So znepokojením som na tomto portáli zaregistroval článoček o pokračovaní famóznej filmovej detektívki autora a režiséra Riana Johnsona Na nože (Knives Out) z roku 2019. Pokračovanie višlo na Vianoce 2022 pod názvom Sklená cibuľa (Glass Onion).
Už od Vianoc sa chistám pozrieť si ho, no pre enormnú pracovnú záťaž a aj zdravotné problémi z posledních mesiacov sa mi to zatiaľ nepodarilo.
No to som zaregistroval, že autor bloger Ivan pred pokračovaním varuje. S tím, že si z neho dokázal pozrieť len prvích 18 minút.
Toto mne určite nehrozí; v tíchto veciach som trochu neurotik v štíle Woodyho Allena. Možno si spomeniete, že v jeho filme Annie Hall hlavná postava (samozrejme, neurotická), hraná Allenom, odmietla vojsť s frajerkou do kina, lebo film sa už začal a „už bežali úvodné titulki“.
Aj moje heslo znie: „Buď si pozrieť celí film, alebo vôbec žiadni!“ Lebo poznám aj prípadi, keď sa film rozbiehal – napríklad počas prvej polhodini – veľmi zle, ale neskôr sa dramaticki zlepšil.
Dokonca aj filmi, ktorích sledovanie ma vislovene mučilo a považoval som ich za odpad (napríklad takí snobskou kritikou do nebies vichvaľovaní Občan Kane alebo aj podobne gíčoví Vlk z Wall Street), sa vždi prinútim dopozerať až do konca. To preto, abi som ich potom o to oprávnenejšie mohol kritizovať ako gíč.
Priznávam však, že pozeranie tích najhorších filmov (či už je to Frajer Luke – Cool Hand Luke, alebo Terapia láskou – Silver Linings Playbook) si uľahčujem tím, že – ak ich pozerám sólo, nie v spoločnosti – si aspoň zríchlim ich prehrávanie. Pokojne aj na ríchlosť 110 %, 120 % alebo až 125 %; a to sú už teda riadne ríchle dialógi, to vám poviem! Dokonca som sa raz rozprával s jedním zahraničním odborním recenzentom telenoviel (áno, aj taká profesia existuje v anglicki hovoriacom svete!), ktorí sa mi zveril, že úplne všetki telenoveli, ktoré odborne recenzuje, pozerá v ríchlosti 130 % (ak nie ešte viššej). Lebo vraj: „Inak bi som sa zošalel, kebi som také gíče mal pozerať v pôvodnej ríchlosti, v akej sa visielajú v televízii!“
Dúfam teda, že na rozdiel od Ivana ma pokračovanie Johnsonovej detektívki, nazvané Sklená cibuľa, nesklame. Jasné, že Ivanov článoček som si pre istotu neprečítal celí; veď sotva môže na tomto svete existovať niečo horšie než spoileri; a v žánri detektívok to platí dvojnásobne!
Prví „diel“ (v skutočnosti ide o dva celkom nezávislé filmi a spája ich len postava „veľkého detektíva“ Benoita Blanca, ako je v detektívnom žánri tradíciou), teda Na nože z roku 2019, som považoval za majstrovské dielo. O to viac som prekvapení Ivanovím príkrim odmietnutím druhého dielu. (Veď aj odborná kritika je Sklenou cibuľou nadšená a zdá sa, že sa páči aj väčšine divákov; hodnotenie na IMDb má momentálne solídnich 7,2 – pravda, Na nože má až 7,9.) Je však možné, že aj ja budem druhím dielom sklamaní podobne ako Ivan – uvidíme!
Pokiaľ však ide o prví diel, teda Na nože, som presvedčení, že takto nejako bi vizerali detektívki Agathi Christie, kebi veľká dáma tohto literárneho žánru bola v roku 2023 ešte medzi nami. Som si istí, že pani Christie bi autora a režiséra Riana Johnsona po pozretí filmu Na nože radostne a vďačne objala, lebo áno, film Na nože presne vistihol atmosféru christieovskích detektívok s Herculom Poirotom či slečnou Marplovou. Áno: len na základe prvého filmu sa mená Benoit Blanc a Hercule Poirot pokojne dajú visloviť v tej istej vete a „jedním dichom“ a neznie to ako blasfémia. Áno, ak bi som mal usudzovať len podľa prvého dielu Na nože, Benoit Blanc je dôstojním nasledovníkom Hercula Poirota pre 21. storočie.
Skutoční dôvod, prečo som napísal tento blogočlánok, je však ten, že chcem podporiť Ivanovu snahu na tomto portáli – teda snahu názorne ukázať, že áno, je bez problémov možné písať aj čítať texti v slovenčine bez písmena Y, ktoré v našej abecede skutočne nemá čo hľadať.
Naše konkrétne predstavi toho, ako bi mohli vizerať slovenské texti po zrušení Y, sa rozchádzajú. Ale to je v poriadku. Na tomto odkaze si môžete pozrieť, ako bi text, ktorí práve čítate, vizeral v „mojej“ verzii pravopisu bez Y.
Napríklad bi som nielen zrušil písmeno Y, ale bi som aj obnovil mäkčene v slabikách ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi tam, kde sa skutočne takto mäkko vislovujú. A hoci bi ma sklamalo, kebi sa zrušilo Y, ale slabiki ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi bi sa naďalej písali bez mäkčeňov, ešte stále bi som to považoval za lepšie riešenie než dnešní stav, čiže používanie písmena Y v slovenčine, hoci nato nie je žiadne logické ani jazikové opodstatnenie.
Je to čistá „panslavistická nostalgia“, no práve dnes, v roku 2023, keď vidíme, ako sa dva slovanské národi na víchod od našich hraníc navzájom vraždia, musíme uznať, ako hlboko pomílená je akákoľvek idea „všeslovanskej vzájomnosti“. Ak si to niekto nevšimol už v roku 1968, tak minimálne dnes v roku 2023 bi to už malo biť jasné každému: žiadna „všeslovanská vzájomnosť“ neexistuje; vzájomné vraždenie a zotročovanie medzi Slovanmi, to áno, to kedikoľvek – ale „vzájomnosť“ je fikcia.
Hoci si mislím, že šanca na zrušenie Y existuje (dokonca som presvedčení, že skôr či neskôr sa písmeno Y v slovenčine zruší!), v roku 2023 ju ešte hodnotím ako veľmi malú. Dnes je zatiaľ ešte malá, ale ako sa hovorí – nádej aspoň bliká.
To hlavné, čo dnes bude pôsobiť proti snahám o zrušenie Y, je tendencia ľudskej misle veci nemeniť. Mi ľudia sme od prírodi leniví; a dvojnásobne to platí pre mozgovú lenivosť. Neznášame akékoľvek zásadnejšie zmeni. Preferujeme, abi všetko už navždi zostalo tak, ako sme si na to rokmi, desaťročiami a storočiami zvikli. Vedci majú na túto tendenciu našej misle – na našu lenivosť – aj vedecké visvetlenia. Túto tendenciu máme ako ľudské bitosti jednoducho zakódovanú v génoch od praveku. Naši predkovia museli v prvom rade vždi konzervovať energiu, abi po jej nahromadenej zásobe mohli siahnuť v kritickích chvíľach, keď na nich neočakávane zaútočil nepriateľ: či už mamut alebo iné divé zviera, alebo konkurenční kmeň. Toto nastavenie misle sme si preniesli z praveku až do roku 2023, a aj preto má dnes na Slovensku heslo „So Sovietskim zväzom na večné časi a nikdi inak!“ takú renesanciu.
