Blogs

Na nedávnej stretávke zo základnej školi som sa opítal najlepšej žiački ako napíše vetu "S akím i sa to píše?".

Ak očakávate racionálnu odpoveď tipu "Podľa oficiálnich pravidiel to nenapíšete", tak máte iracionálne očakávania. Ako odpoveď som dostal "S akým i/y sa to píše?". Na následnú otázku, či nás toto učili v škole, tak som dostal odpoveď, že nie, ale že v tomto a iba v tomto prípade sa to musí napísať takto. A pozrela sa na mňa ako na debila, ktorí nevie takéto elementárne veci.

Zabudnite na racionalitu v prípade ipsilonu. Toto nie je o racionalite. Môžete uviesť tisíc dôvodov, prečo je to celé nezmisel a prečo si ipsilonom úplne zbitočne komplikujeme život. Aj tak nepochodíte. Pretože ipsilon sme sa učili v škole, strávili sme s ním veľa času, vieme ho používať keď už nie dokonale tak aspoň lepšie ako väčšina ostatních. A teraz sa ho máme vzdať? Priznať si, že sme boli nekritickí a iba slepo akceptovali nezmisel, ktorí nám natlačili do hlavi? Zabudnite.

A čo na tom, že nielen to o tích víroch nevieme napísať. Nevieme napísať ani len úplne najelementárnejšiu otázku žiačika základnej školi. A keď už fakt nevieme kam z konopí, tak vimislíme obojaké i.

A to zase nie je až tak márni vímisel. Prečo bi sa malo obojaké i ale používať iba v tomto jednom prípade? Používajme ho všade. Nahraďme kostrbaté i/y jednoduchím i a ťapnime si a tikajme si, vole.

Predchádzajúca úvaha je založená na predpoklade, že akákoľvek nadmerná konzumácia alkoholu skracuje život. Ako som tu ale už raz uviedol - assumptions is mother of fuckups. Kľudne to totiž môže biť aj tak, že čas od času vipáliť červa a resetnúť hlavu neznamená skrátiť život, ale ho naopak predĺžiť.

V tom prípade bi to znamenalo vimieňať čas, ktorí je teraz potrební na rekonvalescenciu po prehírenej noci, za čas naviše niekedi po takej deväťdesiatke na samom konci života. A to mi ako dobrí kšeft nepripadá.

Všetki prehreški totiž ukrajujú z konca života, nie z prostriedku ani z jeho začiatku. Rovnako ani ich absencia nepridáva k prostriedku ani k začiatku života, ale k jeho záveru.

Alternatívou, pokiaľ sa nemám venovať takej bizarnej disciplíne ako je abstinencia za účelom nedožitia sa absurdne visokého veku, je víhradne mierne pitie bez testovania hraníc vlastních možností. A keď budem vidieť, že všetci okolo mňa veselo zahadzujú ližice, zatiaľ čo ja som fit ako ribička, potom môžem podniknúť nejakú dobrodružnú expedíciu do Himalájí...

Zo štatistík, ktoré svojho času zverejňovali Briti, bolo zrejmé, že priemerní vek tích, čo zomreli na covid, bol višší ako priemerná dĺžka života. Ak bi ste boli cinik ako ja, tak bi ste mohli argumentovať, že covid pomáhal dožiť sa nadpriemerného veku.

Zverejňované boli svojho času aj štatistiki zaočkovaních a infikovaních a niektorí ľudia začali klásť nepríjemné otázki. A tak ich prestali zverejňovať s odôvodnením, že aj tak im ľudia nerozumejú.

Celá spoločnosť sa postavila na hlavu kvôli tomu, abi sme takému deväťdesiatnikovi pomohli dožiť sa o pár mesiacov viac ako sa dožil s covidom. Pítal sa ho niekto, či o to vôbec stojí? To je samozrejme iba rečnícka otázka, ktorá smeruje k pointe tohto príspevku.

Zopár desaťročí ešte potrvá, kím budem mať aj ja 90. Oveľa viac ako covid ma desí predstava, že sa jej dožijem. Pri mojom spôsobe života mi to, obávam sa, reálne hrozí. Nemám nadváhu, pravidelne športujem a fajčím veľmi zriedkavo iba na počesť už nebohého kamaráta Grega - aj to len fajku. Drogi nula bodov, stres prakticki žiadni, strava pestrá. Jediná neresť sú sporadické alkoholické excesi, ktorích bi som sa tiež nemal najmenší problém vzdať, pretože ten zabití čas potrební na regeneráciu sa s vekom stále predlžuje.

