Blogs

Odfajknuté mám už aj Chorvátsko. Minulé leto som sa tam ocitol náhodou a naposledi. Ceni uletené, miestni otrávení - a to ešte v tom lepšom prípade - alebo vislovene protivní. Pláže o šírke 2 m, kde je hlava na hlave. Neviem, čo som komu urobil, abi som tam chodil. Hlavne keď to porovnám s destináciami ako sú Grécko a Španielsko.

Neviem ani prečo, ale z našinca, čím mislím obivateľstvo postkomunistickích krajín, sa v momente, keď začne cítiť pevnú zem pod nohami, stáva chuj. A majster sveta. V našich zemepisních šírkach sú to sinonimá. Neochota, arogancia, ničím nepodložené prehnané sebavedomie. V prípade Chorvátska je to o to zarážajúcejšie, že v bívalej Juhoslávii nebol vislovene hard core komunizmus ako u nás. Dalo sa tam do istej mieri súkromne podnikať a hlavne odtiaľ voľne cestovať. Takže miestni našinec sa nemôže vihovárať, že nevie a ani nemal možnosť zistiť, ako fungoval civilizovaní svet...

Idem o pár dní do Bulharska, pričom letím do Bukurešti a odtiaľ autom cez stále fungujúce hranice. Nemám prehnane veľké očakávania. Skôr si mislím, že o takomto čase o tíždeň budem mať odfajknuté aj tieto krajini. Rád sa budem míliť.

Pred 8 rokmi som si kúpil skvelé basketbalové teniski. Pred asi rokom postupne prestávali dosluhovať. Chcel som si kúpiť presne také isté, ale samozrejme tento model sa už firma Nike rozhodla nevirábať. Píšem 'samozrejme' preto, lebo sa mi to stáva pomerne často. V prípade IKEA sa dá staviť a neprehrať na to, že čo som si tam kúpil pred pol rokom, už v sortimente nenájdete.

Takže rok snorím po obchodoch, ale márne. Raz som skúsil značku Fila, ale vidržali asi tak 2 tíždne. Aj tu je vidieť, že nie sme basketbalová krajina. V prípade mužského basketbalu to platí obzvlášť.

Pred mesiacom som si v Nemecku konečne vibral jedni celkom fajn Pumi. A pre istotu som si kúpil v tom istom obchode aj jedni tiež zodpovedne vizerajúce Adidasi.

A krátko na to som pomerne náhodou na Promenáde v Nitre zazrel, a to do konca v akcii, Jordani. Okrem toho, že dobre vizerajú, majú na rozdiel od Púm a Adidasov aj o niečo lepšie odpruženú podrážku a robustnejšie vistuženú členkovú časť. Tak som si pre istotu kúpil hneď dvoje.

Ak každí zo 4 novích párov vidrží to, čo vidržali Niki, potom to znamená, že žiadne ďalšie basketbalové teniski už nebudem v živote potrebovať.

Odfajknuté. Zváštni pocit - čas, ktorí mi tu ešte zostáva, meraní teniskami. Treba realisticki dodať, že v tom najlepšom prípade. Takí je už skrátka život. Ale snorenie po obchodoch mi iste nebude chíbať.

Chvíľu som váhal, akú stratégiu nosenia zvolím. Sériovú, teda začnem s jedním párom a nosím, až kím ich nezoderiem, alebo paralelnú. Iste ale nejdem riskovať to, že po mne zostanú nepoužité teniski, ktoré sa tak môžu stať predmetom dedičského konania.

Takže B je správne.

Dostal som sa do veku, kedi kvalita môjho života je nepriamo úmerná počtu hodín, ktoré fakturujem zákazníkom v danom mesiaci. Nemôžem povedať, že bi ma moja práca nebavila, alebo že zákazníci sú otravní, ale je toľko iních oveľa zaujímavejších činností, ktoré sa mi priamo ponúkajú, že sedieť celí krásni jarní deň za monitorom mi pripadá doslova ako hriech.

