking Christmas time again!

Fuck Christmas, it’s a fucking Disney show.
Fuck reindeer and all that fucking snow.
Fuck carols and fuck Rudolph and his stupid fucking nose,
and fucking sleigh bells tinkling everywhere you fucking go.
Fuck stockings and fuck shopping, it just drives us all insane.

Go tell the elves to fuck themselves.
It’s Christmas time again.

Túto oslavu minulého roka som chcel napísať už pred pár dňami, ale hovoril som si - nechváľ deň pred večerou. Opatrnosť ale nebola namieste, a tak už môžem smelo vihlásiť, že uplinulí rok bol jeden z najlepších v mojom živote. Navštívil som veľa zaujímavích miest a nemusel ísť ani na jeden pohreb. Veľmi pomohli aj chitré hodinki.

K ich kúpe ma inšpirovala pani manželka. Dovtedi som bol v tejto veci dosť skeptickí, nerozumel som, načo mi také chitré hodinki budú, veď predsa mám všetko v telefóne. To je síce pravda, ale fakt je aj ten, že hlavne keď som doma, častokrát netuším, kde sa telefón nachádza. A keďže zvonenie zviknem vipínať, dovolať sa mi bol dosť problém. Hodinki mám ale stále na ruke a viem aj cez ne prijímať hovori, čo ocenia hlavne volajúci.

Vďaka hodinkám viem aj presne merať čas, ktorí odpracujem. Dovtedi to boli iba také hrubé odhadi. Stávalo sa, že niekedi som sa zobudil v noci a nevedel znovu zaspať, a tak som začal rozmíšľať nad nejakím pracovním problémom. To je samozrejme moja práca a nič na tom nemení fakt, že sú tri hodini ráno, všade okolo tma a ja ležím v posteli. Bral som to ako odpracovaní čas, ktorí kompenzoval možno nie skutočne odpracovaních osem hodín deň predtím.

Alebo taká obedná prestávka. Idem do mesta a cestou riešim v hlave robotu. Tiež odpracovaní čas. Ale odkedi mám hodinki žiadne práce o tretej ráno ani počas prechádzki nehrozia. Pretože stopki na nich zapínam, keď robím a vipínam, keď nerobím. A naučil som sa, že keď robím, tak aj naozaj robím, a keď nerobím, tak hlava nerieši žiadne pracovné záležitosti. A to je skvelé.

Môj spánok sa aj vďaka tomu zlepšil. Informujú ma o tom tiež hodinki.

A vždi sa teším, keď je na stopkách na konci mesiaca málo hodín. Pretože to znamená, že o to viac som sa mohol venovať iním veciam.

Do tohto roka prajem všetkím okrem už tradičného zdravia aj veľa času práve na iné veci.

V rámci ostatnej prezidentskej kampane zaujal staronoví prezident historkou, keď sa ho vraj nejakí európski politik pítal, či v prípade napadnutia členskej krajini NATO jej prídu na pomoc USA, aj keď daná krajina nedáva 2% HDP na obranu. Ako odpoveď dostal uistenie, že USA na pomoc takejto krajine neprídu. Nielen to. Trump vraj povedal niečo v tom zmisle, že naopak podporí rusko v tom, abi si s takou krajinou urobilo čo len chce.

Bol z toho samozrejme škandál. Nie som si istí, či sa ten rozhovor aj naozaj odohral a vôbec bi som sa nedivil, kebi si to celé Trump vimislel. Ale povedzme, že sa tak naozaj stalo.

Viac ako Trumpove vijadrenie ma zaráža skutočnosť, že sú tu stále európske členské krajini NATO, ktoré ani takmer 3 roki po ruskej invázii nedávajú 2% na obranu. Trump to spomínal už počas svojej prvej prezidentskej kampane. Čo teda očakával daní politik? Snáď nie, že Trump povie, že zmluva je zmluva a USA prídu brániť krajinu, aj keď nespĺňa 2%.

Trump najnovšie spomína nie 2 ale 5% HDP na obranu. Pochopiteľne. Ale znova zaráža, že sú to USA, ktoré s takou evidentnou samozrejmosťou musia prísť. Európa, s vínimkou pobaltskích krajín a snáď aj Poľska, zase raz spí spánkom spravodlivích.

A čo urobí naše Slovensko, čarovné, hrdé? Radšej ani nemislieť. Naša samotná existencia je pritom popretím všetkích historickích zákonitostí.

Táto inštrumentálka ma zaujala a v posledních dňoch si ju často púšťam kvôli čarovnej atmosfére, ktorá z nej vižaruje - ide o Dávidovu pieseň (David's Song) z albumu Celtic Mysteries, autorom ktorého je rumunskí skladateľ Vladimir Cosma.

