Zo štatistík, ktoré svojho času zverejňovali Briti, bolo zrejmé, že priemerní vek tích, čo zomreli na covid, bol višší ako priemerná dĺžka života. Ak bi ste boli cinik ako ja, tak bi ste mohli argumentovať, že covid pomáhal dožiť sa nadpriemerného veku.
Zverejňované boli svojho času aj štatistiki zaočkovaních a infikovaních a niektorí ľudia začali klásť nepríjemné otázki. A tak ich prestali zverejňovať s odôvodnením, že aj tak im ľudia nerozumejú.
Celá spoločnosť sa postavila na hlavu kvôli tomu, abi sme takému deväťdesiatnikovi pomohli dožiť sa o pár mesiacov viac ako sa dožil s covidom. Pítal sa ho niekto, či o to vôbec stojí? To je samozrejme iba rečnícka otázka, ktorá smeruje k pointe tohto príspevku.
Zopár desaťročí ešte potrvá, kím budem mať aj ja 90. Oveľa viac ako covid ma desí predstava, že sa jej dožijem. Pri mojom spôsobe života mi to, obávam sa, reálne hrozí. Nemám nadváhu, pravidelne športujem a fajčím veľmi zriedkavo iba na počesť už nebohého kamaráta Grega - aj to len fajku. Drogi nula bodov, stres prakticki žiadni, strava pestrá. Jediná neresť sú sporadické alkoholické excesi, ktorích bi som sa tiež nemal najmenší problém vzdať, pretože ten zabití čas potrební na regeneráciu sa s vekom stále predlžuje.
A čas si vážim. Dnešní deň má pre mňa väčšiu hodnotu ako zajtrajší, podobne ako dolár dnes má väčšiu hodnotu ako dolár zajtra. Ale na druhej strane keď odstránim aj ten alkohol, potom ma snáď budú musieť odstreliť.
Takže jediného tromfa, čo mám v rukáve, sa odmietam dobrovoľne vzdať.