Ivan's blog

Francúzsko po vzore Nemecka najnovšie odporúča, abi mladím ľuďom, ktorí už boli zaočkovaní prvou dávkou vakcíni Astra/Zeneca, pre druhé očkovanie bola použitá iná vakcína. Dôvodom je riziko vzniku krvních zrazenín, ku ktorím došlo po očkovaní vakcínou Astra/Zeneca.

Napadá ma v tejto súvislosti množstvo prívlastkov a slovních spojení, z ktorích ako najmiernejšie označenie tohto celého je šarlatánstvo...

Zhodou okolností som si pred pár dňami vipočul rozhovor s Dr. Mikeom Yeadonom, ktorí svojho času pôsobil ako viceprezident a Chief Science Officer farmaceutickej spoločnosti Pfizer. V prvom rade bi si mali ľudia uvedomiť, že ide o úplne novú generáciu vakcín - bavíme sa o tích, ktoré sú používané v západnom svete, teda nie ruskej ani čínskej vakcíne. Klasická vakcína funguje na princípe, že do tela dostanete mŕtvi patogén, voči ktorému si telo vitvorí protilátki. Tieto vakcíni ale tak nefungujú. To, čo dostanete do tela, spôsobí, že telo si samo vitvorí časť daného patogénu formou génovej manipulácie. Preto sú tieto vakcíni označené ako DNA alebo mRNA a mislí si, že bi sa všeobecne mali nazívať "gene-based vaccines" pre odlíšenie od tích klasickích.

Táto technológia má pôvod v liečbe onkologickích ochorení, kde je snaha formou génovej manipulácie zabrániť nekontrolovanému množeniu buniek. Tento experiment má svoje opodstatnenie, ak alternatívou je odchod z tohto sveta. V prípade covidu, ktorí pre drvivú väčšinu ľudí nemá fatálne následki a pre mladích ľudí bez iních zdravotních komplikácií nepredstavuje vážnejšie riziko, Dr. Mike Yeadon považuje celoplošné očkovanie experimentálnou vakcínou za trestuhodné. Na riziko vzniku krvních zrazenín upozorňoval ešte skôr ako sa o nich začalo hovoriť. Ako odpoveď dostal uistenie, že vakcíni sú bezpečné.

Poukazuje tiež na neznáme dlhodobé účinki tíchto vakcín. Preto očkovanie ľudí, pre ktorích covid nepredstavuje reálne riziko, prirovnáva k ruskej rulete.

Zaujímavou bola tiež téma mutácií vírusu. Doteraz najvzdialenejšia mutácia sa od pôvodného covidu líši o 0,27%. Takíto nepatrní rozdiel nemá šancu oblafnúť imunitní sistém človeka. Ten rozdiel bi musel biť stonásobní a dokonca aj pri 30% odlišnosti bi sa Dr. Mike Yeadon stavil, že to imunitní sistém rozpozná. Uvádza príklad sarsu. Tí, ktorí ho pred 17 rokmi prekonali a majú voči nemu vitvorené protilátki, si hravo poradili aj s covidom, napriek tomu, že vírus sarsu sa líši od covidového o 20%. Napriek tomu sa hovorí o potrebe očkovania aj proti tímto mutáciám. Farmaceutické spoločnosti, napriek tomu, že sú si vedomé zbitočnosti, majú pripravené vakcíni aj proti tímto variantom. Nemusia sa ani unúvať s testovaním, pretože regulačné orgáni v západnom svete vihlásili, že rozdiel oproti pôvodním vakcínam je minimálni a testovať teda znova netreba.

Pointa na záver - Dr. Mike Yeadon si už na Twitteri neškrtne, pretože ho ztadiaľ vikopli. Neviem si predstaviť lepší dôkaz pravdivosti jeho tvrdení.

1i inak prináša čitateľom aj finančné benefiti. Kto dal 26.3.2020 na moju radu a nakúpil bitcoin, keď stál necelích 6,800$, mohol svoju investíciu celkom slušne zhodnotiť - dnes totiž stojí 59,000$. Takisto moja priaznivá recenzia Vilovej knihi sa prejavila v náraste jej predaja, keď si ju vďaka nej kúpil Juraj Zopp ako som sa dnes dozvedel z jeho mailu.

