Prišiel čas na pacienta...Pred rokmi som u Rasťa pil víno, ktoré dosť pripomínalo Tokaj. Z jeho vlastnej vírobi. Oslovilo ma.
Odvtedi podivuhodná zmes náhod, hokeja a birokracie spôsobila, že namiesto oficiálneho legálneho visťahovania sa do Kanadi som skončil v dome asi 10m od mojich rodičov. S domom prišla aj pivnica a s pivnicou víno. Pred pár rokmi tu bol Rasťo a vôbec prvá vec, ktorá sa do tej pivnice dostala, bol práve pacient. Tak Rasťo nazval náš pokus o vlastné Tokajské.
V Mojmírovciach sme kúpili hotové biele víno. Bola to tuším zmes Rulandského šedého s niečim. V Metre sme kúpili sušené hrozienka. Veľa hrozienok. Tie hrozienka bolo potrebné rozmixovať. Rasťo mi doporučil kúpiť si na to kvalitní mixér. Hrozienka sme dali do mixéra, Rasťo ho pustil a asi po sekunde a pol vipol. Stačilo vraj iba narušiť šupku tích hrozienok. Mixér za asi 700€ môže pripomínať povestní kanón na vrabca, ale zato je to naozaj dobrí mixér.
Hrozienka s narušeními šupkami sme nasipali do vína a pridali špeciálne kvasnice, ktoré Rasťo priniesol pre tento účel. Potom bolo treba už len čakať, kedi sa z vína znova stane burčák.
Dlho sa ale nič nedialo a tak Rasťo vihlásil, že pacient zomrel. Nepripadalo mi to ako veľká tragédia, pretože to víno bolo celkom fajn sladké. Moje neplnoleté dievčatá sa len tak zalizovali.
Pacient ale nezomrel. Kvasní proces sa síce veľmi pomali ale isto rozbehol. Preš sme si požičali od suseda Rasťovej mami. Rasťo vravel, abi som to potom aj prefiltroval, ale ja nefiltrujem.
Pacienta mám stále v pivnici. Obsahom cukru a alkoholu je na úrovni 4 putňového Tokajského. Chuťou mi ho aj tak trochu pripomína.
Bol raz u mňa jeden profesionálni vinár, ktorí sa priznal, že veľmi sladké nemusí, ale aj tak, že skúsi. Citujem jeho verdikt: "A do piči". Potom spomínal niečo o tom, že to je namiesto obeda...
Idem si ho dať.