V záhrade si viem neuveriteľne oddíchnuť. Pritom neležím, teda aspoň nie stále, ale sa motám hore dole a stále je čo robiť.

Pustil som sa aj do remeselních prác na dome. Mám veľkú radosť, keď sa v jednotlivích činnostiach a celkovej organizácii práce zlepšujem.

Srdcovkou je ale môj projekt víučbi slovenčini a angličtini pre mladí pár z Ukrajini, ktorí u mňa aj s malím sinom bívajú. S obidvoma jazikmi mi dobrovoľne a s nadšením pomáha aj dlhoroční kamarát, ktorého som síce na tomto blogu nemenoval, ale o ktorom tu bola v súvislosti s covidom reč.

Okrem covidu a ipsilonu sa zhodujeme prakticki vo všetkom. O covide je škoda hovoriť, ale v prípade ipsilonu stojí za zmienku včerajšia vímena názorov.

Slovenčinu učím pomocou prvej knihi napísanej podľa pravidiel 1i s láskavím povolením jej autora. Keďže oficiálne pravidlá ohľadne ipsilonu odmietam učiť, nadhodil som, že toto bude musieť za mňa urobiť môj parťák, ktorí nemá s ipsilonom najmenší problém. Utrúsil som, že som veľmi zvedaví ako ich bude učiť vibrané slová, všetki pravidlá a vínimki.

Odpoveď bola pre mňa tak trochu šokujúca. Vraj ich to vôbec nebude učiť. Jeho to totiž tiež nikto nemusel učiť, pretože vďaka množstvu načítaních kníh sa to naučil sám skôr ako sa to začalo preberať v škole. Pointa teda je v tom, že tie pravidlá sú tak intuitívne, že ich vôbec netreba učiť. Zároveň to považuje za dobrú odpoveď mne a mne podobním, ktorí šíria nenávisť k celej tejto agende.

Na čo som kontroval tím, že keď tu niekto šíri nenávisť a posmech, tak sú to práve fanúšikovia ipsilonu, ktorí si vždi radi zgustnú na každej tzv. hrúbke resp. jej autorovi.

Takže chlapci sa namiesto hrania futbalu vonku s kamarátmi majú radšej venovať knihomoľstvu. Keď som už pri tom futbale, tak dotiční ho nikdi nevedel hrať. Schovám ho do vačku v hocijakom športe s vínimkou zjazdového ližovania. Predsa len, jeho rodičia majú chatu na Krahuliach, kde trávil od malička každú zimu.

Od Ukrajincov dotiční teda zrejme očakáva, že podobne ako on (a ChatGPT) budú drtiť jednu knihu v slovenčine za druhou v nádeji objavenia pravidiel a čara ipsilonu. Koľko času budú na to potrebovať? Rok, dva, desať? Dotiční aspoň čítal knihi v rodnom jaziku...

Pre porovnanie - pravidlá 1i sa naučia všetci bez vínimki, domorodci aj Ukrajinci, za 20 sekúnd. Ale však prečo bi sme sa radšej namiesto toho masochisticki nevenovali takej úžasnej kratochvíli akou je ipsilon.

Ten začína presne tam, kde končí zdraví rozum.

Autorom prvej knihi napísanej podľa pravidiel 1i je Juraj Zopp, pravidelní to prispievateľ na tomto blogu. Kniha má názov Ako ma bubnovanie a tma obohatili. Juraj bol takí milí, že mi poslal jej elektronickú verziu a má odložení pre mňa aj jeden klasickí papieroví exemplár.

Ide o prvé zo série ohliadnutí sa za životom autora. Kniha ešte prejde jazikovou korektúrou, k čomu som sa prihlásil a čo sa aj momentálne snažím zobchodovať za prísľub autora ju postupne uverejňovať tu na jeho blogu.

Tak držte palce. Ide totiž o zaujímaví príbeh a dobré čítanie.

