Blogs

So znepokojením som na tomto portáli zaregistroval článoček o pokračovaní famóznej filmovej detektívki autora a režiséra Riana Johnsona Na nože (Knives Out) z roku 2019. Pokračovanie višlo na Vianoce 2022 pod názvom Sklená cibuľa (Glass Onion).

Už od Vianoc sa chistám pozrieť si ho, no pre enormnú pracovnú záťaž a aj zdravotné problémi z posledních mesiacov sa mi to zatiaľ nepodarilo.

No to som zaregistroval, že autor bloger Ivan pred pokračovaním varuje. S tím, že si z neho dokázal pozrieť len prvích 18 minút.

Toto mne určite nehrozí; v tíchto veciach som trochu neurotik v štíle Woodyho Allena. Možno si spomeniete, že v jeho filme Annie Hall hlavná postava (samozrejme, neurotická), hraná Allenom, odmietla vojsť s frajerkou do kina, lebo film sa už začal a „už bežali úvodné titulki“.

Aj moje heslo znie: „Buď si pozrieť celí film, alebo vôbec žiadni!“ Lebo poznám aj prípadi, keď sa film rozbiehal – napríklad počas prvej polhodini – veľmi zle, ale neskôr sa dramaticki zlepšil.

Dokonca aj filmi, ktorích sledovanie ma vislovene mučilo a považoval som ich za odpad (napríklad takí snobskou kritikou do nebies vichvaľovaní Občan Kane alebo aj podobne gíčoví Vlk z Wall Street), sa vždi prinútim dopozerať až do konca. To preto, abi som ich potom o to oprávnenejšie mohol kritizovať ako gíč.

Priznávam však, že pozeranie tích najhorších filmov (či už je to Frajer Luke – Cool Hand Luke, alebo Terapia láskou – Silver Linings Playbook) si uľahčujem tím, že – ak ich pozerám sólo, nie v spoločnosti – si aspoň zríchlim ich prehrávanie. Pokojne aj na ríchlosť 110 %, 120 % alebo až 125 %; a to sú už teda riadne ríchle dialógi, to vám poviem! Dokonca som sa raz rozprával s jedním zahraničním odborním recenzentom telenoviel (áno, aj taká profesia existuje v anglicki hovoriacom svete!), ktorí sa mi zveril, že úplne všetki telenoveli, ktoré odborne recenzuje, pozerá v ríchlosti 130 % (ak nie ešte viššej). Lebo vraj: „Inak bi som sa zošalel, kebi som také gíče mal pozerať v pôvodnej ríchlosti, v akej sa visielajú v televízii!“

Dúfam teda, že na rozdiel od Ivana ma pokračovanie Johnsonovej detektívki, nazvané Sklená cibuľa, nesklame. Jasné, že Ivanov článoček som si pre istotu neprečítal celí; veď sotva môže na tomto svete existovať niečo horšie než spoileri; a v žánri detektívok to platí dvojnásobne!

Prví „diel“ (v skutočnosti ide o dva celkom nezávislé filmi a spája ich len postava „veľkého detektíva“ Benoita Blanca, ako je v detektívnom žánri tradíciou), teda Na nože z roku 2019, som považoval za majstrovské dielo. O to viac som prekvapení Ivanovím príkrim odmietnutím druhého dielu. (Veď aj odborná kritika je Sklenou cibuľou nadšená a zdá sa, že sa páči aj väčšine divákov; hodnotenie na IMDb má momentálne solídnich 7,2 – pravda, Na nože má až 7,9.) Je však možné, že aj ja budem druhím dielom sklamaní podobne ako Ivan – uvidíme!

Pokiaľ však ide o prví diel, teda Na nože, som presvedčení, že takto nejako bi vizerali detektívki Agathi Christie, kebi veľká dáma tohto literárneho žánru bola v roku 2023 ešte medzi nami. Som si istí, že pani Christie bi autora a režiséra Riana Johnsona po pozretí filmu Na nože radostne a vďačne objala, lebo áno, film Na nože presne vistihol atmosféru christieovskích detektívok s Herculom Poirotom či slečnou Marplovou. Áno: len na základe prvého filmu sa mená Benoit Blanc a Hercule Poirot pokojne dajú visloviť v tej istej vete a „jedním dichom“ a neznie to ako blasfémia. Áno, ak bi som mal usudzovať len podľa prvého dielu Na nože, Benoit Blanc je dôstojním nasledovníkom Hercula Poirota pre 21. storočie.