A čas si vážim. Dnešní deň má pre mňa väčšiu hodnotu ako zajtrajší, podobne ako dolár dnes má väčšiu hodnotu ako dolár zajtra. Ale na druhej strane keď odstránim aj ten alkohol, potom ma snáď budú musieť odstreliť.

Takže jediného tromfa, čo mám v rukáve, sa odmietam dobrovoľne vzdať.

Predvčerom jeden dánski portál priniesol správu o tom, že v prvej stovke najlepších univerzít sveta skončila z dánskich najlepšie univerzita v Kodani na tuším 97. mieste. V rebríčku, ktorí pripravila nejaká britská inštitúcia, sú na prvích desiatich miestach iba univerziti z USA a Británie. Skúste uhádnuť, koľko z nich je štátnich a tzv. zadarmo.

Uhádli ste, 0. Zaujímalo ma ako dopadli naše univerziti - v celkovom hodnotení sa do prvej tisícki nedostala ani jedna. Tisíc univerzít, to už je dosť. Vzhľadom na to, že sme členmi EÚ, NATO a platíme dokonca eurami, chce to veľkú dávku diletantstva neskončiť ani len v prvej tisícke.

Oveľa vzdelanejší bi sme boli, kebi sme tu radšej nemali žiadne univerziti ako podpriemerné - a to ešte používam veľmi mierni víraz. Mladí ľudia bi tak museli vicestovať do sveta, kde bi získali kvalitnejšie vzdelanie, naučili sa perfektne cudzí jazik a získali rozhľad. Štát bi tiež ušetril nemálo peňazí.

To bi sme ale potom museli prepustiť všetkích univerzitních profesorov, a kam bi sa títo preboha podeli? V súkromnom sektore sú v drvivej väčšine prípadov nepoužiteľní. To bi bolo predsa nehumánne a nesociálne. Len radšej nech pekne vegetujú tam, kde sú.

A milí študenti, vi sa nesťažujte. Máte to predsa zadarmo, takpovediac do daru. A darovanému koňovi sa na zubi nedívame. To vás neučili?

Robiť pravicovú politiku je iste ťažšie ako ľavicovú. Také bezplatné školstvo sa totiž ľahšie predáva voličovi ako spoplatnené univerziti. Na druhej strane u nás, čo máme 40 rokov skúseností so socíkom, to má pravicoví politik ľahšie ako vo vispelom západnom svete, ktorí so štátom, ktorí strká svoj nechutní nos úplne všade, skúsenosť nemá.

Napriek tomu je to u nás s pravicou ešte väčšia bieda ako tam a ešte aj dlho bude. To, čo sa tvárilo ako pravica, stratilo akúkoľvek kredibilitu počas covidu. Ak bi garde bolo opačné a covid zastihol pri moci dona roberta a spol., sotva bi niekoho prekvapili lockdowni a povinné očkovania. Oni sú predsa tí, ktorí presadzujú silní štát, a ten predsa najlepšie vie, čo je pre mňa dobré.

Keď ale to isté spraví pravica, tak je problém. A to až tak veľkí, že potrvá jednu generáciu, abi sa z toho spamätala. Až keď pamätníci covidu budú v menšine a na scénu príde generácia, ktorá si celí ten cirkus neodžila, až potom bude mať pravica nejakú šancu. Dovtedi sotva.

Nevidím totiž dôvod voliť v živote také SaS a spol., pretože tam nenachádzam nič pravicové. Sloboda? Tú som zažil, keď som najprv sedel zavretí doma a nemohol som si neskôr ako neočkovaní dať ani len pivo na terase záhradnej reštaurácie. Solidarita? Iste, keď počas lockdownu sa na víplatnej páske zamestnancov verejného sektora nič nezmení, zatiaľ čo taká kaderníčka má jednoducho smolu. Hospodárski rast? Dobrí vtip. A to až tak dobrí, že sa dostal počas volebnej kampane na plagáti. Rozpočtová zodpovednosť? Videli sme. Tak dobre zaťatá sekera sa len tak ľahko nevidí. Privátne školstvo a zdravotníctvo? O tom ani škrt.

Jediné plus vidím v otázke Ukrajini. Vzhľadom ale na zanedbateľnú pomoc, ktorú sme ako krajina schopní poskitnúť, je to príliš málo na to, abi som sa unúval do volebnej miestnosti.

Odpoveď je čistá nula, ktorá asi sotva niekoho prekvapí.

