Blogs

Čistá 0

Ivan's picture

Marketingoví cieľ tejto stránki pre uplinulí rok, totiž nájsť jedného nového blogera, ideálne kvôli vekovej a rodovej rozmanitosti mladú blogerku, sa nepodarilo naplniť. Aj keď sa už zhruba vo februári zdalo, že sa to podarí. Mladá perspektívna blogerka bola mišlienkou 1i nadšená a už dokonca aj rozmíšľala nad témou svojho prvého blogu tu na tejto stránke...

Skutek ale zase raz utek. Príčini nepoznám. Nepítam sa na ne, pretože mám pocit, že bi som otravoval. Nehustím do ľudí, nenaháňam ich. Je mi to nepríjemné a proti srsti.

Rovnako som tak dopadol s bívalím kolegom... Namiesto splnenia plánu na 200% čistá 0. Môžem len špekulovať nad príčinami. Jednou z nich môže biť už klasická absencia času. Jeden známi mi napríklad svojho času povedal, že sem nemôže prispievať, pretože najbližší rok nebude mať vôbec čas...Raz darmo, žijeme v hektickej dobe. Ale podľa mňa nešlo ani tak o čas, ako o nezáujem. Nechcel mi to ale narovinu povedať.

Prípad ľudí, ktorí najskôr povedia, že do toho idú, ale potom zaradia spiatočku, je ale iní. Nikto ich do toho nenútil, takže verím, že naozaj sú za 1i. Potom sa ale zrejme stalo to, že si otvorili túto stránku a prečítali si zopár mojich príspevkov. A zostali zhrození. Pretože moje názori nie sú mainstream, či už v oblasti politiki, tzv. klimatickích zmien alebo covidu. A povedali si, že sem predsa prispievať nebudú. A tak ma potrestajú.

Celé to je samozrejme iba môj ničím nepodložení dojem. Možno to je celé o inom. Napriek tomu považujem za podstatné zdôrazniť, že nielen moje názori, ale ani samotná táto stránka nie je mainstream. A 1i nie je predsa o mne, ale o budúcich generáciách, ktorím - ako pekne píše stránka ipsilon.sk - chceme darovať radosť z písania.

Pre tento rok si radšej žiadne ciele v tejto oblasti nedávam. Tvorba obsahu tak zostane plne v réžii tích ľudí, čo sem prispievame. Preto si dajme záležať.

Prajem veľa tvorivích síl.

Postihnutí

Ivan's picture

Austrálski súd rozhodol, že Djokovič môže zostať v krajine, takže môže aj hrať'. Držím mu palce. Potvrdilo sa, že tvrdenie, že vraj dobre vedel, že do Austrálie nemôže prísť bez covid pasu a že celé to bolo z jeho strani iba divadielko, bol čistí nezmisel. Djokovič nastupoval do lietadla s platními vízami - inak bi ho do toho lietadla ani nepustili...

Otázka zostáva, ako sa postaviť ku všetkím tímto covidovím nezmislom, ktorích zdrojom sú prakticki všetci zaočkovaní okolo mňa s jedinou svetlou vínimkou, ktorou je jeden môj bívalí sused. Iními slovami ako sa postaviť k zaočkovaním. Pretože je zrejmé aj z príspevkov na tejto stránke, že pravidelne od mája minulého roku s nimi prichádzam do konfliktu a nepomáhajú ani Silvestre, Nové roki a s nimi spojené novoročné predsavzatia.

Jednou z možností je sa s nimi vôbec nebaviť. Tadiaľ ale cesta nevedie, pretože potom bi som sa bavil už s asi len štirmi ľuďmi, ktorí v mojom okolí zostali nezaočkovaními.

Druhou je prinútiť sa ich rešpektovať. To ale nedokážem. Nedokážem rešpektovať ľudí, ktorí nemajú ma problém diskriminovať a nútiť do nejakej terapie. Takže ani tadiaľ cesta nevedie.

Zostáva tretia možnosť - správať sa k nim ako k postihnutím ľuďom. Tích totiž nemeriame rovnakím metrom a nemáme na nich rovnaké nároki. Naopak, máme s nimi súcit. Zaočkovaní sú totiž morálne postihnutí. Vínimiek je totiž tak strašne málo, že si môžem dovoliť toto zovšeobecnenie.