Skutoční dôvod, prečo som napísal tento blogočlánok, je však ten, že chcem podporiť Ivanovu snahu na tomto portáli – teda snahu názorne ukázať, že áno, je bez problémov možné písať aj čítať texti v slovenčine bez písmena Y, ktoré v našej abecede skutočne nemá čo hľadať.

Naše konkrétne predstavi toho, ako bi mohli vizerať slovenské texti po zrušení Y, sa rozchádzajú. Ale to je v poriadku. Na tomto odkaze si môžete pozrieť, ako bi text, ktorí práve čítate, vizeral v „mojej“ verzii pravopisu bez Y.

Napríklad bi som nielen zrušil písmeno Y, ale bi som aj obnovil mäkčene v slabikách ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi tam, kde sa skutočne takto mäkko vislovujú. A hoci bi ma sklamalo, kebi sa zrušilo Y, ale slabiki ďe, ťe, ňe, ľe, ďi, ťi, ňi, ľi bi sa naďalej písali bez mäkčeňov, ešte stále bi som to považoval za lepšie riešenie než dnešní stav, čiže používanie písmena Y v slovenčine, hoci nato nie je žiadne logické ani jazikové opodstatnenie.

Je to čistá „panslavistická nostalgia“, no práve dnes, v roku 2023, keď vidíme, ako sa dva slovanské národi na víchod od našich hraníc navzájom vraždia, musíme uznať, ako hlboko pomílená je akákoľvek idea „všeslovanskej vzájomnosti“. Ak si to niekto nevšimol už v roku 1968, tak minimálne dnes v roku 2023 bi to už malo biť jasné každému: žiadna „všeslovanská vzájomnosť“ neexistuje; vzájomné vraždenie a zotročovanie medzi Slovanmi, to áno, to kedikoľvek – ale „vzájomnosť“ je fikcia.

Hoci si mislím, že šanca na zrušenie Y existuje (dokonca som presvedčení, že skôr či neskôr sa písmeno Y v slovenčine zruší!), v roku 2023 ju ešte hodnotím ako veľmi malú. Dnes je zatiaľ ešte malá, ale ako sa hovorí – nádej aspoň bliká.

To hlavné, čo dnes bude pôsobiť proti snahám o zrušenie Y, je tendencia ľudskej misle veci nemeniť. Mi ľudia sme od prírodi leniví; a dvojnásobne to platí pre mozgovú lenivosť. Neznášame akékoľvek zásadnejšie zmeni. Preferujeme, abi všetko už navždi zostalo tak, ako sme si na to rokmi, desaťročiami a storočiami zvikli. Vedci majú na túto tendenciu našej misle – na našu lenivosť – aj vedecké visvetlenia. Túto tendenciu máme ako ľudské bitosti jednoducho zakódovanú v génoch od praveku. Naši predkovia museli v prvom rade vždi konzervovať energiu, abi po jej nahromadenej zásobe mohli siahnuť v kritickích chvíľach, keď na nich neočakávane zaútočil nepriateľ: či už mamut alebo iné divé zviera, alebo konkurenční kmeň. Toto nastavenie misle sme si preniesli z praveku až do roku 2023, a aj preto má dnes na Slovensku heslo „So Sovietskim zväzom na večné časi a nikdi inak!“ takú renesanciu.

V denníku Postoj som objavil báseň od Jani Vinterovej, ktorá súhlasila s uverejnením na 1i.sk v jednoduchom pravopise.

Antiipsilonová lobi
(Zrušme I a – hurá, hurá – poďme písať podľa Štúra.)

Ľudia majú rôzne priania:
vlastniť auto, veľkí dom,
lacní plin, mier bez prestania...
Ja chcem zrušiť ipsilon.

Každí človek sa s ním trápi –
doma, v škole, pri práci,
dôchodcovia, ženi, chlapi,
dospelí aj školáci.

Pri učení je to drina,
mnohí chitia paniku,
pritom číra somarina,
nemá víznam, logiku,

úžitok tiež nemá žiadni
ani zmislu o nič viac,
pre Slovákov problém riadni,
o cudzincoch nevraviac.

Kto vie súdiť, nech len súdi:
stovki hodín života
zamestnáva masi ľudí,
či ipsilon, či jota,

a to – nech sme spravodliví –
sedemdesiat aj sto liet!
Ipsilon je povážliví
zlodej času všetkích tried.