Niekedi sa aj primerane zadarí:

https://mynitra.sme.sk/c/23332161/uspesni-basketbalovi-veterani.html

Práve som sa od pani manželki dozvedel, že som mal pravdu. Nemôžem povedať, že bi ma to tešilo. Popravde, ak bi som bol nútení hlasovať, tak bi som volil Korčoka. Máme ale slobodu a jej atribútom je aj možnosť sa vijadriť tak, že hlasovať nejdem, čo som aj viužil.

Nabudúce skúste trochu menej fráz a viac obsahu. A nezaškodilo bi aj vedieť, kde je sever. Ale to od súčasnej opozície bi som asi chcel príliš veľa.

Nech ale nekončím pesimisticki. Paradoxne tieto voľbi z môjho pohľadu nemohli skončiť zle. Nech bi vihral ktokoľvek, tešil bi som sa, že nevihral ten druhí. Logiku v tom hľadať netreba, ale pomáha to prežiť v krajine, kde na jednej strane je banda skorumpovaních prezliekačov kabátov a na strane druhej partia neschopních a beznádejne strateních babrákov.

Neviem ako dopadli voľbi. Moja pani manželka, ktorá ma zvikne sama od seba informovať o zásadních veciach, ktoré sa u nás dejú, ešte spí a dánski portál o tom nepíše. Možno Slušne, ale rázne už v prvom kole získalo cez 50%, čo bi si samozrejme žiadalo istú sebareflexiu v prognózach namiesto pojednania o jednej ližičkovej analógii.

Na tému 1i som počul nedávno asi toto - vraj áno, dá sa najesť len s ližicou, ale je znakom kultúrnosti používať aj vidličku a nožík. Preto aj okrem polievkovej ližice máme aj čajovú ližičku. A podobne je to vraj s mäkkím a tvrdím i...

Znie to na prví pohľad rozumne. Naozaj máme vidličku a nožík a naozaj si nemiešame čaj polievkovou ližicou, minimálne nie v spoločnosti, v ktorej nechceme zanechať zlí dojem. Ale poďme sa pozrieť tejto analógii trochu bližšie na zúbok.

Takže argumentujeme kultúrnosťou. Chceme tím povedať, že južné slovanské národi sú nekultúrne? Nekultúrni sú aj Taliani, ktorí ipsilon tiež nepoužívajú?

Tá póza, do ktorej sa tak veľmi radi stavajú fanúšikovia 2i, že mi sme tí intelegentní, mi sme tí kultúrni, je v mojom prípade veľmi ťažko stráviteľná.

Okrem kultúrnosti v analógii nesedia ani počti. Pretože okrem polievkovej a čajovej ližički je tu minimálne aj kávová ližička. Skúste ale fanúšikom 2i navrhnúť 3i. Budú si klepať na čelo. Vraj načo tretie i, čo je to za nezmisel?

Ale prečo? Pretože ak platí, že čím viac i, tím viac kultúrnosti, potom 3i musí biť kultúrnejšie ako 2i atď, až skončíme tam, kde začína západná civilizácia. V Grécku s 5i.

Z témi politika v rozhovoroch s ľuďmi som spravil tabu. Jednoducho sa odmietam o tom baviť, pretože to považujem za stratu času a zdroj nezmiselních konfliktov.

Tu som ale na svojom blogu, s nikím sa nebavím, kto si to chce prečítať, nech sa páči. A či už s tím čitateľ bude súhlasiť alebo nie, je mi šumafuk. Podstatné je, že si prečíta ďalší text s 1i.

Od domácej politiki som sa úplne odstrihol. Okrem tejto doméni nečítam nič, čo končí .sk, v aute počúvam rádio Devín, ktoré v čase správ vipínam, televíziu už više 20 rokov nemám a na sociálnich sieťach nie som. Z prezidentskej kampane som zachitil, aj to nedopatrením, iba billboardi Peliho a Korčoka, ktorích poznám ešte z čias, keď som sa o našu politiku zaujímal.