Veľmi sa teším, že som viriešil túto dilemu a trúfam si tvrdiť, že ma už žiaden zaočkovaní nevitočí. Postihnutí ma totiž nevitáčajú.

Milí zaočkovaní, to ste dopadli...

Novak Djokovič

Ivan's picture

Jedno z mojich novoročních predsavzatí bolo nenechať sa v tomto roku vitočiť žiadnou debatou súvisiacou s covidom. Vidržalo dodnes.

Pred pár hodinami sa zastavil u mňa Peťo, kamarát z detstva. Keď nad tím teraz tak rozmíšľam, je to asi môj najstarší kamarát. Ponúkol som ho kávou z môjho nového kávovaru a dali sme aj reč na tému Novak Djokovič. Prišiel som s touto témou dokonca ja sám a evidentne som podcenil riziko s ňou súvisiace. Peťo je síce zaočkovaní, ale už dávnejšie viem, že má zdravé názori na záležitosti lockdownov, rúšiek a povinného očkovania. Zrejme to bol aj dôvod, prečo som si mislel, že konflikt nehrozí.

Omil, samozrejme. Podľa Peťa robí Djokovič v Austrálii iba divadielko. Veď predsa vraj veľmi dobre vedel, že tam nemôže ísť bez covid pasu a preto tam ani vôbec nemal čo chodiť.

Vitočilo ma to do takej mieri, že som sa rozhodol tomu celému pozrieť na zúbok ako psichológ amatér. Samého ma moja reakcia prekvapila. Zvišoval som hlas, posielal všetkích zaočkovaních do piče a znechutene vipol televízor, kde sme si pred tím chceli nájsť jednu pesničku od Eltona Johna, ktorú naspieval vraj s nejakou Srbkou. A od nej bolo potom samozrejme iba na skok k Djokovičovi.

Najskôr fakti. Djokovič priletel do Austrálie, kde mal hrať ako nezaočkovaní na vínimku, ktorá mu bola pred jeho príletom udelená. Keď ale priletel, dozvedel sa, že hrať napriek tomu nemôže a skončil zavretí v nejakom hoteli.

Peťo ale vidí fakti ináč - sám Djokovič alebo minimálne jeho právnici vraj museli vedieť, že napriek vínimke do krajini bez covid pasu prísť nemôže. Jedna vec je vraj vínimka na turnaj a druhá je povolenie prísť do krajini.

Ako som písal o Karlovi Gottovi, z duše nenávidím, keď sa ma niekto snaží opiť rožkom. Neviem, či vedel alebo nevedel, ale asi dáva zmisel prísť do danej krajini, ak tam máte hrať. Pretože potom celá vínimka stráca akíkoľvek zmisel, ak síce hrať môžete, ale do krajini vás nepustia. Toto je iste jedna z príčin môjho víbuchu, ale nie jediná.

Peťo prišiel tiež s návrhom nebaviť sa o tom, či pravidlá sú alebo nie sú zmisluplné, ale keď tu už raz sú, tak je potrebné sa podľa toho zariadiť. A začal visvetľovať, prečo je zaočkovaní. Práca, živiteľ rodini atď.

No toto som mu už potom úplne pokojne a úprimne povedal, že rozhodnutie dať sa očkovať je čisto jeho osobná záležitosť, nikoho do toho nič nie je a naozaj sa nemusí nikomu spovedať...

Najskôr som si hovoril, že som chuj, prečo sa zase hádam a prečo sa opäť raz nechávam vitočiť. Ale potom som si povedal, že skúsim nájsť odpoveď práve na otázku prečo. A mislím, že som ju našiel. Tu je.

Nie, naozaj nemám nič proti tomu, keď sa niekto dá zaočkovať. Problém je inde. Stále totiž minimálne podvedome hľadám spojencov vo svojom boji za slobodu očkovania. Ozajstnú slobodu. A nenachádzam. Iste nie v radoch zaočkovaních. Ani medzi úplne najbližšími. Tí mi radšej budú hovoriť, ako sú preplnené JISki nezaočkovaními, akí je Djokovič divadelník a ako treba pravidlá rešpektovať. Sami sa možno ani nechceli dať očkovať, ale podľahli tlaku. A teraz sú zlí všetci tí, ktorí neuhli. Obzvlášť známe mená ako Djokovič.