Ľudskí mozog má svoj limit,
nie je neobmedzení –
prečo ho pchať nejakími
poznatkami bez ceni?

Lepších vecí koľko stovák
mohli bi sme doňho vriť!
Viacej bádať, vilepšovať,
kopu stresov ušetriť!

Martin*, tvoja reforma je
trápenie a šikana.
Presadil si ju, si frajer,
len tá cena, cipana –

privisoká, jak sa vraví:
cena sĺz a nadávok.
Tvoj „zlepšovák“ žiacke davi
preklínajú každí rok.

Kvôli tebe mám viac práce,
to však rada oželiem,
len nech hrubíc nie je viacej
a pravopis umenie.

Načo niekto Velislava**
potreboval naprávať?
Veď bol geniálna hlava,
poznal reč jak vlastní hnát.

Tak nech zmiznú z našich textov
všetki hlúpe dilemi,
ipsilon tu stratí miesto,
krajšie bude na zemi.

„Bi, abi, biľ“ vijde z módi,
nevibrane nabúra.
A budeme spievať ódi
na rozum a na Štúra.

Veď blbosti už aj iné
prešli v našom zákone –
v školstve, súdoch, medicíne...
Tak prečo aj toto nie?

Ipsiloni nech zem schová
v svojom mäkkom pokoji.
Poďme si svet preičkovať!
Kto sa ku mne pripojí?

* Martin Hattala – hlavní iniciátor tzv. hodžovsko-hattalovskej jazikovej reformi, ktorá zaviedla do slovenskej gramatiki i, í. Okrem toho tiež ä, ľ, dvojhláski, zmäkčujúce e a niekoľko ďalších úprav. Reforma bola schválená v roku 1851, teda pred 172 rokmi.
** Ľudovít Velislav Štúr.

Deuteronómium je piata kniha Starého zákona. A keďže Starí zákon nie je práve jednoduché čítanie, kúpil som si to aj s komentárom Dennisa Pragera.

V mladosti som trávil jednu hodinu takmer každú nedeľu v kostole. Nie ani tak z presvedčenia ako z donútenia. Niečo sa ale na mňa predsa len nalepilo. Desatoro som ovládal, aj veci okolo rajskej záhradi a toho nešťastného jablka. Ale to je asi tak všetko, čo sa Starého zákona tíka. Povedal som si preto, že sa pozriem trochu bližšie na korene našej civilizácie.

Začal som Exodusom, tiež s komentárom Dennisa Pragera. Inak jeho komentáre jednotlivích kníh Biblie vichádzajú pod názvom The Rational Bible, pretože sa snaží veci visvetľovať racionálne. S Exodusom som nemal problém, aj keď som ho nedočítal celí, pretože medzičasom višiel práve Deuteronómium. A na ňom som sa zasekol. Konkrétne na čísle 2.34.

V ňom Mojžiš hovorí ako v rámci svojich dobivačních aktivít Izraeliti na istích miestach nenechali nikoho na žive. Vislovene spomína aj ženi a deti. Zarazilo ma to. Desatoro máme už od druhej knihi, tu sme pri piatej. Zabudli sme medzičasom? Ešte pozoruhodnejší je komentár k tejto evidentnej nezrovnalosti. Boh na to vraj asi mal svoje dôvodi. Fajn. Aké? Nebolo bi ich vhodné aj spomenúť? Pretože desatoro neuvádza pod čiarou vínimki, kedi je možné len tak niekde prísť a vizabíjať miestne obivateľstvo vrátane žien a detí.

Nič také ale nespomína, a tak Dennis Prager podľa zásadi, že najlepšia obrana je útok, tvrdí, že ľudia, ktorí odmietajú Bibliu, bi ju rovnako odmietali, aj kebi pozostávala iba z jednej kapitoli - z desatora. A pripomína, že to, či je niečo morálne správne alebo nie, vieme práve vďaka Biblii.

Celí tento pokus obhájiť neobhájiteľné nakoniec zaklincuje vetou: "This was a singular event at a particular time."

Keďže veľa racionaliti som tu nenašiel, opítal som sa na to vištudovaného teológa. Podľa neho tie vihubené národi vraj boli príliš skazené. No hej, kebi aj boli, je to náš záver, ku ktorému sme prišli na základe vlastních morálnich kritérií. O desatore možno tí nešťastníci ani nemali potuchi. Sami si iste nepripadali skazení. A nepochibujem o tom, že kebi toto mal biť ten dôvod, tak bi ho Dennis Prager určite spomenul, keďže sa tejto problematike venuje celí život.

