Juraj's blog

Európski koncept dôchodkov a japonskí Ikigai

Juraj's picture

Koncom 19. storočia sa v Spojeních Štátoch postupne sformoval sistém nezávislí od štátu, v ktorom hlavnú úlohu zohrávajú dobrovoľní sporitelia a rôzne fondi. Na rozdiel od toho v Európe vznikli dôchodkové sistémi spravované štátom. Každí, kto pracoval, automaticki prispieval a peniaze štát priebežne rozdeľoval. Ak bi niekto v čase, keď má nárok na dôchodok, pracoval a dôchodok bi mu štát pozastavil, demotivovával bi tím ľudí, ktorí bi popri dôchodku chceli pracovať.

Veľa ľudí z môjho okolia ktorí sa aj vďaka tomuto zažitému konceptu s radosťou chistajú do dôchodku s vidinou, že už nebudú nič robiť, len budú oddichovať a zabávať sa. Mislia si, že budú aj naďaľej rovnako naplnení, slobodní a šťastní ako keď žili aktívni život. Štát sa o nich postará - dá im dôchodok a zdravotnú starostlivosť, však si to za toľké roki práce predsa zaslúžia… Chodia však veľmi pomali krivajúc, zhrbeni s barlou, v lepšom prípade s paličkou. Ich skrivené tváre prezrádzajú bolesť, znechutenie a únavu.

Keďže v Spojeních Štátoch si počas aktívneho pracovného života šetrí na dôchodok len malé percento ľudí (napríklad 7.4% cez populárni program 401(k), väčšina ľudí pracuje kím im to zdravie dovolí. Mislím, že tento spôsob ich vďaka aktívnej práci udržiava v oveľa lepšej mentálnej a aj fizickej kondícií.

Dnes som stretol suseda, s ktorím sa raz za čas na ulici porozprávam. Pokojne odmetával z auta listi, ktoré cez tíždeň napadali. Jeho šedini mi napovedajú, že už má cez 70. Chodí síce pomalšie ako mladšie ročníki, ale bez palice, vzpriamene, usmieva sa a vizerá spokojne. Pristavil som sa a opítal, ako sa má, čo má nové. Nadšene odpovedal, že sa má dobre. Jeho odpoveď ma prekvapila a tak som nezaváhal a skúsil od neho vimámiť recept na štastní život. Dozvedel som sa, že denne chodí a urobí cez desaťtisíc krokov a stále pracuje. Robí posudki statiki stavieb, vďaka čomu je denne s kontakte s kolegami a vzájomne sa podporujú.

Japonci majú rozvinutú kultúru žitia. Veria, že keď niekto nájde činnosť, ktorá ho baví, je v tom dobrí a spoločnosť to oceňuje odmenou – našli veľkí poklad. Majú pre to aj zvláštne slovo - Ikigai. Toto slovo vzniklo z ikiru (žiť) a kai (zmisel nášho bitia). Údajne je jedním z dôvodov dlhovekosti obivateľov časti Okinawa, kde sa dožíva najviac japoncov 100 rokov. Okrem zdravej stravi a fizickej aktivite je pre Japoncov Ikigai kľúčom k rovnováhe nájsť zmisel a prečo každé ráno vstať z postele.

Aktívni sused má 82 rokov.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, dni 6 a 7

Juraj's picture

O 7:00 na terase raňajkujeme a rozprávame sa so známim o technológiách. Naskakujem do jeho auta, ktoré ma vezie na stanicu. Celkom mi vihovuje, že je pracovní deň a ponáhľa sa do práce. Ja som už nastavení na ponáhľanie sa bajkom z passauskej garáže. Počasie mi praje. Som zvedaví, koľko sa mi dnes podarí preisť. Ľudia to bežne prejdú do Bratislavi za 5-6 dní.

Cesta z Passau ide asi 20km popri málo frekventovanej ceste s autami, potom sa autá stratia a cesta pokračuje popri Dunaji. Žiadne prevíšenia, slnko ešte nepáli, ide sa mi príjemne. Zrazu cesta končí a opäť používam loďku namiesto prebrodenia na druhú stranu rieki. Tentoraz vpohode, bez stresu a tlaku čakajúcich turistov. Tam cesta pokračuje pod stromami, takže si ešte nemusím obliekať skafander, ktorí každí deň používam ako ochranu pred slnkom. V Mestečku Aschach sa však stromi stracia keďže je už 12 hodin, slnko páli a skafander môj skladajúci sa z bielej košele s dlhími rukávmi a bielich dlhích voľních nohavíc mi pomáha pokračovať v ceste aj na úpeku. Ďalšia vichitávka, ktorú používam je, že keď sa v okúpem alebo inak namočím, tak sa zo skafandru pomali odparuje voda, čo príjemne chladí. Ostatní ciklisti sa pečú v čiernich obtiahnutích rovnošatách a musia sa potiť, abi sa chladili. Takto len zbitočne strácajú vodu a mineráli z tela a ešte k tomu sa aj na nechráneních častiach tela vistavujú UV žiareniu slnka. Som zvedaví, kedi začne niektorí obchod predávať biele dlhé oblečenie na bicikle.

Presvištím okolo Linzu cez Mathausen, Grein a zrazu je osem hodín večer a ja pri mestečnku Ybbs hľadám miesto na rozloženie stanu. Pítam sa miestnich, či tu v parku môžem na jednu noc rozložiť stan a oni bez váhania, že jasné, tu ste v slobodnej krajine. Pod stromom v parku pri ciklotrase rozkladám stan. Do zotmenia zostáva ešte pár minút, uvedomujem si, že som išiel skoro 11 hodín bez zastavenia a tak sa idem poprechádzať k rieke a použiť aj iné svalové partie nôh abi nezakrneli. Namiesto večere oberám černice a zajedám krajcom chleba.