Z ich strani je to do istej mieri pochopiteľná, aj keď zbabelá reakcia. Z mojej strani je takéto očakávanie podpori čistá naivita.

Nerealistické očakávania sú zaručená cesta ku sklamaniam a frustráciám. Preto je oveľa lepšie ich vôbec nemať. Iste nie od zaočkovaních. Ani keď ide o najbližších ľudí. Je oveľa lepšie sa s tím zmieriť.

Sme v tom skrátka sami.

Ipsilon na Wild Wine Feste

Juraj's picture

V septembri sa v Modre konal noví festival vína Wild Wine Fest. V príjemnej atmosfére jesenného slnka sa priestorom menšieho námestia v pomalom tempe prechádzali skupinki ľudí ochutnávajúc malokarpatské vína, svetovú kávu z miestnej manufaktúri a chutné špecialiti, počúvajúc slovenskú hudobnú tvorbu a debatujúc o vistavenom slovenskom vítvarnom umení. Organizátorovi som sa zhodou okolností tíždeň pred festivalom zmienil o projekte Ipsilon.sk. Jeho záujem sa okamžite pretavil do ponuki priestoru jedného zo stánkov, takže sme dostali možnosť prezentovať projekt naživo v priestore mišlienkam otvorenom prostredí.

Skoro v každej okoloidúcej skupinke sa našiel aspoň jeden, ktorého zaujala mišlienka zjednodušenia pravopisu a zaujímal sa o čo ide. Rozhovor som začínal otázkou: „Stalo sa vám už niekedi, že ste písali email a neboli ste si istí, či sa v slove píše ipsilon alebo mäkké i?“ Každí obratom zareagoval, že jasné – stáva sa mu to. Potom prípadne používa vihľadávač, abi našiel riešenie, čo dosť zdržuje. Niektorí boli prekvapení, že sa zjednodušeniu pravopisu niekto vážne venuje. V niektorích skupinkách sa našiel aj pedagóg s tradičnou otázkou „čo potom budú slovenčinári učiť“. Z niektorích sa vikľul konzervatívnejšie naladení rodič s citom pre spravodlivosť s jasním riešením „Keď som sa ja mohol naučiť ipsiloni, nech sa to učia aj moje deti!“. Na tieto a iné otázki sa mi darilo s ľahkosťou odpovedať, lebo neboli prví a ani nie poslední.

Rozhovori končil vačšinou nadšením návštevníkov z mišlienki zjednodušenia a vetou tipu: „Super, som za. Kde to môžem podpísať a ako môžem iniciatíve pomôcť?“.

Mislím, že takto vizbrojení propagačním roll-upom, letákmi, tričkami, nálepkami a skúsenosťami z rozhovorov bi sme mohli prezentovať 1i.sk a Ipsilon.sk aj na ďalších festivaloch. Vidíme sa.

Karel Gott

Ivan's picture

Hudobnou udalosťou uplinulého roka bolo pre mňa vidanie albumu Voyage skupini ABBA. Stará dobrá ABBA. Nepoznám melodickejšiu skupinu. Chlapi nezabudli skladať pekné pesnički, ale čo je ešte pozoruhodnejšie, babi nezabudli spievať. Toho roku bude ABBA dokonca koncertovať, aj keď len virtuálne. Namiesto živích členov skupini budú totiž na pódiu vistupovať ich avatarovia. Priznám sa, nebol som na začiatku úplne stotožnení s tímto nápadom. Uvidel som potom ale krátke video o nahrávaní posledného albumu a pochopil som. Pamätáme si ich spred 40 rokov, kedi boli na vrchole svojich síl. Je dosť ťažké oklamať čas a teraz už úplne chápem ich rozhodnutie, ktoré je motivované prianím, abi si ich fanúšikovia pamätali z čias ich mladosti.

Praví opak je svojím spôsobom dokument Karel. Niečo, čo stojí za pozretie, sa predsa len stále dá nájsť na Netflixe. Karel Gott sa rozhodol nechať zdokumentovať poslední rok svojho života, keď mu bolo jasné, že mu tu už veľa času nezostáva. A tak môžeme biť svedkami, ako táto legenda išla úplne až nadoraz a neprestávala koncertovať ani keď už mlela doslova z posledních síl. Oproti skupine ABBA je to zásadní rozdiel. Zatiaľ čo ABBA 40 rokov nekoncertovala a nič nové nenahrala, Karel Gott nikdi neprestal koncertovať ani nahrávať. Fanúšikovia tak mali možnosť starnúť spolu s ním, čo bola možnosť, ktorú ABBA svojim fanúšikom neponúkla.