V každom prípade je pre mňa fascinujúca snaha vihlásiť čierne za biele argumentujúc racionalitou.

O tomto filme písali pekné veci, nuž som sa dal zlákať. Vidržal som do 18. minúti.

Film je z leta minulého roku, takže sa tematike lockdownov a veciam okolo nich nedalo vihnúť. Ide o višetrovanie jednej vraždi, pričom bolo potrebné, abi skupina ľudí prišla na jeden grécki ostrov. A tak vidíme agenta 007, tentokrát v úlohe detektíva, na móle niekde v Grécku ako čaká na loď, ktorá ho tam odvezie. Samozrejme s rúškom na tvári, pretože je vzorní a zodpovední občan. Postupne prichádzajú ďalší vzorní a zodpovední občania a mne sa začína dvíhať žalúdok. Akosi im je cez tie plienki na tvári slabšie rozumieť, o vizuáli ani nehovoriac. A tak museli tvorcovia filmu z toho nejak vikorčuľovať. Potrebovali niečo, čo im umožní dať tie rúška dole bez toho, abi prišli o titul vzorní a zodpovední občan.

Na scénu tak prichádza chlapík, ktorí ich vizve, abi si dali rúška dole a otvorili ústa, keď k nim príde. Vraj to bude trochu nepríjemné, ale potrvá to iba chvíľku. Postupne ide od jedného vzorného a zodpovedného občana k druhému s niečim, čo vizerá ako pištol, a niečo im strekne do úst. Jediní, ktorí sa opíta, že čo to je, či je to nejakí dezinfekční prostriedok, je agent 007. Ako odpoveď dostane uistenie, že odteraz je už všetko v poriadku a môžu si dať rúška dole.

V tomto momente som to vipol. Kebi som na to išiel do kina a musel si na toto zaplatiť lístok, asi bi ma drblo. Jedinou útechou mi je fakt, že som si to odtrpel na Netflxe, ktorí sponzoruje moja žena.

Skrátka ľuďom je možné natlačiť a nastreliť do hlavi úplne hocičo. Imúnni nie sú ani agenti 007 v úlohe detektíva.

Absencia elementárnej logiki je očividná na pokuse z toho celého vikorčuľovať vihlásením veti "oba víri zmizli" za nezmiselnú. Pretože nemusím ani vimíšľať nové príkladi, stačí len posunúť úvodzovki. "Veta oba víri zmizli je nezmiselná." Fajn, možno, ale ako napíšem toto tvrdenie? Alebo aj to je nezmiselné? Ak je to totiž naozaj nezmiselná veta, potom tvrdenie, že je to nezmiselná veta, musí dávať zmisel. Všakže, pani Mislovičová?

Nemusíme ale ani chodiť do základov elementárnej logiki. Stačí položiť otázku, ktorou to celé začína: "s akím i sa to píše?" Ani len toto podľa oficiálnich pravidiel nenapíšete.

Ak ale budete argumentovať, že aj táto veta je nezmiselná, tak vám dám za pravdu. Naozaj je. Riešiť otázku s akím i sa to či ono píše je naozaj nezmisel.

Jazikovedné okienko Slovenského rozhlasu sa pred pár rokmi rozhodlo zdvihnúť hodenú rukavicu a zodpovedať pekelne ťažkú otázku, s akím i sa píše tá legendárna veta o tích víroch. Poznáte to. Vír ako sova, vír ako vzdušní vír a oba víri niečo urobia. Pani Mislovičová otázku samozrejme nezodpovedala a namiesto toho to zahrala celé do autu a vihlásila takúto vetu za nezmiselnú, pretože sa vraj nedá odkazovať jedním vírom na dva úplne odlišné víri.

Očakával bi som, že u kriticki zmíšľajúcich ľudí sa zdvihne vlna odporu a redakciu zasipú sťažnosti a reklamácie. Tipu - kde je napísané, že každá veta musí mať zmisel? Napríklad čo keď som nadrealistickí básnik? Nehovoriac už o tom, že podobních viet je možné vimislieť veľa. Napríklad situácia - žiačik si píše domácu úlohu a opíta sa mami: "Mami, s akím i sa píše slovo vír?" Mama odpovie: "Sinček neviem, pretože neviem, o akí vír ide." A pomislí si: "A kebi som aj vedela, mám v piči, pretože používam jedno i a tam takéto kokotini neriešime."

Tiež nezmiselné veti?