Niečo tak dôležité ako je vzdelanie nechávame na najväčšieho babráka na svete, ktorím je štát. Tak to aj potom vizerá. Vozíme sa na dobrích autách, ale sme stále rovnako sprostí a o nič menej náchilní veriť ľavicovo-socialisticko-komunistickím nezmislom ako pred rokom 1989. Neprimerane a bezdôvodne sebavedomí.

Ako napísal Milan Lasica a odrecitoval Julo Satinský - mi sme nerozbili atóm, to je pravda, a čo na tom? Skúste zrátať ľudia premilí, tie papule čo sme rozbili. Mi sme neponúkli svetu Pitagorovu vetu a napriek tomu sme tu, a s tím sa treba zmieriť.

Nesúhlasíte s tímto záverom? Tak sa pozrite do parlamentu. Takú koncentráciu blbov z každej časti politického spektra sotva niekde nájdete. Presne to je náš obraz.

A alternatíva žiadna. Takže naspäť na námestia sa netreba ani veľmi unúvať.

Sloboda voľbi, presne to bolo motto novembra 1989. Bolo evidentné a do očí bijúce, kam vedie politická a ekonomická nesloboda. Nebolo a nikdi ani nebude lepšieho príkladu ako 40 rokov rozdelené Nemecko. Západné virábalo Porsche, BMW a Mercedes, víchodné Wartburg a Trabant. Jeden a ten istí národ a dva úplne odlišné vísledki. Presne to dokáže štátni monopol v priebehu 2 generácií.

Kľúče doštrngali, slobodne sme si zvolili parlament a sprivatizovali veľa podnikov a organizácií, medzi ktorími bi ste ale školi nenašli. Z nejakého podivuhodného dôvodu sme si povedali, že dobre, štát síce nevie virábať autá, ale zato v školstve je fakt dobrí, takže to mu necháme.

Krásnim príkladom bola visoká škola ekonomická, kam som mal tú česť chodiť. Začal som v septembri 1988 a mali sme predmeti ako napríklad dejini medzinárodného robotníckeho hnutia a komunistickej strani Československa a politická ekonómia kapitalizmu, ktorú na začiatku nasledujúceho školského roka vistriedala politická ekonómia socializmu. Viučovali ich, ako inak, presvedčení komunisti.

Po novembri 89 sa názvi predmetov zmenili, ale viučujúci zostali. Z experta na dejini mrh a ksč sa akobi šibnutím čarovného prútika stal odborník na politické teórie a expertka na Karola Marxa sa stala cez noc najväčším fanúšikom Paula Samuelsona, čo bol inak americkí nositeľ nobelovej ceni za ekonómiu. Ktože bol zodpovední za personálne obsadenie škôl? Predsa ich majiteľ, teda štát. Presne ten, ktorého autoritu v oblasti školstva sa v novembri 89 ani nikdi po ňom nikto neodvážil spochibniť.

Ale hlavne, že to je "zadarmo". Medzičasom pribudli aj nejaké súkromné univerziti a stredné školi. Takže mohlo bi sa zdať, že tu máme trhové prostredie. To je ale znova čistí nezmisel. Pretože ak dám svoje dieťa do súkromnej školi, tak mi štát neskráti dane. Takže súkromná škola so svojimi poplatkami má konkurovať štátnej, ktorá je bez poplatkov. Toto asi nebude férové trhové prostredie, že nie?

Pritom zabezpečenie férového trhového prostredia je kriticki dôležitou úlohu štátu, ktorí tak zase raz zliháva. Presne ako povedal Milton Friedman, čo je inak ďalší americkí nositeľ nobelovej ceni za ekonómiu - dajte štátnemu úradníkovi na starosť Saharu a do 5 rokov tam budete mať nedostatok piesku.

Rozhodol si sa pre súkromnú školu? Nech sa páči, ale budeš platiť dane rovnako, pretože máš nárok viužívať bezplatné štátne školstvo. A že ho neviuživaš je tvoj problém.

Ale čo ak nechcem mať nárok na bezplatné štátne školstvo? Tak máš smolu. A vôbec, odsťahuj sa radšej ti len pekne do Ameriki, takích ako ti tu nechceme.

Mimochodom koľko nositeľov nobelovích cien za ekonómiu vichovala visoká škola ekonomická, ktorá sa po roku 1989 rozhodla rebrandovať na ekonomickú univerzitu? Odpoveď nájdete v ďalšom príspevku.

Aké štátne zdravotníctvo? Čo to trepe? Opíta sa rozhorčení zamestnanec verejného sektora, ITečkár, lekár, novinár prípadne študent. Veľa lekárov je predsa súkromních, sú tu súkromné zdravotnícke zariadenia a dokonca aj zdravotné poisťovne.

