Predminulí víkend som strávil v Užhorode, kde som mal pôvodne biť za svedka na jednej svadbe. Zo svadbi nakoniec ale nič nebolo kvôli istím formálnim nedostatkom v nevestiních dokladoch.
Mesto ma prekvapilo svojou veľkosťou - má više 100 tisíc obivateľov. Svojím veľkím koritom ma prekvapila aj rieka Už, hoci vodi v nej bolo pomenej. Nábrežie v centre mesta s kaviarničkami a reštauráciami je veľmi simpatické a nebiť sirén, ktoré všetci s prehľadom ignorovali, tak ani neviem, že som v krajine, ktorá je vo vojne. Simpatická je aj miestna železničná stanica.
Pravdou ale je, že som tam neprišiel obdivovať miestne pamätihodnosti. Hoci som v Užhorode ani nikde inde na Ukrajine dovtedi nebol, hlavním zmislom návštevi bolo stretnutie so Sašom, o ktorom som tu písal. Napriek tomu, že je iba o rok starší od môjho sina, stihol toho v živote už dosť. Splodiť sina, bojovať priamo v prvej frontovej línii, biť vážne zranení, havarovať v aute s manuálnou prevodovkou, ktoré riadil s viac menej nefunkčnou pravou rukou bez toho, že bi mal vodičskí preukaz. Len tá svadba mu akosi stále nevichádza. Veci ale berie také, aké sú. Nesťažuje sa, nepreklína osud. Na otázku, či vo vojne stratil veľa svojich priateľov, odpovedal stručne, jasne a vístižne. "Áno."
Čím viac spoznávam Ukrajincov, tím ich mám radšej. Nerobia zo svojej situácie drámu. Vojni tu vždi boli, dlho žiadna nebola, tak teraz ju tu pre zmenu máme. Asi takí mám z nich pocit. A mimochodom - tú vojnu vihráme, pretože nám nič iné ani nezostáva, ak chceme žiť vo svojej krajine. Ak totiž prestane bojovať rusko, bude mier. Ak ale prestane bojovať Ukrajina, nebude už potom žiadnej Ukrajini.