Vždi spozorniem, keď počujem slovo solidarita. O to viac, keď ho začnú spomínať inštitúcie EÚ. Naposledi ho intenzívne omieľali v súvislosti s Gréckom, keď nevedelo splatiť svoje dlhi. Vraj bolo treba biť s Gréckom solidárni. V skutočnosti išlo o záchranu nemeckích, francúzskich a zrejme aj ďalších bánk, ktoré Grécku napožičiavali nezmiselne veľké sumi za tučné úroki. Okrem Richarda Sulíka, ktorého strana má slovo solidarita priamo v názve, sa voči tomuto nanajvíš nesolidárnemu činu široko ďaleko nikto neozval. Je totiž nanajvíš nesolidárne, abi sa daňoví poplatníci, naviše z oveľa chudobnejších krajín, skladali na záchranu súkromních bánk v bohatom Nemecku a Francúzsku.
Máme tu Covid-19 a solidarita je znova v móde. A už ho nespomína iba Taliansko. Je to znova tandem Nemecko/Francúzsko, ktorí ide vitvoriť fond vo víške 500 miliárd euro na dotácie (!) a pôžički krajinám, ktoré sú najviac postihnuté vírusom. Fond má biť vitvorení dlhom, ktorí na seba prevezme Európska komisia. Máme tu teda to, čo sa ešte pred pár tíždňami zdalo biť červenou čiarou - spoločné ručenie za dlhi. Víhradi Holandska, Dánska a Švédska sa totiž už netíkajú spoločních dlhov, ale iba ich použitia. Súhlasia s pôžičkami, ale nesúhlasia s dotáciami.
Taliansko a spol. bi iste uvítali dotácie, ale sotva budú namietať aj voči ďalším dlhom. Je im totiž jasné, že ich tak či tak nesplatia. Takže im to môže biť v zásade jedno.