Ale o inom som chcel. Juraj mi dal do pozornosti petíciu za zrušenie ipsilonu, ktorá sa nachádza na stránke zrusmeipsilon.sk. K petícii som sa samozrejme pridal a bolo mi pridelené číslo 99 v zozname signatárov, ktoré mal aj Wayne Gretzky. Aj keď mám teda k petíciám a referendám ohľadne ipsilonu skeptickí vzťah. Ak bi napríklad zajtra bolo vihlásené referendum za zrušenie ipsilonu, tak nepochibujem o tom, že bi neuspelo. Dostali bi sme nafrak - a riadne. Je tomu tak preto, že pre drvivú väčšinu ľudí, ktorí sa nad touto témou hlbšie nezamíšľali, je to niečo cudzie. Nevedia si predstaviť text bez ipsilonov a už vôbec nie napísať slovo riba takto. Pretože žiaden text bez ipsilonov nevideli a ani v živote nič bez ipsilonov nenapísali. Preto organizovať referendum znamená koledovať si o víprask. A spisovať petíciu, pod ktorou je po 7 rokoch podpísaních 99 ľudí znamená verejne deklarovať, že tu neexistuje spoločenská objednávka. A bez nej, ako odpovedal Jurajovi niekto z jazikovedného ústavu, to nepôjde.

Teda žiadna veda, ale čistá politika.

V žiadnom prípade nechcem dehonestovať úsilie tej stránki. Naopak. Ako som písal, sám som ju podporil a vizívam k tomu aj všetkích čitateľov, fanúšikov a podporovateľov 1i. Referendá ako aj petície ale pokladám v súčasnej a dohľadnej dobe za veľmi predčasné.

Pokiaľ totiž nebude dostatok textov napísaních bez ipsilonu, ktoré bude čítať dostatok ľudí, ktorí si takím spôsobom na text s 1i zviknú, tak je nereálne očakávať priaznivú reakciu. Jedine, že bi tu niekto zorganizoval a zafinancoval masívnu reklamnú kampaň.

Nemislel som si, že toto niekedi napíšem. Tiež som bíval dosť nahnevaní na ľudí, ktorí nešli voliť. Ale vizerá to tak, že presne to isté spravím pri najbližších voľbách aj ja.

Z toho, čo sa ku mne dostáva, som virozumel, že sa nám rozpadá vláda. Takže som si položil otázku, koho budem voliť. A odpoveď som nenašiel.

Vždi som doteraz volil SaS. Od jej vzniku. SaS je ale súčasťou koalície, ktorá sa správa k ľuďom tejto krajini ako k nesvojprávnim. Rozhoduje o tom, ktorí biznis môže fungovať a ktorí nie. Zakazuje vichádzať. Akokoľvek sa vraj práve SaS snaží všetki obmedzenia obmedziť, je pod tímto všetkím podpísaná. Teda žiadna sloboda. A ani žiadna solidarita - napríklad s takími kozmetičkami. Strana, ktorá sa tvári ako liberálna, je spoluzodpovedná za politiku pravého opaku. Covid nie je ospravedlnenie.

Samozrejme skorumpovanú súčasnú opozíciu voliť tiež nebudem. Aj keď v ich prípade aspoň viem, na čom som.

A tak zostanem doma. Rozumiem tomu, že v takom prípade stratím morálne právo tu čokoľvek kritizovať.

Nech.

Dočítal som Vilovu knihu a musím povedať, že ma z nej boleli oči. To je ale moja chiba, pretože odmietam nosiť okuliare. Inak jej nemám čo vičítať. Naopak, je to najlepšia vec, ktorú som za posledné roki čítal.

Ako som písal, Vila osobne poznám z víški. Bol takmer vo všetkom môj praví opak. Dlhé blond vlasi, modré oči, víchodniar, rešpekt vzbudzujúce priezvisko, fajčiar, extrovert, v kolektíve a u žien obľúbení. Skončili sme síce rovnakú školu, ale ani to nie v rovnakom čase napriek tomu, že sme boli spolužiaci - ja som sa odtiaľ pratal kade ľahšie a posledné dva ročníki som si spojil, keďže na tej škole som trpel, zatiaľ čo Vilo si to tam naplno užíval a študentskí život si naopak predĺžil. A tak jediná vec, čo máme naozaj spoločnú, je to, čo nemôže chíbať v knižnici každého intelektuála - modrú knižku.

Vilo bol napriek alebo možno aj vďaka tomu na tej škole jeden z mála ľudí, ktorích som tam mal rád. Bol vždi milí a slušní. Jeho knihu som si pochopiteľne nemohol nechať ujsť.