Ráno vstávam preistotu o pol šiestej, abi som zbalil stan skôr než začnú chodiť okolo ľudia, ktorí bi s tím náhodou mali problém. Okrem toho sa mi ráno, kím ešte nepečie slnko ide ľahko tak to viužívam a o hodinu je všetko zbalené a ležiac prechádzam cez Krems a Melk. Tam zrovna pristáva loď, z ktorej pomalími a menej nekoordinovaními pohibmi vistupujú čerstvo najedení turisti, abi si pozreli miestne kaviarne a pamätihodnosti. Jedna pani prísnim a kritickím pohľadom sledujúc moju harmonickú jazdu, počas ktorej sa običajne usmievam zakričí „Das ist kein sport!“. Veľmi ma to pobaví. Mám pocit, že u nej je koncept športu spojení s bolesťou a neustálim premáhaním sa. Mňa však nič nebolí ani sa neponáhľam a ani nič neprekonávam.

Poväčšinou ide trasa po hrádzi a zbitočne sa nezamotáva do zákrut krajini. Vďaka tomu ríchlo napredujem. Na obed sa však stočí do dediniek a na autách sa začínajú objavovať znački s písmenami TU. Rozmíšľam, čo to môže biť za mesto, alebo už som konečne tu. Možno za chvíľu začne biť na značkách aj TERAZ. Keďže sa blížim k Viedni, očakávam, že budú pribúdať také s dvojitím W. Pre istotu pozerám do mapi, či som sa nejako veľmi neodklonil od trasi, keď som išiel pomedzi dedinki. Zisťujem, že nie, len už trasa nejde priamo po hrádzi. Objavujem mestečko TUlln, ktoré je asi 30km západne od Viedne. Vizerá, ako stvorené pre turistov. Okrem mora kaviarní a reštaurácií na námestí je tam aj veľká botanická záhrada, pekne urobené námesie a upravením nábrežím. Dominuje mu súsošie zobrazujúce krála Hunov - Attilu, ktorí zbadal Kriemhild, kráľovnu Burgunska. Na pár minút sa pri ňom zastavujem. Uchvacuje ma, ako sú na ňom viobrazené gestá a detaili tvárí. Takéto realistické sochi s gestami a vírazom tváre mi na Slovensku veľmi chíbajú. Naši autori sôch ich za socializmu väčšinu stvárnili bez tváre, asi preto abi ich vtedajšia cenzúra nemohla obviniť z toho, že nemajú ten správni budovateľskí víraz.

Z Tullnu idem do Viedne po ľavej strane Dunaja, kde je dlhá hrádza priamo kopírujúca v tíchto miestach skoro rovnú rieku. Cez Viedeň prechádza cesta ostrovmi, stále rovno, ako diaľnica. Na ostrove tankujem v parku vodu, abi som mal dosť na posledních 60 km do Bratislavi. Cesta ide pomedzi obrovské zásobníki petrochemickích surovín a produktov odkiaľ sa napája na hrádzu. Tá je až do Hainburgu tak rovná, že mám pocit, že počas jazdi zaspím. Slnko zapadá a tak môžem konečne vizliecť skafader a nechať sa ovievať príjemnim vzduchom 20km/h len v tričku a kraťasoch. Prichádzam domov o 19:30. Dnes som ležal 13 hodín.

Štatistika od Bazileju: Na tachometri o 1193km viac. Na účte o 45 eur menej. Najväčší jednorázoví náklad: noc v kempingu v Nemecku 16eur. Počet dní na lehocikli 7. Priemerne 170km/deň. Počet neznámich ľudí s aspon 5min. rozhovorom: 8. Počet odbiciklovaních hodín 70. Priemerná ríchlosť 17km/h.

Teším sa na ďalší vílet.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 5

Juraj's picture

Po prebdenej búrkovej noci sa cítim rozbití ako stará hračka. Aj napriek tomu som za 45 minút zbalení a pripravení na odchod. Ešte hodinu však čakám, kím sa kolega so svojim stredomorskím tempom pobalí a urobí všetki ranné rituáli. Má čas, nikam sa neponáhľa. Rozmíšlam, či ho mám vôbec čakať, ale po štriroch dňoch mi už trochu chíba rozhovor a dobre sa mi s ním rozpráva na veľa tém. Trpezlivo čakám na lavičke pozorovaním hladini rieki.

Prijemné rozhovori pokračujú aj ďalej počas putovania cestami, ktoré sa kľukatia v poliach popri rieke. Tankujeme vodu na miestnom cintoríne. Kolega spomaľuje kažích 30 minút a zastavuje, abi si oddíchol a zacvičil si. Takto, pre mňa slimačím tempom napredujeme. Ja som po minúte šľapania opäť vo flow, ktorí však velmi neochotne prerušujem. Snažím sa odďaľovať prestávki a nejako ho motivovať abi sme nezastavovali a pokračovali. Cítim sa, ako kebi som išiel s dieťaťom a opakovane mu hovoril, že poďme ešte po tamtú zákrutu, po tamten strom, len abi nezastavoval. Každé prerušenie ma viac a viac frustruje, lebo v misli som už niekde o 100km ďalej. V jednej dedinke idem pokojním tempom a zrazu sa pozriem do spätného zrkadla a nevidím ho. Čakám päť minút a jeho stále nikde. Po desiatich minútach virážam daľej. Trochu mi síce chíba, že sme sa nerozlúčili, ale na druhej strane sa teším, že môžem bez obmedzenia napredovať svojim tempom.