Samozrejme, žiadna vlna odporu sa nezdvihla. Pretože žiadne kritické mislenie tu ani nie je badateľnejšie rozvinuté. Aj preto, že naše dogmatické školstvo žiakov k ničomu takému ani nevedie. Tu sú osnovi, toto musíš vedieť. Okrem iného aj to, s akím i sa píše vír. Ak to nebudeš vedieť, dostaneš päťku. To, že je to celé nezmisel, už nikoho netrápi.

A na záver vízva pre všetkích priaznivcov ipsilonu - skúste prepísať viššie uvedení text podľa oficiálnej gramatiki. Prajem veľa zdaru...A vraj zrušením ipsilonu stratí slovenčina na zrozumiteľnosti. Oficiálnimi pravidlami to ani len nenapíšete.

Podujal som sa na niečo, čo v histórii veteránskeho basketbalu snáď ani nemá obdobu - na turnaji v Poľsku som chodil každí boží deň spávať skoro a konzumáciu alkoholu som obmedzil na množstvá, ktoré ani nestoja za zmienku. Znie to neuveriteľne a absurdne, ale mám svedkov. Jedním slovom bol som tam za podivína, ak teda nemám používať vulgarizmi. Po skúsenosti z Čiech, keď som v raňajších zápasoch miestami videl dva koše na jednej strane ihriska, som predpokladal, že táto obeta prinesie ovocie v podobe vírazne lepšieho víkonu. Skrátka, obetoval som sa v prospech tímu.

Ako ale s obľubou zvikne hovoriť môj sin - assumptions are mother of all fuckups. S istím údivom a zmiešaními pocitmi konštatujem, že môj víkon sa oproti Klatovom nijak zásadnejšie nezmenil. Visvetľuje to však mnohé. Napríklad prečo veteránske turnaje sú také, aké sú. Otvorená otázka zostáva, či vôbec existuje ešte niečo, čo dokáže zlepšiť víkon.

Oba extrémi som skúsil. Že bi predsa len niečo bolo na tej zlatej strednej ceste? Uvidím o pol roka v Klatovoch.

Práve som sa vrátil z obchodu. Počas nákupu som pociťoval nejakí tlak. Až pri víchode som si uvedomil, že na každom rohu sa v predajni na mňa škerila reklama so simpatickím pánom v svetri so zimním vzorom, ktorá nabáda ľudí abi kupovali veľa potravín. Lebo predsa na každom štedrovečernom stole musí biť veľa jedla. Lebo Vám doprajeme vínimočné, exotické, labužnícke, gurmánske, delikátne, lahodné Vianoce. Lebo Vianoce sa blížia. Kupujte veľa, budete šťastní!

Fajčiari mali tiež dlhé rokí na plagátoch príťažlivé slečni, fajčiace s kamarádkami pri káve a automobilovích pretekárov v cieli s cigaretou v ruke. Našťastie zdravi rozum zvíťazil a na základe štatistík ukazujúcich jasnú závislosť medzi fajčením a rakovinou pľúc - začali reklamu na tabakové vírobki štáti limitovať. Pred niekoľkími rokmi sa dokonca na krabičkách začali ukazovať rôzne obrázki nálezov z patológie. Mislim, že toto odradilo veľa konzumentov a prestali fajčiť.

Podobne existuje viacero štúdií a stránok, ktoré popisujú škodliví vpliv konzumácie potravín na zdravie. Avšak práve veľa z potravín, ktoré štúdie nedoporučújú bívajú zobrazované v reklamách na potravini – napríklad údenini, slanina, majonéza, margarín, bravčové mäso. Tak ako zákaz reklami na tabakové vírobki bi mohli zaviesť aj zákaz reklami na potravini, ktorích vpliv na zdravie sa ukázal ako rizikoví. Prípadne bi na tíchto potravinách mohli nariadiť povinné zobrazovanie obrázkov z patológie a údaje o ich vplive na srdcovo-cievni sistém.

Nerozumiem, prečo bi sme sa zrovna na Vianoce mali napchávať a ešte k tomu nezdravími potravinami. Lebo to tak robili naši prarodičia? Aj naši prarodičia písali s ipsilonom. Nemusíme po nich opakovať veci, ktoré nám nedávajú zmisel. Povedal som si, že budem aj cez Vianoce jesť striedmo a zdravo, tak ako po celí rok.

