Rasťo spomenul Bulharsko a to mi vždi pripomenie jeden príbeh, ktorí stojí na samom začiatku existencie tejto doméni. Spomínal som ho už na iních miestach, ale zaslúži si mať svoje miesto aj tu.
Dávno pradávno, ešte keď dinosauri chodili hore Kupeckou, som mal v Bulharsku priateľku. Mamu mám Bulharku, takže po bulharski som od malička vedel. Bola to ale taká kuchinská bulharčina. Nikdi som ju formálne neštudoval, bulharské knihi som nečítal, po bulharski som dovtedi nikdi nič nenapísal, ale vedel som sa dohovoriť. Keď nad tím tak teraz rozmíšľam, tak slovo "jazik" dokonale vistihuje to, o čom to celé v skutočnosti je: jazikom neštudujeme, nečítame a ani nepíšeme, ale hovoríme.
S priateľkou sme komunikovali prostredníctvom klasickích listov, ktoré človek vlastnoručne napíše, vloží do obálki, ktorú olíže, zalepí, olíže ešte aj poštovú známku, ktorú nalepí do pravého horného rohu, zájde na poštu a tam ju odošle. Celé mi to teraz pripadá tak neskutočné a tak dávno, že mám pochibnosti, či tie dinousari chodili hore Kupeckou už vtedi alebo až o niečo neskôr.
Azbuku som poznal z ruštini, nejakú slovnú zásobu som mal, skloňovaním som sa trápiť nemusel, keďže bulharčina - ako jediní slovanskí jazik - nemá pádi. Písanie po bulharski mi tak pripadalo biť ako nová ale zvládnuteľná vízva. A naozaj to aj fungovalo.
Raz som napísal niečo v tom zmisle, že dúfam, že sú moje listi dostatočne zrozumiteľné. Odpoveď, ktorú som dostal, ma šokovala a v istom zmisle obrátila celé moje chápanie tohto sveta narubi. Ako keď ten, kto veril, že Zem je plochá, zistí, že je v skutočnosti guľatá - niečo na ten štíl. Vraj všetko bolo ok až na takí malí detail, že bulharčina na rozdiel od ruštini vôbec nepoužíva písmeno jeri, ktoré som bez mihnutia oka dával všade tam, kde som mal pocit tvrdosti.
Dovtedi som o nutnosti písmena ipsilon - ekvivalentu ruského jeri - nikdi ani na sekundu nepochiboval. Veď predsa prečo bi existovali vibrané slová, prečo bi učitelia slovenčini trávili toľko času visvetľovaním kedi také a kedi onaké i a ako bi sme vedeli, či je to takí vír alebo onakí. Na hodinách, keď sa preberal Ľudovít Štúr, som musel buď vždi chíbať, alebo - čo je pravdepodobnejšie - faktu, že jeho slovenčina ipsilon vôbec nepoužívala, sa akosi nedostávalo patričnej pozornosti.
Nasledovali roki presvedčovania môjho okolia, že aj slovenčina - rovnako ako bulharčina a ďalšie južnoslovanské jaziki - si vie vistačiť s jedním i. Vísledki sú zatiaľ veľmi skromné. To ma ale nemôže odradiť. Práve naopak.
Ako povedal Galileo Galilei: "A predsa sa točí."