Asi dva mesiace pred víletom som hovoril jednému známemu, že sa chistám na túto ciklotrasu. On pozrel na mapu a zistil, že bíva nedaleko a či bi som sa u neho cestou nezastavil. Dohodli sme sa, že mu pošlem SMSku pár dní vopred, keď budem vedieť presnejší termín cesti okolo. Tešíl som sa, že sa po dlhej dobe opäť stretneme a budeme sa môcť porozprávať, tak som mu poslal 2 dni vopred správu, ale neodpovedal. Dnes som mu pre zmenu volal a pochopil som, prečo sa neozval. Omilom som používal jeho firemné číslo, na ktorom sa ozvalo len všeobecné hlásenie recepčnej z firmi, kde pracuje. Idem okolo tohto mesta a svištím smerom na blížiace sa Rakúsko. Prírodi ubúda, áut pribúda. Cesta ide pár kilometrov dokonca pozdĺž ohlušujúcej diaľnice. Nie som na takí hluk zviknutí, zvíšim tempo abi som skôr unikol. Asi po dvoch hodinách jazdi sedím v cukrárni v malej dedinke. Pavrbanka, ktorú som mal na začiatku cesti plnú energie teraz zíva prázdnotou a tak dobíjam všetko, čo má batérie (banka, telefón, navigácia, blikátka). Pri dobíjaní telefónu vidím zmeškaní hovor z neznámeho nemeckého čísla. Volám späť a na druhej strane známi, že kde som? On je síce ešte v práci, ale že večer bude doma a či sa môžeme vidieť. Som už mislou niekde v Passau a predstavujem si, že bi som mal ísť dve hodini naspäť, celé popoluludnie čakať, kím sa vráti z práce a potom zajtra ísť tretí krát po rovnakej ceste popri diaľnici, radšej mu hovorím, že ďakujem a že sa teším sa niekedi nabudúce. Zosmutneními hlasmi sa lúčime.

Dojedám protejnoví koláč, odpájam dobíjački a virážam ďalej. Kúsok pred Passau ma napadá plán: mohol bi ma prísť zobrať autom z Passau, mohli bi sme u neho stráviť spoločne večer a na druhí deň skoro ráno opäť naspäť do Passau a pokračovať v ceste. Zastavujem v tieni a hneď mu volám nadšení novím plánom a on, že super a že zrovna teraz je cestovanie vlakom po Nemecku za simbolickí paušál 5 eur na 10 dní. V Passau sa v parkovacom dome snažím presvedčiť rampu a miestneho zriadenca, že nech mi otvorí, abi som mohol parkovat pod kamerami ako auto. Rampa sa neotvára, lebo reaguje len na auto. Zriadenec, že však bajki u nich garáži parkujú zdarma. OK. S dôverou v nemeckí poriadok tam nechávam plne naložení bajk a naľahko naskakujem na vlak. O hodinu ma známi čaká v luxusnom aute u nich v mestečku na stanici. Opatrne nastupujem, abi som mu mojim zaprášením povrchom spôsobil čo najmenšie stopi. Doma mi ponúka sprchu, kde zmívam vrstvi prachu a potu. Usadám s jeho rodinkou na terase veľkého domu napchatého elektronikou: slnečné kolektori, lithium-železo-fosfátové batérie, rekuperačné jednotki, automatické žalúzie, zásobníki na vodu, tepelné čerpadlá, riadené svetlá a nezávislé ozvučenie každej miestnosti reagujúce na hlasové želania. Láka ma sa vipitovať na detaili, lebo ma to všetko zaujíma a domáci je pišní na to, ako mu to celé hladko a automaticki funguje. Má na mobile zopár aplikácii, ktoré chod domu vizualizujú. Mám pocit, že tomu už roki venuje svoju pozornosť.

Presúvame sa na terasu s kráľovskím pohostením, kde príjemne ubiehajú hodini rozhovormi o živote, radostiach a starostiach. Jeho žena aj s deťmi jazdí na koňoch na nedaľekej farme, kde trávi celé dni. Vizerá veľmi spokojná. On pracuje v technologickej firme a koordinuje prácu 200 ľudí. Vizerá trochu vistresovaní a unavení. O polnoci sa presúvame do jeho mini baru, kde pripitími hlasmi na striedačku vislovujeme želania na obľúbenú hudbu a automatické sistémi sa ich snažia viplniť. Spím v dielni plnej nástrojov na nafukovacej lodi. Po viacerích nociach v stane sa cítim veľmi pohodlne. Takto si predstavujem kaučsurfing. V sekunde zaspávam.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 4

Juraj's picture

Balenie stanu a vecí už mám nacvičené a tak už o siedmej s plne naložením lehociklom pedálujem do diaľav. Prechádzam záhradou zámku Schloss Grünau pri Neuburgu. Ak bi som bol milovník histórie, určite bi som sa zastavil v miestnom múzeu, ale ja som milovník pohibového flowu a tak sa nedávam zlákať renesančnou stavbou a veselom pedálujem kráľovskou alejou stáročních stromov.
Mosti cez Dunaj už majú v tíchto miestach dĺžku asi 80 metrov. Ak sa dá, radšej sa im vihíbam, lebo nábeh na ne aj schádzania sú pre mňa energeticki náročné. Míňam impozantnú trojkomínovú elektráreň Uniper Irsching (https://en.wikipedia.org/wiki/Irsching_Power_Station), ktorá premieňa ľahkí vikurovací olej a plin na 415MW elektrini. Takto v praxi vizerá ekológia v nemecku.