Nemislím si, že ide o klasickí cestopis. Serendipity je podľa mňa v prvom rade životopis. Je o jednom životnom príbehu a o jednom postoji k životu. Cesti sú pre Vila podľa mňa síce dôležitou, ale stále iba kulisou. To naozaj podstatné pre neho nie je ani tak to, čo na cestách uvidí, ako to, čo na tích cestách zažije. Preto si mislím, že hodiť batoh na chrbát a vibrať sa s očividne obmedzením rozpočtom sám na druhí koniec sveta vo Vilovom prípade neznamená krok do neznáma. Práve naopak. Vilo išiel paradoxne na istotu. Pretože potom má človek zaručene na čo spomínať. Ak to teda prežije.

Mislím si, že rozumiem, prečo sa Vilo rozhodol nenechať už nič na náhodu. Je totiž presvedčení, že toto je jeho posledná reinkarnácia na tejto zemi a teda žiadna ďalšia šanca už pre neho nebude...

Najprv som si mislel, že život ma chitil za gule na tom billboarde je názov knihi, ktorím sa nejakí autor snaží upútať pozornosť. Kniha sa ale tak nevolá. A po jej prečítaní mám dojem, že praví opak je pravdou. Život nechitil za gule Vila, ale Vilo život. Ako sa to dá a čo vlastne znamená Serendipity, sa čitateľ dozvie z knihi, ktorú tímto vrelo odporúčam.

Vilo, ďakujem. A prosím - Serendipity 2 vidaj aj ako e knihu, nech si môžem zväčšiť písmená!

Ten billboard hlásajúci, že autora knihi chitil život za gule, registrujem už pár mesiacov. Vždi som okolo neho ale prechádzal v aute, takže som nemal veľmi čas si ho pozornejšie celí pozrieť. Až včera som si všimol odkaz na stránku viliamkral.sk.

Vila Kráľa poznám z visokej školi. Chodil do vedľajšieho krúžku a s jednou z najkrajších báb, ktoré som v živote stretol. Naposledi som ho videl niekedi okolo roku 1994, išli sme na pivo do Umelki, ja v obleku, v ktorom som vtedi chodil do roboti, Vilo v šortkách, v ktorích chodil po svete...

Kniha s názvom Serendipity je práve o jeho potulkách svetom. Už je na ceste ku mne, keďže som si ju hneď samozrejme objednal. Vilo mi dnes aj zavolal...

Na knihu sa už veľmi teším a určite tu o nej niečo napíšem.

Písal som, že našu politiku ani médiá už dlhšiu dobu nesledujem. Včera na prechádzke Kalváriou sa ale nedalo prehliadnuť jedno politické vihlásenie. Ako som schádzal dolu z kopca a blížil sa k jednému odparkovanému autu, všimol som si na zadnom okne nálepku s nápisom Matovič je KOT. Bližší pohľad odhalil, že písmeno O vlastne znázorňuje OKO. Auto malo galantskú značku.

To mi pripomenulo moje krátke pôsobenie v prvej polovici roka 1993 v nitrianskej pobočke Investičnej a rozvojovej banki. Nastúpil som tam krátko po škole na pozíciu úverového pracovníka. Za celé moje tuším 4 mesačné pôsobenie v tejto bizarnej inštitúcii som neposkitol ani jeden úver. Táto štátna banka totiž v búrlivom období po roku 1989 stihla poskitnúť množstvo úverov, ktoré sa dlžníci neunúvali splácať. A tak sa rozhodla nové úveri neposkitovať. Pri pohľade na zoznam nesplácaních úverov vtedajší šéf oddelenia vihlásil, že v Galante je snáď každí podnikateľ. Toto bola jedna z mála vecí, ktorá mi z tej dobi utkvela v pamäti. Okrem samozrejme jednej počítačovej hri, ktorú som tam drtil celí deň. Potom, čo sa mi raz snívalo o vtákovi, ktorí skáče po piramíde, som usúdil, že je najvišší čas z tadiaľ odísť.

Samozrejme neviem, čo presne vičíta majiteľ toho auta nášmu premiérovi, ale tipol bi som si, že je to tiež jeden z drobních podnikateľov, ktorích tento štát vihlásil za nehodních ďalšej svojej existencie. Z tohto pohľadu úplne chápem jeho frustráciu. Viem si predstaviť takého mladého človeka, ktorí sa rozhodol postaviť na vlastné nohi a rozbehnúť vlastní biznis. Otvoril si povedzme reštauráciu, išiel do rizika a zobral si na to úver, za ktorí ručí rodičovskím domom. Ak už medzičasom neskrachoval, tak iste nie je ďaleko od toho.

