Jedno z mojich novoročních predsavzatí bolo nenechať sa v tomto roku vitočiť žiadnou debatou súvisiacou s covidom. Vidržalo dodnes.
Pred pár hodinami sa zastavil u mňa Peťo, kamarát z detstva. Keď nad tím teraz tak rozmíšľam, je to asi môj najstarší kamarát. Ponúkol som ho kávou z môjho nového kávovaru a dali sme aj reč na tému Novak Djokovič. Prišiel som s touto témou dokonca ja sám a evidentne som podcenil riziko s ňou súvisiace. Peťo je síce zaočkovaní, ale už dávnejšie viem, že má zdravé názori na záležitosti lockdownov, rúšiek a povinného očkovania. Zrejme to bol aj dôvod, prečo som si mislel, že konflikt nehrozí.
Omil, samozrejme. Podľa Peťa robí Djokovič v Austrálii iba divadielko. Veď predsa vraj veľmi dobre vedel, že tam nemôže ísť bez covid pasu a preto tam ani vôbec nemal čo chodiť.
Vitočilo ma to do takej mieri, že som sa rozhodol tomu celému pozrieť na zúbok ako psichológ amatér. Samého ma moja reakcia prekvapila. Zvišoval som hlas, posielal všetkích zaočkovaních do piče a znechutene vipol televízor, kde sme si pred tím chceli nájsť jednu pesničku od Eltona Johna, ktorú naspieval vraj s nejakou Srbkou. A od nej bolo potom samozrejme iba na skok k Djokovičovi.
Najskôr fakti. Djokovič priletel do Austrálie, kde mal hrať ako nezaočkovaní na vínimku, ktorá mu bola pred jeho príletom udelená. Keď ale priletel, dozvedel sa, že hrať napriek tomu nemôže a skončil zavretí v nejakom hoteli.
Peťo ale vidí fakti ináč - sám Djokovič alebo minimálne jeho právnici vraj museli vedieť, že napriek vínimke do krajini bez covid pasu prísť nemôže. Jedna vec je vraj vínimka na turnaj a druhá je povolenie prísť do krajini.
Ako som písal o Karlovi Gottovi, z duše nenávidím, keď sa ma niekto snaží opiť rožkom. Neviem, či vedel alebo nevedel, ale asi dáva zmisel prísť do danej krajini, ak tam máte hrať. Pretože potom celá vínimka stráca akíkoľvek zmisel, ak síce hrať môžete, ale do krajini vás nepustia. Toto je iste jedna z príčin môjho víbuchu, ale nie jediná.
Peťo prišiel tiež s návrhom nebaviť sa o tom, či pravidlá sú alebo nie sú zmisluplné, ale keď tu už raz sú, tak je potrebné sa podľa toho zariadiť. A začal visvetľovať, prečo je zaočkovaní. Práca, živiteľ rodini atď.
No toto som mu už potom úplne pokojne a úprimne povedal, že rozhodnutie dať sa očkovať je čisto jeho osobná záležitosť, nikoho do toho nič nie je a naozaj sa nemusí nikomu spovedať...
Najskôr som si hovoril, že som chuj, prečo sa zase hádam a prečo sa opäť raz nechávam vitočiť. Ale potom som si povedal, že skúsim nájsť odpoveď práve na otázku prečo. A mislím, že som ju našiel. Tu je.
Nie, naozaj nemám nič proti tomu, keď sa niekto dá zaočkovať. Problém je inde. Stále totiž minimálne podvedome hľadám spojencov vo svojom boji za slobodu očkovania. Ozajstnú slobodu. A nenachádzam. Iste nie v radoch zaočkovaních. Ani medzi úplne najbližšími. Tí mi radšej budú hovoriť, ako sú preplnené JISki nezaočkovaními, akí je Djokovič divadelník a ako treba pravidlá rešpektovať. Sami sa možno ani nechceli dať očkovať, ale podľahli tlaku. A teraz sú zlí všetci tí, ktorí neuhli. Obzvlášť známe mená ako Djokovič.
Z ich strani je to do istej mieri pochopiteľná, aj keď zbabelá reakcia. Z mojej strani je takéto očakávanie podpori čistá naivita.
Nerealistické očakávania sú zaručená cesta ku sklamaniam a frustráciám. Preto je oveľa lepšie ich vôbec nemať. Iste nie od zaočkovaních. Ani keď ide o najbližších ľudí. Je oveľa lepšie sa s tím zmieriť.
Sme v tom skrátka sami.