Cesta ide pomedzi polia a zrazu je predo mnou prudké stúpanie do jednej z dediniek. S radosťou a odhodlaním sa pred ním rozbieham, avšak môj po okraj naložení lehocikel s 35kg vihráva v boji s kopcom proti sprevodovanej, endorfínami podporenej sile a asi v polovici sa moja ríchlosť priblíži nule a končím jazdu pádom na ľavú stranu. Pri zdvíhaní upravujem zohnutú brzdovú páčku a odtrhnuti tachometer. Pri pohľade na zadnú prehadzovačku sa mi nezdá jej sklon. Racinálna časť mozgu hneď vimíšľa teóriu, že je tak nadizajnovaná abi to predsa kompenzovalo šikmosť vípletu kolesa. Rozmíšľam, či nastúpim a rozbehnem sa. Nastupovať však v tomto kopci na moju oranžovú obludu je nereálne, asi bi som opäť oškrel asfalt ľavou časťou riadidiel a tak ju radšej tlačím asi v 30 stupňoch celzia na poludňajšom slnku do kopca.

Potom cesta pekne ubieha poliami a nízkou pahorkatinou. Po rovine alebo dole kopcom sa mi ide radostne, zisťujem však, že pokrivená prehadzovačka nevie prehodiť na viac ako 4ku, a tak chodím len na nižších prevodoch a modlím sa, abi už neboli žiadne kopce. Ak aj nejakí neviem prekonať, radšej zosadnem a obludu potlačím. Asi 20 km za Ingolstadtom prichádzam do ďalšej prírodnej rezervácie Weltenburger Enge. Turisti sa sem chodia kochať krásami prírodi. Ja to vôbec neriešim – ide mi len o to, abi som mohol flowovať čo najdlhšie bez zastavovania. Dobieham kolegu, tiež diaľkoplaza, s ktorím zopár kilometrov cesti vedieme príjemni rozhovor o cestovani a živote.

Zrazu sa cesta pred nami končí v Dunaji. Visvetľuje mi, že pre pokračovanie je potrebné naložiť bicikel na loďku a preplaviť sa na druhú stranu rieki alebo ísť 20 km obchádzkou cez kopce. Ani jedna varianta sa mi nepáči, keď však počujem slovo kopec, okamžite si predstavím slimačie tlačenie na slnku a tak sa prikláňam variante s loďkou. Neochotne zastavujem a pozerám, že lístki si treba vistáť v rade. Hovorím si, že či nestačí, že som zastavil, to mám ešte aj vistúpiť a čakať v nejakom rade, ako za socializmu? Na brehu sa mrví dav nedočkavích peších turistov, ktorí sa už nevedia dočkať najbližsej loďki a je ich toľko, že bi naplnili aj dve. Jedna práve prichádza a po pristátí sa ríchlo plní. S tiesnivím pocitom, že ďalšia loďka pôjde najskôr o hodinu a ja nemienim strácať čas čakaním, predieram sa pomedzi nich, drzo a bez lístku tlačiac moju obludu, pokrikujúc „Vorsicht! Schuldigung!“, snažím sa ako o život nastúpiť. Kolega mi pomáha zdvihnutím zadnej časti bajku na loďku. Sedím pokrčení pod lehociklom v loďke, ale šťastní, že nemusím čakať. Pri vistupovaní platim a dávam prevozníkovi trinkgeld, lebo toleroval moju drzosť a zobral ma na už tak turistami napchaté plavidlo.

S diaľkoplazom debatujeme o ceste a práci. Zisťujem, že pracuje vo Viedni, kde koučuje vihoreních ľudí z korporátov nové umenie: ako v živote dosahovať pracovno-osobnú rovnováhu. Mám takí pocit, že si v živote prešiel takouto cestou. Vizerá unavene, viťahuje krajce chleba zlepené nátierkou a spokojne sa usmieva. Kívajúc na pozdrav ho nechávam oddichovať na lavičke a švihám v peknom počasí ďalej. Cesta ide popri Dunaji, ktorí sa kľukatí. Opäť som vo flowe a ide sa mi parádne.

Dobieham daľšieho naloženého diaľkoplaza. Pri pedálovaní sa rozprávame o cestovaní na dvoch kolesách. Zo Španielska je na ceste už štvrtí tíždeň. Smeruje kamarátovi na svatbu na Južnú Moravu, takže máme až do Viedne spoločnú cestu. Cestuje bez peňazí a na jedlo si zarába občasnou brigádou. Napríklad vo francúzsku tíždeň oberal jablká. Mám pocit že máme veľa spoločních tém. Je otvorení rôznim experimentom a názorom na svet. Narozdiel odo mňa však každú chvíľu zastavuje a oddichuje, čo je na začiatku príjemné, lebo počas prestávki máme viac priestoru na rozhovor, ale neskor ma začína škrieť, že neprejdem toľko, koľko bi som inak prešiel. Prichádzame do mesta Regensburg, kde ho pozívam na hlavnom námestí na zmrzlinu. Asi 5 minút si viberá, lebo je vegán a tureckí zmrzlinár celkom nerozumie jeho angličtine so silním španielskim prízvukom vislovenej požiadavke, abi mu ukázal, ktorá zmrzlina nemá žiadne živočíšne ingrediencie. Lížuc zmrzlinu sa kocháme veľkoleposťou miestnej katedráli. Za mestom zastavujeme pri Dunaji a pridávame sa k domácim trochu asketicki vizerajúcim kúpajúcim v časti, kde nie je veľmi silní prúd. Voda je teplá a kúpanie príjemné. Na brehu sa rozprávame o živote, jóge, zážitkoch z cestovania a inakosti kultúr.

