Balenie stanu a vecí už mám nacvičené a tak už o siedmej s plne naložením lehociklom pedálujem do diaľav. Prechádzam záhradou zámku Schloss Grünau pri Neuburgu. Ak bi som bol milovník histórie, určite bi som sa zastavil v miestnom múzeu, ale ja som milovník pohibového flowu a tak sa nedávam zlákať renesančnou stavbou a veselom pedálujem kráľovskou alejou stáročních stromov.
Mosti cez Dunaj už majú v tíchto miestach dĺžku asi 80 metrov. Ak sa dá, radšej sa im vihíbam, lebo nábeh na ne aj schádzania sú pre mňa energeticki náročné. Míňam impozantnú trojkomínovú elektráreň Uniper Irsching (https://en.wikipedia.org/wiki/Irsching_Power_Station), ktorá premieňa ľahkí vikurovací olej a plin na 415MW elektrini. Takto v praxi vizerá ekológia v nemecku.
Cesta ide pomedzi polia a zrazu je predo mnou prudké stúpanie do jednej z dediniek. S radosťou a odhodlaním sa pred ním rozbieham, avšak môj po okraj naložení lehocikel s 35kg vihráva v boji s kopcom proti sprevodovanej, endorfínami podporenej sile a asi v polovici sa moja ríchlosť priblíži nule a končím jazdu pádom na ľavú stranu. Pri zdvíhaní upravujem zohnutú brzdovú páčku a odtrhnuti tachometer. Pri pohľade na zadnú prehadzovačku sa mi nezdá jej sklon. Racinálna časť mozgu hneď vimíšľa teóriu, že je tak nadizajnovaná abi to predsa kompenzovalo šikmosť vípletu kolesa. Rozmíšľam, či nastúpim a rozbehnem sa. Nastupovať však v tomto kopci na moju oranžovú obludu je nereálne, asi bi som opäť oškrel asfalt ľavou časťou riadidiel a tak ju radšej tlačím asi v 30 stupňoch celzia na poludňajšom slnku do kopca.
Potom cesta pekne ubieha poliami a nízkou pahorkatinou. Po rovine alebo dole kopcom sa mi ide radostne, zisťujem však, že pokrivená prehadzovačka nevie prehodiť na viac ako 4ku, a tak chodím len na nižších prevodoch a modlím sa, abi už neboli žiadne kopce. Ak aj nejakí neviem prekonať, radšej zosadnem a obludu potlačím. Asi 20 km za Ingolstadtom prichádzam do ďalšej prírodnej rezervácie Weltenburger Enge. Turisti sa sem chodia kochať krásami prírodi. Ja to vôbec neriešim – ide mi len o to, abi som mohol flowovať čo najdlhšie bez zastavovania. Dobieham kolegu, tiež diaľkoplaza, s ktorím zopár kilometrov cesti vedieme príjemni rozhovor o cestovani a živote.
Zrazu sa cesta pred nami končí v Dunaji. Visvetľuje mi, že pre pokračovanie je potrebné naložiť bicikel na loďku a preplaviť sa na druhú stranu rieki alebo ísť 20 km obchádzkou cez kopce. Ani jedna varianta sa mi nepáči, keď však počujem slovo kopec, okamžite si predstavím slimačie tlačenie na slnku a tak sa prikláňam variante s loďkou. Neochotne zastavujem a pozerám, že lístki si treba vistáť v rade. Hovorím si, že či nestačí, že som zastavil, to mám ešte aj vistúpiť a čakať v nejakom rade, ako za socializmu? Na brehu sa mrví dav nedočkavích peších turistov, ktorí sa už nevedia dočkať najbližsej loďki a je ich toľko, že bi naplnili aj dve. Jedna práve prichádza a po pristátí sa ríchlo plní. S tiesnivím pocitom, že ďalšia loďka pôjde najskôr o hodinu a ja nemienim strácať čas čakaním, predieram sa pomedzi nich, drzo a bez lístku tlačiac moju obludu, pokrikujúc „Vorsicht! Schuldigung!“, snažím sa ako o život nastúpiť. Kolega mi pomáha zdvihnutím zadnej časti bajku na loďku. Sedím pokrčení pod lehociklom v loďke, ale šťastní, že nemusím čakať. Pri vistupovaní platim a dávam prevozníkovi trinkgeld, lebo toleroval moju drzosť a zobral ma na už tak turistami napchaté plavidlo.