Ten dokument je veľmi dobre spravení. Posledné mesiace jeho života sú popretkávané spomienkami a archívnimi zábermi z celej jeho bohatej kariéri. A neobchádza ani podpis anticharti. Je to jediní moment, keď ho je vidieť rozčúleného a v evidentnej nepohode. Celé to visvetľuje tím, že už to tisíc krát visvetľoval a že ich tam nahnali a samozrejme nikto im nepovedal, že idú podpisovať antichartu. Nikto to totiž tak vtedi nenazval. Podpísal sa iba pod nejaké vihlásenie.

Fakt neznášam, keď sa mi niekto snaží tlačiť kalerábi do hlavi. Keď sa na toto isté pítal Milana Lasicu jeden novinár, tak dostal zhruba takúto odpoveď: "Viete, kebi som to nepodpísal, tak tu dnes možno nesedíme." Od Milana Lasicu človek nepočul veľa nezmislov, zato tento stál za to.

Jediní, kto sa k tomuto dokázal postaviť čelom, bol Julo Satinský. Ten sa rozhodol nevešať ľuďom bulíki na nos tím, ako on nevedel, čo podpisuje, prípadne naznačovať, že bi bol postavení k múru, kebi to nepodpísal. Vo svojej relácii, tuším to bol Šľak ma ide trafiť, narovinu povedal, že vie, že je zradca a že ho to škrie.

Istej sebareflexie a pokori bol ale schopní aj Karel Gott, keď vzápätí nato v dokumente hovorí o tom, že ho mrzia niektoré veci, ktoré v živote spravil, a priznáva, že bol možno aj tak trochu hlúpi, ale že s tím už teraz sotva niečo urobí...

Dodávam, že nech sa prihlási ten, koho nemrzia a kto niekedi nebol...Ja som si napríklad až do vzhliadnutia tohoto dokumentu mislel, že tú pesničku, čo si spieva Limonádoví Joe, keď ide na svojom koni, naspieval aj v skutočnosti ten herec, čo ho hral. Chcel som tímto celú záležitosť tak trochu odľahčiť a aj keď nie som si celkom istí, či sa mi to podarilo, meniť to už nejdem.

Zaujímavím kontrastom postupne ubúdajúcich síl bola z archívu vibraná Unchained Melody s českím textom. Karel Gott na úplnom vrchole svojich síl.

A keď sme už pri tích prebratích piesňach, ktorích je aj v samotnom dokumente neúrekom - nezriedka počuť hlavne z našich končín víhradu tímto smerom. Karel Gott bol ale v prvom rade spevák a interpret. Nikdi sa nehral na skladateľa. Zato spievať a interpretovať rozhodne vedel.

A robil to srdcom, čím si získal srdcia miliónov fanúšikov po celom svete...

Dolores Ibárruri

Ivan's picture

Ako som písal, tento príspevok bude o mačkách, aj keď to tak na prví pohľad nevizerá...Pred pár tíždňami som našiel doma pred televízorom spiacu manželku s pustením Netflixom, ktorí si ona platí a ja zvičajne vipínam. Bežal tam ale nejakí dokument o generalissimovi Francovi, a tak som si povedal, že toto bi snáď mohlo biť pozerateľné a šanca, že ma naserú, je malá. Ako veľmi som sa zase raz mílil. Neuplinuli hádam ani 2 minúti, keď sa na obrazovke zjavil nejakí historik, ktorí poďho rozvíjať úvahu o tom, že nejaká vlastnosť, ktorú mal Franco - už si nepamätám aká, ale to nie je ani podstatné - je tipická pre diktátorov. Nebol vraj Hitler takí? Nebol vraj Trump takí?

Nuž a za toto bi som mal platiť. Ani len pozerať, nieto ešte platiť.