Inflácia je čisto peňažná záležitosť, ktorá je spôsobená tím, že tích peňazí v obehu je akosi priveľa. Ak sa pousmejete nad touto na prví pohľad samozrejmosťou, tak vedzte, že za ňu dostal Milton Friedman v roku 1976 Nobelovu cenu za ekonómiu.

Takže nie covid ani Ukrajina sú príčinami inflácie ako sa to snažia politici a centrálne banki prezentovať. Ak bi totiž práve centrálne banki netlačili nové a nové peniaze do nepríčetnosti, potom bi napríklad takí rast cien energií musel biť vikompenzovaní poklesom cien niekde inde. Natlačili ich príliš a teraz sa čudujú, že rastú ceni. Pochopiteľne, že rastú.

Takže bi asi bol najvišší čas s tím prestať a naopak naštartovať opační proces, ktorí som svojho času nazval procesom pálenia peňazí. Ten, pripomínam, prebieha tak, že centrálna banka dostane peniaze za splatné dlhopisi, ktoré svojho času nakúpila. Tím poklesne množstvo peňazí v obehu. To bi sme ale asi chceli príliš veľa.

V momente, keď totiž začali rásť ceni, si dlhopisoví trh uvedomil, že s dlhopismi napríklad takého Talianska bude problém. Pretože Európska centrálna banka bude musieť jednak začať so zvišovaním úrokovích sadzieb a jednak prestať s tlačením novích peňazí. A to v preklade znamená, že musí prestať s nákupmi dlhopisov. Ak ale prestane nakupovať dlhopisi ako sa bude financovať Taliansko? Presne táto obava spôsobila, že vínosi z talianskich dlhopisov začali rásť, čo v preklade znamená, že ich cena poklesla. Iními slovami investori začali vnímať zvíšené riziko, čo sa prejavilo tím, že začali požadovať viššie úroki.

A tak bolo treba zasiahnuť. Na scénu prichádza, kto iní, ako znovu Európska centrálna banka, ktorá peniaze, ktoré jej prichádzajú za splatné dlhopisi, investuje znovu práve do talianskich a im podobních dlhopisov. Peniaze, ktoré sa tak kedisi natlačili a ktoré bi bolo potrebné spáliť, tu tak naďalej zostávajú. Pre politikov ako aj centrálne banki je ale jednoduchšie hodiť problém rastúcich cien na Ukrajinu a covid ako riešiť krach Talianska. A spol.

Predminulí víkend som strávil v Užhorode, kde som mal pôvodne biť za svedka na jednej svadbe. Zo svadbi nakoniec ale nič nebolo kvôli istím formálnim nedostatkom v nevestiních dokladoch.

Mesto ma prekvapilo svojou veľkosťou - má više 100 tisíc obivateľov. Svojím veľkím koritom ma prekvapila aj rieka Už, hoci vodi v nej bolo pomenej. Nábrežie v centre mesta s kaviarničkami a reštauráciami je veľmi simpatické a nebiť sirén, ktoré všetci s prehľadom ignorovali, tak ani neviem, že som v krajine, ktorá je vo vojne. Simpatická je aj miestna železničná stanica.

Pravdou ale je, že som tam neprišiel obdivovať miestne pamätihodnosti. Hoci som v Užhorode ani nikde inde na Ukrajine dovtedi nebol, hlavním zmislom návštevi bolo stretnutie so Sašom, o ktorom som tu písal. Napriek tomu, že je iba o rok starší od môjho sina, stihol toho v živote už dosť. Splodiť sina, bojovať priamo v prvej frontovej línii, biť vážne zranení, havarovať v aute s manuálnou prevodovkou, ktoré riadil s viac menej nefunkčnou pravou rukou bez toho, že bi mal vodičskí preukaz. Len tá svadba mu akosi stále nevichádza. Veci ale berie také, aké sú. Nesťažuje sa, nepreklína osud. Na otázku, či vo vojne stratil veľa svojich priateľov, odpovedal stručne, jasne a vístižne. "Áno."

Čím viac spoznávam Ukrajincov, tím ich mám radšej. Nerobia zo svojej situácie drámu. Vojni tu vždi boli, dlho žiadna nebola, tak teraz ju tu pre zmenu máme. Asi takí mám z nich pocit. A mimochodom - tú vojnu vihráme, pretože nám nič iné ani nezostáva, ak chceme žiť vo svojej krajine. Ak totiž prestane bojovať rusko, bude mier. Ak ale prestane bojovať Ukrajina, nebude už potom žiadnej Ukrajini.