Nie je ťažké si predstaviť, čo urobí v ďalších voľbách. Túto garnitúru voliť nebude. Musel bi biť na hlavu padnutí, abi volil toho, kto ho potopil. V tom lepšom prípade nepôjde voliť. V tom horšom bude voliť proti nim. Pôjdu bokom všetki hipotetické racionálne úvahi o tom, ako bi to tu vizeralo, kebi to tu stále riadil bívalí komunista.

Pre zmenu aj niečo pozitívne a nie je to vísledok testu na covid. Kokoon je značka slúchadiel, ktoré som si kúpil pred dvoma rokmi. Neboli najlacnejšie, stáli više troch stovák euro, ale som s nimi veľmi spokojní. Majú aktívne potlačovanie okolitého hluku a sú ergonomicki tvarované tak, abi sa v nich dalo aj spať. Spánok potom monitorujú senzori a vihodnocuje aplikácia. Zaspať sa mi v nich síce nikdi nepodarilo, zato som ich nosil v posteli pravidelne.

Pred dvoma tíždňami sa mi urvalo jedno slúchadlo. Chcel som ich najprv hneď vihodiť. Napísal som ale ešte na zákaznícki servis s popisom môjho problému a otázkou, či je možné to opraviť. Na druhí deň odpísali, že keď im pošlem tie poškodené slúchadlá aj so všetkím príslušenstvom vrátane káblov, manuálu a pôvodnej krabice, pošlú mi fungl nové. Moje nadšenie opadlo, keď som si uvedomil, že pôvodnú krabicu aj s manuálom som len nedávno vihodil. Fakt som to nečakal, ale napísali mi, že to nevadí, nech pošlem, čo mám. Okrem spomínaních vecí som potom zistil, že mi chíba aj jeden kábel.

Ani to nebol problém. Poslali mi aj štítok, ktorí stačilo vitlačiť, nalepiť na balík a odovzdať UPS, takže som nemusel platiť ani len za dopravu. UPS si potom prišlo ku mne vizdvihnúť zásielku.

Dnes mi UPS donieslo nové slúchadlá.

Zákaznícki servis znački Kokoon prekonal všetki moje očakávania.

Južná Dakota nikdi nemala a nemá žiaden lockdown, nosenie rúšok nikdi nebolo a nie je povinné. Ak lockdown a povinné rúška sú účinními nástrojmi v boji proti covidu, potom bi Južná Dakota mala viesť rebríček úmrtnosti. Nevedie. Je na 8. mieste v rámci USA. Pred ňou sú štáti s najprísnejším lockdownom a samozrejme povinními rúškami. Severná Dakota, porovnateľná z hľadiska hustoti obivateľstva a geografickej polohi, tiež s lockdownom a povinními rúškami, je v rebríčku na 11. mieste - s porovnateľními číslami.

Záver sa ponúka sám. Lockdown ani povinné rúška nie sú účinními nástrojmi v boji proti covidu.

Už počujem tú víhradu. Kebi si Južná a Severná Dakota vimenili úlohi, čísla Južnej Dakoti bi mohli biť fenomenálne, zatiaľ čo čísla Severnej Dakoti bi boli katastrofálne. A vôbec, čo nás čo má zaujímať nejaká Južná Dakota. Zdraví rozum predsa hovorí, že lockdown aj rúška musia predsa fungovať.

Alebo aj nemusia. Pokiaľ sa celí svet naraz nedohodne, že mesiac nevitiahne päti z domu, potom lockdown znamená iba odloženie dôsledkov. O tíždeň, o dva, o mesiac, o pol roka.

A chitať vírus do rúška je ako chitať motíle do siete z futbalovej bráni...

Ripnem si aj do masívneho a nepretržitého testovania. Južná Dakota je v rebríčku tretia od konca v počte testov. Severná je o tri miesta nad ňou. Preborník v tejto disciplíne, Rhode Island s tretím najvišším počtom úmrtí, testoval 7 krát viac. Do konca života nepochopím, prečo bi som sa bez príznakov mal ísť dať testovať a postaviť do radu, v ktorom bola v poslednom čase više 20 percentá šanca, že ten predo mnou je pozitívni. Ak je ten rad dlhí, tak je takmer isté, že o pár minút budem stáť presne na tom mieste, kde bol niekto pozitívni.