Dolores Ibárruri má tiež súvis so španielskou občianskou vojnou. Známim sa stalo jej heslo bitki o Madrid ¡No Pasarán! z novembra 1936. Rovnaké heslo Neprejdú! mala aj budova pohraničníkov pri Devíne v časoch železnej oponi. Ako to už bíva v prípade ľavice, ktorá klame z princípu a ako hovorí Dennis Prager zničí bez vínimki úplne všetko, na čo len siahne, nešlo vôbec o to, abi neprešli oni k nám, ale mi k nim. Preto budova mala mať po správnosti nápis Neprejdeme!

Prisahám, že sa blížim k mačkám.

Pred Vianocami sa u mňa zastavil Roman s manželkou Sašou. Ten Roman, čo si odo mňa v lete zobral jednu mačku a ďalšie dve posunul svojim susedom. Mal sa zastaviť už v septembri s fľašou marhuľovice.

Lepšie neskoro ako nikdi. Bol som zvedaví, ako sa darí mačkám, no neodvažoval som sa mu zavolať. Jednak kvôli tomu, abi to nevizeralo, že sa neviem dočkať marhuľovice, čo inak aj bola pravda, ale hlavne kvôli tomu, že mački mohol postretnúť nešťastní osud a usúdil som, že je lepšie žiť síce v nevedomosti, ale zato v nádeji, že je všetko v poriadku. O to viac som sa potešil, keď Roman priniesol okrem skvelej Marhulienki ako nazíva svoju marhuľovicu aj dobré správi o mačkách.

Všetki sú v poriadku. Romanova sa stala najlepším kamarátom jeho poľovníckeho psa. Bol som zvedaví, aké jej dali meno. Po dlhšej debate so Sašou, ktorá vraj spočiatku mačku ani veľmi nechcela, ale o to asertívnejšia bola pri jej krstení, skončili u Dolores. Už vidíte ten súvis s viššie uvedením? Tam to ale nekončí.

Saša si chodí zabehať a nedávno tam u nich doma vo Veľkom Mederi pri jazere našla ďalšie mačiatko, ktoré si tiež osvojili. To dostalo pre zmenu meno Ibárruri. Miestni zverolekár vraj neveril vlastním ušiam, keď vipisoval veterinárni preukaz.

Romanovi susedia mačkám mená radšej ani nedali, čo je iste škoda vzhľadom na invenčnosť miestnich pri ich vimíšľaní...Mimochodom Romanov pes sa volá Balú.

RE: Najdlhšia Slovenská Ciklotrasa

raho's picture

Bohovski clanok Juraj! Kedze sa tu neda na clanok reagovat tak musim spravit celi blog.

Hentu trasu nepoznam, aj ked som prebicikloval Slovensko hore dole, aj krizom aj krazom. Nitra -> Patince. Nitra -> Zvolen. Nitra -> Krahule. Nitra -> Prievidza a spat, atd.

S tim "lehocikel" si ma dostal! Mi tu tomu hovorime "semi recumbent".

No ale neda mi nereagovat na tvoju mislienku ze si chcel volat manzelke nech ta vizdvihne. Kazdi ciklista vie, ze ma iba jeden (slovom 1) listok na to abi volal manzelku. Ja som ho uz minul. Ukazalo sa nakoniec ze som nemusel. Ale dalsi uz nemam. Takze ked ma najdu v priekope, budem sa musiet spoliehat na inich. Ciklista vola manzelku iba jeden krat za zivot!

Najdlhšia Slovenská Ciklotrasa

Juraj's picture

Tento rok som si naplánoval, že prejdem najdlhšiu Slovenskú ciklotrasu. Aj keď je zložená z viacerích kratších – ich pospájaním sa mi podarilo vitvoriť 350km, ktoré sú označované simbolom C.

Z Bratislavi smeruje pozdĺž Dunaja do Komárna. Je to časť, ktorá je zároveň aj trasou Eurovelo číslo 6. Odtiaľ sa stáča na sever pozdĺž Váhu cez Kolárovo, Sereď, Piešťany a Trenčín. Potom okolo Považskej Bystrice a záver je za Žilinou pod hradom Strečno. Nie všetki časti sú však zjazdné na cestnom bicikli. Tieto som obišiel po ceste, kde chodia autá. Väčšina z nich našťastie nie je veľmi frekventovaná, takže som nemal pocit ohrozenia. Naviše sa mi podarilo vistihnúť koncom augusta dni pracovného pokoja.
Predpoveď počasia veštila na ďalší deň dážď. Občas sa aj naplnila, takže som víbavu do dažďa viac krát použil, vďaka čomu som mohol veselo pedálovať aj v nepriaznivom počasí.