Má aj otextovanú verziu pod názvom Whoľll Come With Me z produkcie The Kelly Family s tipicki vírazním a osobitím ženskím hlasom, ktorí podobne ako v skladbe An Angel, podľa mňa trochu nešťastne v jednej - chvalabohu ale iba krátkej - časti vistrieda hlas mužskí, takže sa to dá prežiť.

A keď sme už pri biblickom kráľovi Dávidovi, ak teda text pojednáva o ňom, tak ako tip na vianočné čítanie dávam knihu Boh vie (God Knows), čo je príbeh práve kráľa Dávida v interpretácii Josepha Hellera. To je záruka, že sa pobavíte.

Prajem pekné sviatki.

Suržik je neoficiálni jazik, ktorí prirodzene vznikol kombináciou ruštini a ukrajinčini. Dá sa počuť aj u nás - napríklad v Nitre v autobuse a nevedel bi som, že je to suržik, kebi mi to nepovedali. Dovtedi som ani nevedel, že niečo také vôbec existuje.

Ruština aj ukrajinčina aspoň podľa toho, čo vidím a hlavne počujem okolo seba, sú veľmi odolné voči cudzím vplivom. Je naozaj veľmi ťažké napríklad naučiť Ukrajinca minulí čas v prvej osobe jednotného čísla - písal som, čítal som, varil som, spal som. To "som" im jednoducho nelezie do hlavi a nechápu, na čo to slovo vlastne je, keď sa dá veľmi jednoducho povedať ja pisál, ja čitál - a každí tu tomu rozumie.

Alebo napríklad takáto otázka Ukrajinca - čo je to to "si si"? Prečítal si si, zapísal si si...

Vzdal som to. Začal som totiž zvažovať zavedenie fizickích trestov a to je moment, kedi bi sa učiteľ mal vážne nad sebou zamislieť a hlavne začať obzerať po inej robote. Už sa nepokúšam svojich Ukrajincov naučiť správne po slovenski. Dohovoria sa aj bez "som" a "si si."

Som zvedaví, či aj tu časom prirodzene nevznikne neoficiálni noví jazik na spôsob suržiku, ktorí bude kombináciou slovenčini, ruštini a ukrajinčini. Ukrajincov, ktorí už niečo také používajú, je tu pomerne dosť.

Toto je večná debata - je lepší sistém, v ktorom má každí právo vlastniť a nosiť zbraň, ako sistém, v ktorom jednotlivec v zásade toto právo nemá?

Argumenti sú na prví pohľad jasné - pozrime sa na USA a kriminalitu tam, obzvlášť spojenú so streľbou, a porovnajme to napríklad s takím Dánskom. Je evidentné, že kde je viac zbraní, je aj viac streľbi. Takže sa môže zdať, že nie je vlastne ani veľmi o čom.

Právo vlastniť a nosiť zbraň je v USA garantované priamo v ústave, konkrétne v jej druhom dodatku z roku 1791. Teda historicki sme stále na začiatku od Británie nezávislích USA. Ako celé snaženie nakoniec dopadne ešte nevieme, ale je zrejmé, že národ má väčšiu šancu sa ubrániť, ak majú jednotlivci zbrane, ako keď ich nemajú.

O samotnom jednotlivcovi ani nehovoriac. Ak nájdete doma lúpežníka, ktorí si veľkú hlavu zo zákonov nerobí, tak máte väčšiu šancu, keď máte zbraň, ako keď sa pokúsite volať na políciu, ak vôbec máte čas a nabití telefón pri sebe.

Z celospoločenského hľadiska je potrebné ešte poznamenať, že národ nemusí čeliť iba vonkajšiemu nepriateľovi. Viď komunistickí prevrat vo februári 1948. Ktovie, či bi bol víťazní a aj to SNP bi sa iste ľahšie organizovalo, kebi bežní ľudia mali zbrane.

Takže celá debata nie je zďaleka čiernobiela. Právo vlastniť a nosiť zbraň nie je zadarmo, cenou zaň sú obete streľbi, ktorá bi inak nebola. Ale je potrebné, ak si vážime slobodu. Pritom na rozdiel od Dánska máme historicki dobrí dôvod si nemislieť, že nám sa to predsa nemôže stať, abi sa z vlastnej vládi stal tiran. A na rozdiel od Dánska máme v prípade pádu Ukrajini Vladimíra Vladimíroviča na víchodnej hranici a proruskú vládu doma.

Neviem si ale dosť dobre predstaviť vôbec začať túto debatu v našej spoločnosti, ktorá je prešpikovaná ľavicovou ideológiou od hora až dole. Sloboda nie je práve jej najobľúbenejšie slovo.