Na hrádzi je pekné miesto na postavenie stanov. V diaľke vidno husté oblaki. Domáci nám radia, abi sme si našli nejakí prístrešok, lebo sa blíži búrka. S kľudom im odpovedáme, že však máme stani a tak žiaden prístrešok nepotrebujeme. Tie máme nacvičením spôsobom za pár minút aj rozložené. Vizeráme asi veľmi vichudnute a unaveno, lebo nám za chvíľu prináša jedna pani koláče. Sedíme pri stanoch na lavičke, pochutnávajúc si na domácich maškrtách. Zrazu sa vegánov stan ocitá na nás a v obrovskom vetre s ním bojujeme, abi sme ho udržali a neodovialo ho do nekonečních diaľav rieki. Boj s vetrom vihrávame a spoločne stan nakoniec pripevňujeme lepšie do zeme, abi aj v noci vidržal podobné nárazi. Jeden chlapík nám prináša pár fliaš piva a debatujeme s ním o ekonomike slnečních kolektorov. Pochádza z farmárskej rodini a tak otváram tému, či je v živote lepšie mať veľa, biť v pohodlí a báť sa o to alebo mať menej, nebáť sa a žiť jednoduchšie. Asi po hodine som už z rozprávania o štíloch nemeckého života unavení. Našťastie začína pršať. Po rozlúčení vleziem do stanu a snažím sa zaspať. Kedže sme pri rieke, nárazi vetra nič nebrzdí a stranám stanu udeľujú facku za fackou, čo mi nedovolí zaspať na dlhšie ako pár minút a spím veľmi málo.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 3

Juraj's picture

Ráno okolo šiestej ma budí prechádzajúci vlak. Po otvorení očí vidím na stane tučné čiarki, podobajúce sa listom. Ako je to možné, však je začiatok leta. Pri lepšom zaostrení rozoznávam slimáki bezbúdkové, ktoré v noci obliezli celí stan a slizom pri tom zrovna nešetrili. Nechutní sliz sa mi lepí na prsti a bojujem s každím, abi som ho dostal preč a odhodil do trávi pri kukuričnom poli. Slnko ešte nestihlo vijsť a tak je stan pri skladaní mokrí z rannej rosi. Opäť si hovorím, že ho cez deň niekde rozložím na slnku, ale už teraz viem, že rozbehnutí a opojení pohibom nebudem chcieť nikde zbitočne zastavovať.

Počasie ceste praje. Je bezoblačno. Zistil som, že keď sa ráno napchám dvoma krajcami chleba, dokážem oveľa silnejšie šliapať, ako keď idem nalačno. Pokračujem na ceste smerom na Ulm, kde ide cesta po nábreží. Kochám sa zmesou okolitej architektúri, ktorá je ako guláš zmiešaná zo starích tehlovích múrov asi proti nájazdom Turkov a moderních stavieb pre privítanie nájazdov novodobích korporácií.

Krajina aj kilometre veselo ubiehajú. Dobre značená ciklotrasa prechádza mierne zvlnenou krajinou. Malími mestečkami, niekedi popri Dunaji, vačšinou však popri ceste v samostatnom ciklochodníku, ktorí je oddelení od cesti pásom trávi. Pri jazde sa cítim bezpečne oddelení od áut. Občas zapnem ľavím, neboľavím palcom diaľkové ovládanie navigácie v podobe 8 ročného telefónu a Osmand appki, ktorú mám umiestnenú medzi pedálmi. Tá vždi potvrdí, že idem dobre, čo ma poteší a šľapem vedelo dalej. Celí deň idem v intenzívnom biciklovom flowe, ktorí prerušujem len keď potrebujem vipustiť niektorú z odpadovích látok alebo doplniť niektorú zo životodárnich látok, ako vodu a chlieb. Zrazu je 8 hodin večer, od rána mám na tachometri o 190km viac a začínam hľadať miesto na zakempovanie. Som však niekde v lone prírodnej rezervácie a obávam sa, že bi som tím mohol porušiť nejaké miestne nariadenie. Tak rozkladám stan až na okraji pooraného poľa pred dedinkou Auschlößchen.

Som na smrť smädní a nemám ani kvapku vodi. Vidávam sa na krátki vílet do dedini s tradičnou prosbou „Haben Sie ainer Wasser zu trinken?“. V dedinke zial nie je žiadna voda z kohútiku zdarma, reštaurácia aj penzión vizerajú, ako kebi boli od koroni zatvorené. Stretávam však staršieho pána, ktorí sa po úvodnej vímene „Where are you from? I am from Slovakia.“ priateľski rozhovorí, plinulou angličtinou s americkím prízvukom, ako robil vo firme, ktorá vivíjala a montovala pozemné letecké navigačné sistémi. Poznal aj Vysoké Tatry aj Banskú Bystricu. Aj mi ponúkol, že možem u neho prespať, čo bi bolo asi príjemnejšie, ako v stane, ale mne sa už nechcelo baliť stan a premiestňovať sa, tak som túto ponuku odmietol. Vodu som dotankoval u starších penzistov, ktorí sa už ťažko híbali, zato boli veľmi ochotní. Keď som pani pochválil prekrásni kvetinoví záhon, skoro omdlela. Mal som pocit, ako kebi jej ho ešte nikto nikdi nepochválil a ona na to celí život čakala. Rozlúčil som sa a unavení som sa rozložil na karimatke počúvajúc roje komárov, ktoré sa snažili dobiť do stanu.