Napriek tomu idem s kožou na trh a tipnem si víťaza iba na základe dvoch billboardov a veľmi sporadickích správ o Slovensku, ktoré prináša jeden dánski spravodajskí portál, ktorí pravidelne sledujem.

Vichádzam z tézi, že sa svojim spôsobom jedná o reprízu ostatních parlamentních volieb. Zmenilo sa niečo zásadné odvtedi? U Peliho je správa jasná, dajte nám už pokoj, nechajte nás v kľude robiť si všetki tie kurevstvá. A kebi ste nevedeli, ja som ten, komu ide o Slovensko, kto ho vie chrániť. Tak - a to už je môj dodatok, ktorí na billboarde pochopiteľne nenájdete - že prestaneme podporovať Ukrajinu a budeme po vzore číni, severnej kórei, maďarska a iránu kamaráti s ruskom. Fasa spoločnosť, nie? Nič nové, nič prekvapujúce.

A čo na to druhá strana? Slušne, ale rázne. Prosím? Slušne, ale rázne. Slušne, ale rázne čo?

Vojna na Ukrajine je pritom kľúčová záležitosť pre budúcnosť Slovenska. Namieste sú otázki tipu:

Ak Ukrajina prehrá a rusko sa rozhodne rozšíriť svoju nárazníkovú zónu smerom na západ, budeme sa vôbec brániť? Ak áno, aká je naša stratégia obrani? Spoliehame sa na NATO? Vážne? Po tom, čo váš koaliční partner označí NATO za zločineckú organizáciu? Po tom, čo si potriasate ruki so zástupcami ruska a bieloruska? Po tom, čo okolité krajini podporujú Ukrajinu a mi sme pomoc zastavili?

Ukrajina je dominantná téma, na ktorej sa dala celá kampaň postaviť. Namiesto toho nič nehovoriace Slušne, ale rázne. To mi ale paradoxne hovorí veľa. Od parlamentních volieb je tu podľa mňa iba jeden posun a to na strane opozičních strán, ktoré si zobrali z prehri ponaučenie a mislia si, že prehrali kvôli Ukrajine. A tak to radšej s tou podporou nebudú preháňať. Slušne, ale rázne hovorí presne o tom.

Takže tipujem víťazstvo Peliho a to ešte s väčším náskokom ako vihrali parlamentné voľbi. Pretože prepadnutích hlasov v jeho tábore bolo viac ako v Korčokovom a tie teraz neprepadnú.

Na záver iba toľko, že slušne, ale rázne nejdem zase raz voliť. Chcel som toto celé zakončiť ešte vetou, v ktorej malo dominovať slovo “stupidita”, ale keďže už sme raz "slušne...", tak sa rázne zdržím.

Začiatkom marca som si spravil vílet do Atén. V Grécku som v živote nebol, tak som bol zvedaví.

Som očarení a nadšení. Počiatki našej civilizácie je tam cítiť na každom kroku. Okrem toho veľmi milí ľudia a chutná kuchiňa za prijateľné ceni fungujúca aj v bežní pracovní deň do neskorích nočních hodín.

Dosť ma ale vitáčalo, že som nevedel ani len prečítať grécke texti. Znalosť azbuki pomohla iba pri zopár písmenách. Takže som naštartoval Duolingo, pridal gréčtinu a začal abecedou. Pri písmene i ma samozrejme hneď napadla otázka ako je to tu s íčkami vôbec.

Napočítal som ich 5. Rekordérom v tejto disciplíne bola v mojom súkromnom rebríčku dovtedi staroslovienčina, ktorej hlaholika používala 4i. Je zrejmé, kde treba hľadať korene tohto fenoménu. Istí progres Konštantínovi ale nemožno uprieť, keďže sa dostal z 5 na 4i.