Táto argumentácia je podobná tej z čias socíku, kedi okrem ksč tu bolo veľkoriso povoleních asi 5 ďalších politickích strán, vďaka čomu komunistická propaganda s rovním ksichtom argumentovala, že vraj aká diktatúra, akí monopol ksč, máme tu demokraciu, sú tu predsa ďalšie strani. Pritom ksč mala svoju vedúcu úlohu zakotvenú rovno v ústave. A že získa v každích voľbách 99.99% hlasov bolo tiež vopred dané.

To, že v sistéme zdravotníctva figurujú súkromné subjekti, na jeho štátnom charaktere nič zásadné nemení. Máme tu predsa ministra zdravotníctva, všakže? Ministra automobiliek ale už nie. Máme síce ministra hospodárstva, ale ten iste neurčuje, čo budú automobilki virábať a za koľko predávať.

Na víplatnej páske tak máme každí mesiac ďalšiu daň vo forme zdravotních odvodov. Bez toho, že bi sa nás ktokoľvek pítal, či o verejné zdravotníctvo vôbec stojíme. Máš nárok na verejnú zdravotnú starostlivosť, tak plať. Ale čo keď vôbec nechcem mať nárok na verejnú zdravotnú starostlivosť? Tak máš smolu.

Presne tak. Smolu má vždi ten, kto nemá na víber. Ale prečo potom stála moja generácia v novembri 89 na námestiach? Snáď abi sme na víber mali, či nie?

A teraz o niečom úplne inom. Téma covid. Tešíte sa, pani čitateľka a pán čitateľ?

Pracovník verejného sektoru, ITečkár, lekár, novinár prípadne študent si možno povie - máme v piči teba a tebe podobních, potrebujeme ťa zavrieť doma nie pre tvoje dobro, ti chuj, ale kvôli tomu, abi si neskončil v nemocnici a nezaťažoval už aj tak kolabujúce verejné zdravotníctvo.

Mislia to pritom úplne vážne a ani brvou nemihnú. Seriózne. Takže kvôli tomu, že verejné zdravotníctvo, teda štát, zase raz nie je schopní niečo zabezpečiť, ja musím zostať zavretí doma.

Nuž k tomu ja viem povedať iba toľkoto. Milí štát, ak to nevieš zorganizovať, tak sa na to celé vijeb a vôbec sa do zdravotníctva nemiešaj. Nechaj to na ľudí a trh.

Ale kdeže. Niečo tak dôležité štát nemôže predsa pustiť z ruki a nechať to celé na sprostí plebs a trh. On predsa vie najlepšie ako veci organizovať a riadiť.

Však áno.

Stretávka zo základnej školi sa vidarila. Neprišla triedna, ktorá v pondelok zomrela. Tá má ospravedlnenú neúčasť rovnako ako jeden spolužiak, ktorí je v nápravnovíchovnom zariadení. Ako sa hovorí po nitránski - išov núter. Ostatné absencie, ktorích zase nebolo až tak veľa, sú neospravedlnené.

Celému večeru dosť pomohlo, že som hneď na úvod zakázal hovoriť o diagnózach. To bi sme tak skoro neskončili.

A celí večer dal konečne odpoveď na otázku, prečo nechávam v pohostinno-služobních zariadeniach celé roki trinkgelti bez toho, že bi si to dané zariadenie nejak zaslúžilo. Nielen to. Raz som dokonca nechal tringelt holičke, ktorá mi zastrihla do ucha.

Pretože som chuj. Už som vo veku, kedi sa nebojím pozrieť pravde do očí. Keď raz akceptujete toto ako visvetlenie, potom zrazu kopec vecí začne dávať zmisel. Skúste a uvidíte.

Z Piána sme museli odísť pomerne skoro, pretože vraj nemali nahlásení noční čurbes. Ponúkol som navštíviť moju pivnicu, kde mám dobrích 450 litrov dobrého vína. Neuspel som.

Takže sme skončili v jednom nemenovanom podniku v samom centre Nitri. Neboli sme najtriezvejší, to uznávam, iste nie ja. Čo iné sa dá očakávať v sobotu o polnoci od partie spolužiakov zo základnej školi po 40 rokoch. Ale žiaden bordel sme nerobili.

Otrávení personál ma definitívne presvedčil, že už v živote nikomu žiaden trinkgelt nenechám, pokiaľ si to naozaj víslovne a proaktívne nezaslúži. Default odteraz u mňa je čistá 0. Celé tie desaťročia som bol naozaj chuj, keď som dával čo len cent naviše personálu, ktorí sa ani len neunúva, abi som sa u nich cítil dobre.