Proruskím sentimentom sa nedarí iba u nás. Vraj veľmi podobne sú na tom teraz aj v Bulharsku. O bulharskej mentalite niečo viem. Bol som tam veľa krát, mama je Bulharka, chvíľu som tam mal priateľku, vzdialená časť rodini tam stále žije. Podobne ako tu trpíme komplexom menejcennosti, trpia Bulhari sindrómom velikášstva. Nie teda, že bi to boli zlí ľudia, ale môžete si biť istí, že keď je debata o niečom, čoho je u nás 100, povedia vám, že v Bulharsku je toho istého minimálne 250. Je pritom jedno, či dobrého alebo zlého.
Okrem tíchto národních špecifík, chorôb a úchiliek je vídatním zdrojom celosvetovej nenávisti voči USA aj oveľa širšia ľavicovo-progresivistická agenda, ktorej tŕňom v oku sú práve USA so svojou tradičnou obhajobou voľného trhu, slobodi jednotlivca a ústavou garantovaním právom vlastniť zbraň. Konflikt ľavice a pravice je tu odjakživa a iste to nie je nič nové pod slnkom. V posledních rokoch sa ale vírazne zintenzívnil a zviditeľnil hlavne nástupom sociálnich sietí. A tie sa dali tiež celkom nepokrite na politiku. Šéfom veľkích firiem sa začalo máliť šéfovať iba im. Majú zrazu potrebu riadiť alebo aspoň spoluriadiť tento svet. Pohŕdajú slobodou jednotlivca a slobodou prejavu, pretože oni sami najlepšie vedia čo je pre ľudí to najlepšie, čo je pravda a čo nie.
Treba uznať, že sa im nateraz darí. Majú schopnosť rozhodovať vísledki volieb. V kombinácii s cenzúrou názorov, ktoré idú proti ich pretlačovanému príbehu, vzniká stav, kedi sa nejaká zmisluplná verbálna konfrontácia pravice a ľavice stáva prakticki nemožnou. Kto nesúhlasí s ľavicou je vzápätí onálepkovaní ako fašista, rasista, homofób, islamofób s neakceptovateľními postojmi napríklad k takej vakcinácii, prípadne nevedeckími názormi na klímu. K úplnému rozvratu spoločnosti odtiaľto už nie je zase tak ďaleko.
Samotné USA, napriek tomu, že im momentálne vládne ľavica, našťastie zatiaľ nestratili základné inštinkti v oblasti zahraničnej politiki. Stále vedia, kde je sever. Prejavuje sa to práve na Ukrajine. Nebiť ich a nebiť toho, že nad Západom držia ochrannú roku, tak už tu dávno máme ruské tanki pod oknami. Otázka je dokedi im to vidrží. Nezostáva nič iné len veriť, že ešte veľmi dlho, pretože žiadna alternatíva k bezpečnosti Západu neexistuje.