Rozmíšľal som, kam budem zdrhať, keď Vladimír Vladimírovič bude na našich hraniciach a Robert Robertovič namiesto aktivácie článku 5 viroluje veľkí červení koberec z Bratislavi až po Ubľu. Dnes už viem, že pôjdem do Grécka. Len ešte neviem ako to tam pojmem. Jedna možnosť je skúsiť to po vzore Konštantína najprv z 5 na 4i a časom zo 4 na 3i atď. Druhá je zobrať to skratkou rovno k 1i.

Ak teda dovtedi neobjavím v tom celom nejakí geniálni sistém a v takom prípade nebude vilúčená ani opačná cesta, z 2 na 5i.

Ak teda slovenčina ešte v tom čase bude povolená.

Na veľa úsmevních momentov v minulom roku si nespomínam, ale jeden mi predsa len utkvel v pamäti.

Do Sochaczewa na basketbaloví turnaj veteránov sme prišli iba šiesti. Takže striedať sa veľmi nedalo. Presunul som sa na post stredného rozohrávača, čo som vždi chcel hrať, ale vzhľadom na moju víšku som hrával krídlo, odkiaľ som sa mohol viac tlačiť pod kôš a nejakú tú loptu aj doskočiť. Medzi 150 kilovích chlapov sa mi ale už tlačiť nechce. Naviše strední rozohrávač je niečo ako dirigent v orchestri. A keďže sme trénera po prehratom zápase o bronz v Klatovoch prepustili, stanovil som odvážnu taktiku. Ideme súperov ubehať napriek tomu, že nás je iba 6. Kilá totiž až na jeden prípad nemáme, ale o to ľahšie sa nám bude behať.

Dorazili sme vo štvrtok večer a hneď sme aj hrali zápas s Kaunasom - síce mimo súťaž a s tímom z kategórie 60+, ale predsa len, Litovci sú Litovci, slabého basketbalistu tam ťažko nájdete bez ohľadu na vek. Títo borci boli naviše majstri Litvi vo svojej kategórii.

Zápas sme vihrali, taktika sa osvedčila a sám som odohral bez striedania celkom slušní zápas, po ktorom ma okrem spoluhráčov pochválil aj tréner miestnich mládežníkov, ktorí sa prišiel na nás pozrieť. Je trochu trápne takto pekne o sebe písať, ale je to dôležité pre pochopenie mentálneho rozpoloženia, v ktorom som sa nachádzal v čase pointi tohto príbehu, ktorá práve prichádza.

Po zápase sme si dali dobrú večeru, nejaké to pivo, predebatovali veľa vecí. Od bitcoinu až po Starí zákon. Okolo polnoci sme vo veľmi dobrej nálade usúdili, že je čas ísť spať. Moja izba bola na prvom poschodí miestneho hotela, v ktorom okrem nás bívala aj väčšina iních tímov. Privolávať víťah mi pripadalo nepatričné, tak som sa vidal po schodoch.

Počul som nejaké hlasi zhora. Ukrajinské dievčatá evidentne ešte len virážali do ulíc. Keď ma uvideli, nastalo chvíľu ticho a potom jedna z nich pomerne sklamane skonštatovala:

"Toto nie je športovec."

Zarazilo ma to. Neverím, že v ten večer sa LeBron James cítil sebavedomejšie. Nuž som sa ohradil.

"Ja že nie som športovec? Ja som športovec!"

Skrátka, argumentovať musíte jednoducho vedieť.

"Ti že si športovec? Prejdeš tu pár schodov a lapáš po dichu".

Zopár krát sa ríchlo po sebe hlasno nadíchla a vzápätí vidíchla, abi som snáď nebol na pochibách, či som dobre rozumel. A potom prišiel klinec.

"Akíže si ti športovec. Ti nie si športovec, ti si Dedo Mráz!"

Svetská sláva, poľná tráva...Alebo ako hovoria na Záhorí vanitas vanitatum.