Pri zaspávaní si hovorím, že som radšej mohol prijať couch-surfingovu ponuku, debatovať o navigačních sistémoch, cestovaní a prespať na mäkkom gauči, bárs aj v garáži. Nabudúce budem rozvážnejší.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 2

Juraj's picture

Ráno zvoni budík. Dal som ho na siedmu, abi som stihol zbaliť stan. Stan je ešte mokrí, ale chcem vihovieť miestnim pravidlám a tak ho bez sušenia balím, hovorím si, však ho niekde cez deň visuším. Stanové mestečko ešte spí. V cene kempu nie je WiFi, je treba 5 eur priplatit, tak radsej pustam internet z mobilu, abi som si mohol pozrieť predpoveď počasia. Nad lokalitou v okruhu 100km hlásia na nasledujúce dni búrki a dážď. Odchádzam v mrakoch, šliapem ríchlo a modlím sa, abi cez deň nepršalo a mohol som z tohto pekla uniknúť.
V mrholení šliapem dlhé a náročné stúpania do víški asi 850mnm k miestnemu vrcholu s televíznou anténou. Odkiaľ cesta ide asi 7 km konštantním klesaním do údolia do Tuttingenu, čo si užívam plními dúškami, lebo sa cítim zo stúpaní trochu vičerpaní. Okrem slnečného počasia ma čaká cesta už len popri Dunaji viac menej s charakterom klesania.
Dunaj má v tíchto miestach šírku pár metrov, takže mostíki cez neho sú veľmi krátke. Klesá relatívne ríchlo, rovnako ako trasa, ktorá sa ponad neho kľukatí. Ide sa mi príjemne, lebo nemusím veľmi šliapať, abi som išiel ríchlo. Slnko občas vikukne zpoza mrakov, stan bi som aj mohol visušiť, ale vôbec sa mi nechce zastavovať. Hovorím si, že sa mi dnes možno podarí doraziť do Ulmu. Cesta má veľa krátkich stúpaní, čo trochu zdržuje ale inak sa mi darí napredovať oveľa príjemnejšie a ríchlejšie ako včera možno vďaka tomu, že cesta má priemerné klesanie 2m/km.
Robím takí pokus, že doobeda nejem a skúšam, ako na to telo reaguje. V reťazcovom obchode kupujem sir a chlieb. To je skoro jediné jedlo, ktoré na ceste používam. Sirom doplním bielkovini, ktoré sú potrebné na regeneráciu svalov, chlebom zas sacharidi, abi som mal ríchlo energiu, keď sa cítim vičerpaní. Všade tu predávaju siri, ktoré maju asi 50% tuku, takže keď ho mám hodinu v kufri a idem po slnku, viseparuje sa z neho vo forme oleja, ktorí z obalu vilievam a zvišok zjem. Určite cestou spálim aj tuk, ktorí zostal v sire. Poobede sa spustila silná búrka. Našťastie je pri ceste malí prístrešok pre ciklistov, kde sa stiham schovať ešte pred tím, ako je všetko mokré. Sir zajedám chlebom a zapíjam vodou z dvoj litrového camel-bagu. Abi som nemusel kupovať vodu, čerpám do neho vodu z miestnich zdrojov, ktoré sú občas popri ceste – najčastejšie uprostred dedín pri kostole. Niekedi sa mi však veľa kilometrov nedarí takí zdroj nájsť a už nemám v horúčave žiadnu zásobu. Najčastejšia veta, ktorú vtedi pri zoznamovaní používam je: „Haben Sie ainer Wasser zu trinken?“
Stmieva sa a tak hľadám miesto na rozloženie stále mokrého stanu. Ciklotrasa vedie popri frekventovanej ceste pre autá a tak odbáčam ďalej od cesti a bližšie k Dunaju, abi som mohol spať v tichšom prostredí. Stan rozkladám pod stromom na konci poľa v údolí. Nedaľeko je železnica. Hovorím si, že to bude asi len nejaká lokálka, ktorá ide raz za hodinu a posledná možno o 21. Po rozložení stanu sa idem trochu prejisť po okolí a pozrieť Dunaj, ktorí tu má ešte len 20 metrov. Za ten čas prejdú asi dva vlaki, pri každom prejazde signalizuje neďaleké priecestie asi minútovím zvonením, že sa blíži vlak. Asi to bude frekventovanejšia vlako-trasa. Stan sa mi však už nechce baliť, presúvať a znova rozkladať. Tak počúvam každích 15 minút signalizáciu a ohlušujúci prejazd ríchliku. Po polnoci zaspávam, možno od únavi, pričom si vlaki chodia daľej.

Bazilej-Bratislava na lehocikli, deň 1

Juraj's picture

Minulí rok som si povedal, že skúsim na lehocikli prejsť 1200 km a dostanem sa tak asi na polovicu dĺžki mojej vysnívanej trasi k Atlantiku. Ciklotrasa EuroVelo 6 sa mi zdala ako dobrí kandidát, lebo ide pozdĺž riek, takže cesta nebude mať skoro žiadne prevíšenia. Na základe skúseností z minulích diaľkovích jázd som odhadol, že za jeden deň prejdem tak 150-200km, takže bi mi na to malo 11 dní stačiť aj s rezervou. Naviše som to doplnil s tradičnou vízvou – mať nízke nakladi, teda ubitovanie pod stanom a jednoduchá strava.

Z Bazileji, ktorí sa nachádza na pomedzí Švajčiarska, Francúzska a Nemecka, virážam plní sili a nadšenia o deviatej ráno. Idem po nemeckej strane rieki Rýn a ide sa mi veľmi príjemne. Ciklotrasi majú Nemci ukážkovo hladké a aj dobre značené. Ranné slnko bez oblakov praje môjmu putovaniu. Asi po 10 km sa blížim k retardéru, ktorí je tvorení rúrkami natretími červeno-bielo abi ich každí zdiaľki videl a zastal. Abi som sa nezdržoval zastavovaním, plní odhodlania predpokladám, že cez to hravo prejdem. Zabúdam však na to, že naložení lehocikel je v zadnej časti o kus širší a ťažkopádnejší ako nenaložení, na ktorom som zviknutí jazdiť. Taškou sa o jednu rúrku obtieram, strácam rovnováhu a som abi som predišiel pádu, zachitávam sa rukou o inú, pričom si zľahka vikĺbujem palec na pravej ruke. Ten sa našťastie vracia späť, používať ho však pre bolesť vôbec nemôžem, lebo aj malí pohib mi spôsobuje pichľavú bolesť. Zrovna na pravej ruke mám na lehocikli ovládanie oboch prehadzovačiek. Jedna sa ovláda palcom a druhá (grip-shift) pevním zovretím ukazováku oproti palcu. Hovorím si, však ich nebudem veľmi potrebovať, keďže pôjdem skoro stále po rovine.

