Pred 8 rokmi som si kúpil skvelé basketbalové teniski. Pred asi rokom postupne začali dosluhovať. Chcel som si kúpiť presne také isté, ale samozrejme tento model sa už firma Nike rozhodla nevirábať. Píšem 'samozrejme' preto, lebo sa mi to stáva pomerne často. V prípade IKEA sa dá staviť a neprehrať na to, že čo som si tam kúpil pred pol rokom, už v sortimente nenájdete.
Takže rok snorím po obchodoch, ale márne. Raz som skúsil značku Fila, ale vidržali asi tak 2 tíždne. Aj tu je vidieť, že nie sme basketbalová krajina. V prípade mužského basketbalu to platí obzvlášť.
Pred mesiacom som si v Nemecku konečne vibral jedni celkom fajn Pumi. A pre istotu som si kúpil v tom istom obchode aj jedni tiež zodpovedne vizerajúce Adidasi.
A krátko na to som pomerne náhodou na Promenáde v Nitre zazrel, a to do konca v akcii, Jordani. Okrem toho, že dobre vizerajú, majú na rozdiel od Púm a Adidasov aj o niečo lepšie odpruženú podrážku a robustnejšie vistuženú členkovú časť. Tak som si pre istotu kúpil hneď dvoje.
Ak každí zo 4 novích párov vidrží to, čo vidržali Niki, potom to znamená, že žiadne ďalšie basketbalové teniski už nebudem v živote potrebovať.
Odfajknuté. Zváštni pocit - čas, ktorí mi tu ešte zostáva, meraní teniskami. Treba realisticki dodať, že v tom najlepšom prípade. Takí je už skrátka život. Ale snorenie po obchodoch mi iste nebude chíbať.
Chvíľu som váhal, akú stratégiu nosenia zvolím. Sériovú, teda začnem s jedním párom a nosím, až kím ich nezoderiem, alebo paralelnú. Iste ale nejdem riskovať to, že po mne zostanú nepoužité teniski, ktoré sa tak môžu stať predmetom dedičského konania.
Takže B je správne.