Senát včera schválil nominantku prezidenta na post sudkine Najviššieho súdu. Samozrejme bez histérie demokratov sa to nemohlo zaobísť. Kamala Harris to okomentovala takto:
"Dnes republikáni ignorovali vôľu Američanov tím, že potvrdili sudkiňu Najviššieho súdu v neligitímnom procese...Na to nezabudneme."
Veľmi vístižne tak popísala to, čo je na demokratoch v dnešních časoch pre mňa nestráviteľné. Medzi tímito pár slovami sú hneď dve klamstvá. Po prvé, republikáni neignorovali vôľu Američanov, ale ju naopak potvrdili. Pretože Američania si zvolili republikánskeho prezidenta a republikánski Senát. A po druhé, na celom procese nebolo nič neligitímne, pretože prezident nominoval kandidáta, ktorého Senát potvrdil. Prezident si tak splnil ústavnú povinnosť.
Demokrati neviem na základe čoho evidente vichádzajú z predpokladu, že funkčné obdobie prezidenta nie sú 4 ale 3 roki. Nevilučujem možnosť, že nevedia narátať do 4.
A samozrejme padajú vihrážki. To s tím nezabúdaním neznamená totiž nič iné ako to, že demokrati spravia pri prvej možnej príležitosti poriadki s Najvišším súdom na svoj obraz. Napríklad tak, že navíšia počet jeho členov. Keď sa na túto možnosť pítali Bidena, tak sa odmietol vijadriť s odôvodnením, že nech povie čokoľvek, stane sa to aicki témou dňa. Iste, veď práve preto sa ho na to pítajú.
Nech už voľbi dopodnú akokoľvek, budúcnosť západného sveta v existujúcej podobe je neistá. Nad USA, ktoré sú od skončenia druhej svetovej vojni garantom jeho bezpečnosti, ale ktoré každím dňom pripomínajú čoraz viac banánovú republiku, totiž visí jeden veľkí demokratickí víkričník.