A vôbec nie. Trasa ide medzi dedinkami nízko, pred dedinou stúpa do centra potom zas späť. Šľapanie do kopca nie je na lehocikli zrovna najväčším pôžitkom lebo vižaduje viac sili, ako po rovine. Pri opakovaních stúpaniach sa moja vidina trasi po rovine definitívne rozplíva ako predvolebné sľubi počas vládnutia slovenskích strán. Okrem vírazného spomalenia je treba vivíjať silu, čo komplikujú ťažkosti s prehadzovaním ríchlostí. Po pár kopcoch však nachádzam akí-takí grif na prehadzovanie. Na palcovú prehadzovačku používam radšej ukazovák a grip-shift prehadzujem stlačením prostrednika oproti dlani. Pri každom prehodení si sa mi vinára bolestivá spomienka na rannú kolíziu s retardérom.

Pútnik si môže vibrať prechodom cez ktoríkoľvek, či pôjde po švajčiarskej alebo nemeckej strane. Viberám si podľa toho, abi mala cesta menšie stúpania. Keď prechádzam okolo mierne zvlneného terénu Leibstadt na švajčiarskej strane, začudovane sa pozerám na stúpajúcu paru z komínu akobi jadrovej elektrárne. Nemôžem tomu uveriť, lebo som si mislel, že podobne ako Rakúšania ani Švajčiari nemajú žiaden blok aktívni. Mislel som, že Švajčiari sú priekopníci v jej nepoužívaní a už dávno budú mať zelenú energiu z vodi a slnka a nebudú potrebovať jadro. Nemci tento rok povipínali poslední z 36 blokov. Teraz som na Wikipedii zistil, že to čo som videl bola jedna zo štiroch aktívnich švajčiarskich jadrovích elektrární zatiaľ bez plánu na vipnutie. Čudné.

Pri jazere Bodensee sa našťastie hornatosť terénu sa trochu zmiernila, vďaka čomu sa mi darí napredovať väčšou ríchlosťou. Začína sa stmievať, je osem hodín a po odbiciklovaní asi 150km začínam hľadať v miestnich lesoch miesto na rozloženie stanu. Keď som prechádzal mestečkami, zachitil som pred jednou krčmou z dreva vitesaného medveďa. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, ale teraz pri hľadaní miesta sa mi drevení medveď spojil s rizikom ohrozenia pri prespatí v lese a tak sa radšej vraciam 5km do najbližšieho mestečka, kde bol kemping. Platím nekresťanskích 16 eur za stan s režimom skorého odchodu, čo je tretina celkového rozpočtu mojej cesti. „Ale do 8:00 presne musíte mať stan zbalení“, hovorí mi recepční prísnim nemeckím tónom. Rozložím stan na dokonale pokosenom trávniku medzi ostatné a verím, že tu v tichu, bezpečí plotu, prísnich nemeckích pravidiel a vzorních nemeckích návštevníkov pokojne prespím noc.

O desiatej sa však spustí búrka a keďže je kemp na kopci, bleski udierajú do nedalekích stĺpov, akobi čakali mesiac na to, kím si môžu poriadne zašvácať. Hovorím si, však je leto, to ríchlo prehrmí a bude kľud. Asi o jednej skončia hromi a pomali zaspávam. Vedľa kempujúci traja otcovia podporení viacerími basami piva a asi s ôsmimi deťmi však začínajú riešiť, ktoré z nich kedi pôjde spať. Krik ako na futbale neustáva ďalšiu hodinu. Aj bi som im išiel vinadať, ale som tak unavení, že nevládzem ani vstať a počúvam hádku v nemčine, ktorá mi znie, akobi si navzájom nadávali.

Antiipsilonová lobi

Juraj's picture

V denníku Postoj som objavil báseň od Jani Vinterovej, ktorá súhlasila s uverejnením na 1i.sk v jednoduchom pravopise.

Antiipsilonová lobi
(Zrušme I a – hurá, hurá – poďme písať podľa Štúra.)

Ľudia majú rôzne priania:
vlastniť auto, veľkí dom,
lacní plin, mier bez prestania...
Ja chcem zrušiť ipsilon.

Každí človek sa s ním trápi –
doma, v škole, pri práci,
dôchodcovia, ženi, chlapi,
dospelí aj školáci.

Pri učení je to drina,
mnohí chitia paniku,
pritom číra somarina,
nemá víznam, logiku,

úžitok tiež nemá žiadni
ani zmislu o nič viac,
pre Slovákov problém riadni,
o cudzincoch nevraviac.

Kto vie súdiť, nech len súdi:
stovki hodín života
zamestnáva masi ľudí,
či ipsilon, či jota,

a to – nech sme spravodliví –
sedemdesiat aj sto liet!
Ipsilon je povážliví
zlodej času všetkích tried.

Ľudskí mozog má svoj limit,
nie je neobmedzení –
prečo ho pchať nejakími
poznatkami bez ceni?

Lepších vecí koľko stovák
mohli bi sme doňho vriť!
Viacej bádať, vilepšovať,
kopu stresov ušetriť!

Martin*, tvoja reforma je
trápenie a šikana.
Presadil si ju, si frajer,
len tá cena, cipana –

privisoká, jak sa vraví:
cena sĺz a nadávok.
Tvoj „zlepšovák“ žiacke davi
preklínajú každí rok.

Kvôli tebe mám viac práce,
to však rada oželiem,
len nech hrubíc nie je viacej
a pravopis umenie.