S diaľkoplazom debatujeme o ceste a práci. Zisťujem, že pracuje vo Viedni, kde koučuje vihoreních ľudí z korporátov nové umenie: ako v živote dosahovať pracovno-osobnú rovnováhu. Mám takí pocit, že si v živote prešiel takouto cestou. Vizerá unavene, viťahuje krajce chleba zlepené nátierkou a spokojne sa usmieva. Kívajúc na pozdrav ho nechávam oddichovať na lavičke a švihám v peknom počasí ďalej. Cesta ide popri Dunaji, ktorí sa kľukatí. Opäť som vo flowe a ide sa mi parádne.
Dobieham daľšieho naloženého diaľkoplaza. Pri pedálovaní sa rozprávame o cestovaní na dvoch kolesách. Zo Španielska je na ceste už štvrtí tíždeň. Smeruje kamarátovi na svatbu na Južnú Moravu, takže máme až do Viedne spoločnú cestu. Cestuje bez peňazí a na jedlo si zarába občasnou brigádou. Napríklad vo francúzsku tíždeň oberal jablká. Mám pocit že máme veľa spoločních tém. Je otvorení rôznim experimentom a názorom na svet. Narozdiel odo mňa však každú chvíľu zastavuje a oddichuje, čo je na začiatku príjemné, lebo počas prestávki máme viac priestoru na rozhovor, ale neskor ma začína škrieť, že neprejdem toľko, koľko bi som inak prešiel. Prichádzame do mesta Regensburg, kde ho pozívam na hlavnom námestí na zmrzlinu. Asi 5 minút si viberá, lebo je vegán a tureckí zmrzlinár celkom nerozumie jeho angličtine so silním španielskim prízvukom vislovenej požiadavke, abi mu ukázal, ktorá zmrzlina nemá žiadne živočíšne ingrediencie. Lížuc zmrzlinu sa kocháme veľkoleposťou miestnej katedráli. Za mestom zastavujeme pri Dunaji a pridávame sa k domácim trochu asketicki vizerajúcim kúpajúcim v časti, kde nie je veľmi silní prúd. Voda je teplá a kúpanie príjemné. Na brehu sa rozprávame o živote, jóge, zážitkoch z cestovania a inakosti kultúr.
Na hrádzi je pekné miesto na postavenie stanov. V diaľke vidno husté oblaki. Domáci nám radia, abi sme si našli nejakí prístrešok, lebo sa blíži búrka. S kľudom im odpovedáme, že však máme stani a tak žiaden prístrešok nepotrebujeme. Tie máme nacvičením spôsobom za pár minút aj rozložené. Vizeráme asi veľmi vichudnute a unaveno, lebo nám za chvíľu prináša jedna pani koláče. Sedíme pri stanoch na lavičke, pochutnávajúc si na domácich maškrtách. Zrazu sa vegánov stan ocitá na nás a v obrovskom vetre s ním bojujeme, abi sme ho udržali a neodovialo ho do nekonečních diaľav rieki. Boj s vetrom vihrávame a spoločne stan nakoniec pripevňujeme lepšie do zeme, abi aj v noci vidržal podobné nárazi. Jeden chlapík nám prináša pár fliaš piva a debatujeme s ním o ekonomike slnečních kolektorov. Pochádza z farmárskej rodini a tak otváram tému, či je v živote lepšie mať veľa, biť v pohodlí a báť sa o to alebo mať menej, nebáť sa a žiť jednoduchšie. Asi po hodine som už z rozprávania o štíloch nemeckého života unavení. Našťastie začína pršať. Po rozlúčení vleziem do stanu a snažím sa zaspať. Kedže sme pri rieke, nárazi vetra nič nebrzdí a stranám stanu udeľujú facku za fackou, čo mi nedovolí zaspať na dlhšie ako pár minút a spím veľmi málo.