A ak mám príznaki, tak snáď nebudem chodiť von a ohrozovať ľudí, čo tam v tom rade so mnou stoja...

Ale hlavne - celí ten test je o pár hodín nerelevantní. Pokiaľ teda nesedím doma. Ale keď sedím doma...

Radšej to už nechám tak. Celí tento covidoví BS.

Pred tíždňom zomrel aj Louis Clark, hráč na klávesové nástroje, aranžér a dirigent, spolupracovník Electric Light Orchestra...

Trochu odbočím. Vzhľadom na priemerní vek nás pravidelne tu prispievajúcich blogerov hrozí, že táto stránka bude čoraz viac pripomínať čiernu kroniku. Aj preto bi to chcelo mladú krv. Nedávam si do nového roka žiadne ciele, ale teraz spravím vínimku - v tomto roku chcem nájsť jedného nového mladého blogera. Ideálne blogerku, nech tu nepíšu len samí chlapi. A to je zároveň aj marketingoví cieľ 1i pre tento rok.

Louis Clark spolupracoval okrem toho aj s Royal Philharmonic Orchestra, s ktorím nahral zaujímavé veci. Hooked on Classics je séria platní, ktoré v štíle disko interpretujú známe diela vážnej hudbi. Prvá z tejto série višla v roku 1981 a zaujala hneď prvá skladba pod rovnomenním názvom s dodatkom Parts 1 & 2. Na úvod zaznie monumentálni nástup z Čajkovského 1. klavírneho koncertu, potom sa pridá disko ritmus - dum,dum,dum,dum,dum - ktorí ďalších 5 minút sprevádza najklasickejšie motívi najklasickejších klasikov. Let čmeliaka od Korsakova, Mozart, Beethoven, Bach, Rossini, Bizet...Milovníci vážnej hudbi nad tím ohŕňali nos, ale toto bola a stále aj je cesta ako priblížiť klasiku mladím. Tento mix, ktorí višiel aj ako singel, skončil na 2. mieste britskej hitparádi.

Louis Clark išiel ale aj presne opačním smerom. Do simfonickej podobi prearanžoval rockové skladbi. V roku 1992 višiel The Royal Philharmonic Orchestra Plays Queen. Fanúšik rockovej hudbi tak má možnosť pocítiť ohromnú silu zvuku celého simfonického orchestra na skladbách, ktoré dôverne pozná. Skladba Killer Queen znie v orchestrálnom podaní podľa mňa fascinujúco. O ritmus sa stará na začiatku v pozadí harfa a melodickí motív hrajú striedavo hoboj a husle...

Okrem skladieb skupini Queen nahral Louis Clark s Royal Philharmonic Orchestra aj skladbi Beatles a skupini Abba. Keď si pustíte takú Chiquititu, tak sa stavím, že vám pri refréne, keď nastúpia sláki a pridajú sa ku klavíru, začnú behať zimomriavki po chrbte...

Mark Steyn bol v piatok moderátorom relácie The Rush Limbaugh Show a zvládol to podľa mňa úplne skvele. Celá relácia bola samozrejme venovaná spomienkam na Rusha. Bolo celkom dojímavé počúvať trasúce sa hlasi niektorích poslucháčov, ktoré v relácii zazneli. Bolo zrejmé, že sa za tích takmer 33 rokov vitvorilo silné a dosť jedinečné puto medzi Rushom a jeho poslucháčmi.

Spomínal som, že Rush sa vijadroval veľmi jasne a zrozumiteľne. Treba tiež dodať, že jeho prejav bol plní energie a bolo jasné, že do toho, čo hovorí, vkladá aj kus srdca. A samozrejme mu nechíbal zmisel pre humor. Bola to skrátka naozaj Show. Mark vitiahol jednu lingvistickú príhodu, ktorá ma dosť pobavila.

V jednej relácii venovanej bezpečnosti na cestách poslucháči neverili vlastním ušiam, keď počuli Rusha vihlásiť niečo v tomto duchu: "Bolo bi tu menej nehôd, kebi ženi počas šoférovania neprdeli." Do štúdia začali hneď volať rozhorčení poslucháči a hlavne poslucháčki - ako sa to vraj opovažuje a ako to vôbec môže vedieť. "Môžete to vidieť" - vihlásil rozhodne Rush.

To, čo si poslucháči misleli, že počujú, bolo sloveso "fart." Rush si z nich ale vistrelil - v skutočnosti namiesto toho použil "fard", čo znamená robiť si makeup.