Načo niekto Velislava**
potreboval naprávať?
Veď bol geniálna hlava,
poznal reč jak vlastní hnát.

Tak nech zmiznú z našich textov
všetki hlúpe dilemi,
ipsilon tu stratí miesto,
krajšie bude na zemi.

„Bi, abi, biľ“ vijde z módi,
nevibrane nabúra.
A budeme spievať ódi
na rozum a na Štúra.

Veď blbosti už aj iné
prešli v našom zákone –
v školstve, súdoch, medicíne...
Tak prečo aj toto nie?

Ipsiloni nech zem schová
v svojom mäkkom pokoji.
Poďme si svet preičkovať!
Kto sa ku mne pripojí?

* Martin Hattala – hlavní iniciátor tzv. hodžovsko-hattalovskej jazikovej reformi, ktorá zaviedla do slovenskej gramatiki i, í. Okrem toho tiež ä, ľ, dvojhláski, zmäkčujúce e a niekoľko ďalších úprav. Reforma bola schválená v roku 1851, teda pred 172 rokmi.
** Ľudovít Velislav Štúr.

Vianočné obžerstvo

Juraj's picture

Práve som sa vrátil z obchodu. Počas nákupu som pociťoval nejakí tlak. Až pri víchode som si uvedomil, že na každom rohu sa v predajni na mňa škerila reklama so simpatickím pánom v svetri so zimním vzorom, ktorá nabáda ľudí abi kupovali veľa potravín. Lebo predsa na každom štedrovečernom stole musí biť veľa jedla. Lebo Vám doprajeme vínimočné, exotické, labužnícke, gurmánske, delikátne, lahodné Vianoce. Lebo Vianoce sa blížia. Kupujte veľa, budete šťastní!

Fajčiari mali tiež dlhé rokí na plagátoch príťažlivé slečni, fajčiace s kamarádkami pri káve a automobilovích pretekárov v cieli s cigaretou v ruke. Našťastie zdravi rozum zvíťazil a na základe štatistík ukazujúcich jasnú závislosť medzi fajčením a rakovinou pľúc - začali reklamu na tabakové vírobki štáti limitovať. Pred niekoľkími rokmi sa dokonca na krabičkách začali ukazovať rôzne obrázki nálezov z patológie. Mislim, že toto odradilo veľa konzumentov a prestali fajčiť.

Podobne existuje viacero štúdií a stránok, ktoré popisujú škodliví vpliv konzumácie potravín na zdravie. Avšak práve veľa z potravín, ktoré štúdie nedoporučújú bívajú zobrazované v reklamách na potravini – napríklad údenini, slanina, majonéza, margarín, bravčové mäso. Tak ako zákaz reklami na tabakové vírobki bi mohli zaviesť aj zákaz reklami na potravini, ktorích vpliv na zdravie sa ukázal ako rizikoví. Prípadne bi na tíchto potravinách mohli nariadiť povinné zobrazovanie obrázkov z patológie a údaje o ich vplive na srdcovo-cievni sistém.

Nerozumiem, prečo bi sme sa zrovna na Vianoce mali napchávať a ešte k tomu nezdravími potravinami. Lebo to tak robili naši prarodičia? Aj naši prarodičia písali s ipsilonom. Nemusíme po nich opakovať veci, ktoré nám nedávajú zmisel. Povedal som si, že budem aj cez Vianoce jesť striedmo a zdravo, tak ako po celí rok.

Ipsilon na Wild Wine Feste

Juraj's picture

V septembri sa v Modre konal noví festival vína Wild Wine Fest. V príjemnej atmosfére jesenného slnka sa priestorom menšieho námestia v pomalom tempe prechádzali skupinki ľudí ochutnávajúc malokarpatské vína, svetovú kávu z miestnej manufaktúri a chutné špecialiti, počúvajúc slovenskú hudobnú tvorbu a debatujúc o vistavenom slovenskom vítvarnom umení. Organizátorovi som sa zhodou okolností tíždeň pred festivalom zmienil o projekte Ipsilon.sk. Jeho záujem sa okamžite pretavil do ponuki priestoru jedného zo stánkov, takže sme dostali možnosť prezentovať projekt naživo v priestore mišlienkam otvorenom prostredí.

Skoro v každej okoloidúcej skupinke sa našiel aspoň jeden, ktorého zaujala mišlienka zjednodušenia pravopisu a zaujímal sa o čo ide. Rozhovor som začínal otázkou: „Stalo sa vám už niekedi, že ste písali email a neboli ste si istí, či sa v slove píše ipsilon alebo mäkké i?“ Každí obratom zareagoval, že jasné – stáva sa mu to. Potom prípadne používa vihľadávač, abi našiel riešenie, čo dosť zdržuje. Niektorí boli prekvapení, že sa zjednodušeniu pravopisu niekto vážne venuje. V niektorích skupinkách sa našiel aj pedagóg s tradičnou otázkou „čo potom budú slovenčinári učiť“. Z niektorích sa vikľul konzervatívnejšie naladení rodič s citom pre spravodlivosť s jasním riešením „Keď som sa ja mohol naučiť ipsiloni, nech sa to učia aj moje deti!“. Na tieto a iné otázki sa mi darilo s ľahkosťou odpovedať, lebo neboli prví a ani nie poslední.

Rozhovori končil vačšinou nadšením návštevníkov z mišlienki zjednodušenia a vetou tipu: „Super, som za. Kde to môžem podpísať a ako môžem iniciatíve pomôcť?“.

Mislím, že takto vizbrojení propagačním roll-upom, letákmi, tričkami, nálepkami a skúsenosťami z rozhovorov bi sme mohli prezentovať 1i.sk a Ipsilon.sk aj na ďalších festivaloch. Vidíme sa.

Pages

Subscribe to RSS - Juraj's blog