Keď som po 3 dňoch dorazil pod Strečno, ubitoval som sa v autokempingu Varín. Ten má kapacitu pre asi tisíc osôb. Prekvapilo ma, že koncom augusta bol úplne prázdni. Bol som tam jediní ubitovaní. Celú noc a aj na druhí deň prší. Volám žene, či ma nepríde zobrať autom do Trenčína, lebo okrem dažďa sa mi nechce bojovať o priestor na ciklotrase medzi Žilinou a Bytčou s bezohľadními vodičmi na autách višších tried.

Na druhí deň ráno štartujem z Trenčína. Keďže je trinásť stupňov, obliekam si okrem ponožiek aj rukavice a hurá - virážam pozdĺž Váhu smerom na Piešťany. Ide sa parádne, lebo fúka severní vietor. Pôvodne som chcel prespať v Kolárove, ale tam prichádzam už o osemnástej. Keďže je stále svetlo, veselo pokračujem na Komárno. Rozmíšľam, kde sa ubitujem, ale napadlo ma, že možno po zotmení vietor ustane a do Bratislavi je už len 100km. Tak je a po zotmení môžem vďaka silnému svetlu vpredu pokračovať aj v úplnej tme. O pol druhej v noci prichádzam.

Dnes som urobil osobní rekord 240km a po piatich dňoch šťastne dokončil 700km trasu. Ďakujem vinikajúcemu prístupu mechanika z Lemniscat, ktorí mi už dva roki vzorne stará o moj lehocikel. Po tomto tréningu sa chistám preisť nejakí väčší kus z Eurovelo 6.

Ja som nikdi nebol zvazak

raho's picture

Pamate, to v tej modrej hnusnej umelohmotnej koseli, ked ste zmaturovali zo satki na hnusnu kravatu?

Iskricke a pionierovi som sa nevihol.

Ale ked sme mali robit zvazacki slub, tak sme kolektivne usli.
Nas fungl novi triedni nas prichitil a dal nam najlepsiu radu do zivota: Chodte, ale nech vas nikto nevidi.

Šťastné a veselé!

Ivan's picture

Britské mainstreamové médiá spustili kampaň, ktorej terčom sú neočkovaní. Treba vraj dosiahnuť stav, kedi sa neočkovanie stane spoločenski neakceptovateľné rovnako ako je napríklad jazdenie pod vplivom alkoholu.

Ak sa neočkovaní nevzbúria, presne tak aj dopadnú.

Ako aj v prípade 1i snažím sa aj tu v rámci svojich možností ísť príkladom a začať od seba. Otočil som to. Pre mňa je spoločenski neakceptovateľná diskriminácia neočkovaních. A tak keď mi žena začala vihadzovať na oči preplnené JISki neočkovaními, vihodil som ju pre zmenu ja z môjho nitrianskeho sídla.

Vizerá to teraz pochopiteľne tak, že budem tráviť Vianoce so svojimi mačkami, ale neľutujem to. Som už dosť starí na to, abi som sa bál biť sám. A sám iste nebudem, veď sú tu mački a Serenade Radio. Žiaden boj, ktorí stojí za to, abi sa bojoval, sa bez obetí nezaobíde. A tento rozhodne za to stojí. Ako hovoril Julo Satinský - všetci skúšame, kam sa až dá zájsť. Rovnako tak očkovaní. Tak teraz to už v mojom prípade vedia. Minimálne moja žena.

A dopadne tak každí, kto u mňa doma bude hovoriť o tom, ako sú covid pasi fajn nápad a že povinné očkovanie proti covidu experimentálnou génovou terapiou má niečo do seba. Voči takímto ľuďom, ktorí nemajú najmenší problém ma diskriminovať a berú mi aj elementárne právo slobodnej voľbi, totiž nemám ani ja elementárni rešpekt. A teda sa ku mne ani vôbec nemusia unúvať.

Tak teda šťastné a veselé, priatelia!

Nabudúce o mačkách.

Pages

Subscribe to RSS - blogs