Minulí rok som si povedal, že skúsim na lehocikli prejsť 1200 km a dostanem sa tak asi na polovicu dĺžki mojej vysnívanej trasi k Atlantiku. Ciklotrasa EuroVelo 6 sa mi zdala ako dobrí kandidát, lebo ide pozdĺž riek, takže cesta nebude mať skoro žiadne prevíšenia. Na základe skúseností z minulích diaľkovích jázd som odhadol, že za jeden deň prejdem tak 150-200km, takže bi mi na to malo 11 dní stačiť aj s rezervou. Naviše som to doplnil s tradičnou vízvou – mať nízke nakladi, teda ubitovanie pod stanom a jednoduchá strava.
Z Bazileji, ktorí sa nachádza na pomedzí Švajčiarska, Francúzska a Nemecka, virážam plní sili a nadšenia o deviatej ráno. Idem po nemeckej strane rieki Rýn a ide sa mi veľmi príjemne. Ciklotrasi majú Nemci ukážkovo hladké a aj dobre značené. Ranné slnko bez oblakov praje môjmu putovaniu. Asi po 10 km sa blížim k retardéru, ktorí je tvorení rúrkami natretími červeno-bielo abi ich každí zdiaľki videl a zastal. Abi som sa nezdržoval zastavovaním, plní odhodlania predpokladám, že cez to hravo prejdem. Zabúdam však na to, že naložení lehocikel je v zadnej časti o kus širší a ťažkopádnejší ako nenaložení, na ktorom som zviknutí jazdiť. Taškou sa o jednu rúrku obtieram, strácam rovnováhu a som abi som predišiel pádu, zachitávam sa rukou o inú, pričom si zľahka vikĺbujem palec na pravej ruke. Ten sa našťastie vracia späť, používať ho však pre bolesť vôbec nemôžem, lebo aj malí pohib mi spôsobuje pichľavú bolesť. Zrovna na pravej ruke mám na lehocikli ovládanie oboch prehadzovačiek. Jedna sa ovláda palcom a druhá (grip-shift) pevním zovretím ukazováku oproti palcu. Hovorím si, však ich nebudem veľmi potrebovať, keďže pôjdem skoro stále po rovine.
A vôbec nie. Trasa ide medzi dedinkami nízko, pred dedinou stúpa do centra potom zas späť. Šľapanie do kopca nie je na lehocikli zrovna najväčším pôžitkom lebo vižaduje viac sili, ako po rovine. Pri opakovaních stúpaniach sa moja vidina trasi po rovine definitívne rozplíva ako predvolebné sľubi počas vládnutia slovenskích strán. Okrem vírazného spomalenia je treba vivíjať silu, čo komplikujú ťažkosti s prehadzovaním ríchlostí. Po pár kopcoch však nachádzam akí-takí grif na prehadzovanie. Na palcovú prehadzovačku používam radšej ukazovák a grip-shift prehadzujem stlačením prostrednika oproti dlani. Pri každom prehodení si sa mi vinára bolestivá spomienka na rannú kolíziu s retardérom.
Pútnik si môže vibrať prechodom cez ktoríkoľvek, či pôjde po švajčiarskej alebo nemeckej strane. Viberám si podľa toho, abi mala cesta menšie stúpania. Keď prechádzam okolo mierne zvlneného terénu Leibstadt na švajčiarskej strane, začudovane sa pozerám na stúpajúcu paru z komínu akobi jadrovej elektrárne. Nemôžem tomu uveriť, lebo som si mislel, že podobne ako Rakúšania ani Švajčiari nemajú žiaden blok aktívni. Mislel som, že Švajčiari sú priekopníci v jej nepoužívaní a už dávno budú mať zelenú energiu z vodi a slnka a nebudú potrebovať jadro. Nemci tento rok povipínali poslední z 36 blokov. Teraz som na Wikipedii zistil, že to čo som videl bola jedna zo štiroch aktívnich švajčiarskich jadrovích elektrární zatiaľ bez plánu na vipnutie. Čudné.
Pri jazere Bodensee sa našťastie hornatosť terénu sa trochu zmiernila, vďaka čomu sa mi darí napredovať väčšou ríchlosťou. Začína sa stmievať, je osem hodín a po odbiciklovaní asi 150km začínam hľadať v miestnich lesoch miesto na rozloženie stanu. Keď som prechádzal mestečkami, zachitil som pred jednou krčmou z dreva vitesaného medveďa. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, ale teraz pri hľadaní miesta sa mi drevení medveď spojil s rizikom ohrozenia pri prespatí v lese a tak sa radšej vraciam 5km do najbližšieho mestečka, kde bol kemping. Platím nekresťanskích 16 eur za stan s režimom skorého odchodu, čo je tretina celkového rozpočtu mojej cesti. „Ale do 8:00 presne musíte mať stan zbalení“, hovorí mi recepční prísnim nemeckím tónom. Rozložím stan na dokonale pokosenom trávniku medzi ostatné a verím, že tu v tichu, bezpečí plotu, prísnich nemeckích pravidiel a vzorních nemeckích návštevníkov pokojne prespím noc.
O desiatej sa však spustí búrka a keďže je kemp na kopci, bleski udierajú do nedalekích stĺpov, akobi čakali mesiac na to, kím si môžu poriadne zašvácať. Hovorím si, však je leto, to ríchlo prehrmí a bude kľud. Asi o jednej skončia hromi a pomali zaspávam. Vedľa kempujúci traja otcovia podporení viacerími basami piva a asi s ôsmimi deťmi však začínajú riešiť, ktoré z nich kedi pôjde spať. Krik ako na futbale neustáva ďalšiu hodinu. Aj bi som im išiel vinadať, ale som tak unavení, že nevládzem ani vstať a počúvam hádku v nemčine, ktorá mi znie, akobi si navzájom nadávali.