Netflix to má u mňa riadne nahnuté. Spozornel som pred pár mesiacmi, keď v jednom dokumente Leonardo di Caprio pripomínal, že také osobnosti akími boli Thomas Jefferson a George Washington mali otrokov. Takže čo? Zbúrame ich sochi? Premenujeme ulice, námestia, mestá a štáti? Podstatná informácia o tom, že v danom čase bolo vlastníctvo otrokov bežnou záležitosťou, už nezaznela. Aplikovanie súčasních noriem na hodnotenie osôb spred više dvoch storočí je rana pod pás. Tím celí dokument prestal biť pre mňa dokumentom, ale politickou agitkou.
Dámski gambit (The Queen´s Gambit) je seriál o geniálnej americkej šachistke. Príbeh dievčaťa, ktoré virastá v detskom domove, kde ju v kotolni naučí hrať šach starí pán školník, ma zaujal. Neodradilo ma, že hlavná postava je vimislená. Keď naša hrdinka začala porážať najlepších svetovích šachistov, začal som si aj ja klásť otázku, o čo tam vlastne ide. Mišlienka rovnosti pohlaví? Aspoň teda na pomiselnom plátne. O dôvodoch môžeme pomerne dlho a kvetnato špekulovať, ale faktom zostáva, že nikdi žiadna žena neporazila majstra sveta v šachu...Celá séria končí turnajom v komunistickej Moskve. Naša hrdinka ho samozrejme vihrá. Aj vďaka pomoci americkích šachistov, ktorí jej rozhodujúcu partiu analizujú počas prerušenia celú noc, abi na druhí deň mala ich dobre vispinkaná kolegiňa ako na tácke pripravené najlepšie možné ťahi pre každí scenár ďalšieho vívoja partie. Zobrali si tak príklad zo sovietskich šachistov, ktorí takímto spôsobom spájali svoje sili na turnajoch počas prerušeních partií. Vraj sovietski šachisti vedia hrať tímovo, zatiaľ čo americkí boli odjakživa individualisti. Čo na tom, že ide o individuálnu, a nie kolektívnu súťaž... Dorazilo ma, čo nasledovalo po skončení turnaja. Cestou na letisko sa hrdinka rozhodne vistúpiť z auta a namiesto návratu domov si to namieri na jedno moskovské námestie, kde sa pridá k veľkému počtu dôchodcovskích dvojíc, ktoré tam spokojne trávia jeseň svojho života nad šachovnicami. Musím povedať, že mi spadla sánka. Vraj to má mať pokračovanie, tak som zvedaví ako sa jej bude pozdávať emigrácia do Sovietskeho zväzu.
Ak teda pravda dovtedi nezruším celí Netflix. Nechíbalo dnes veľa. Dopozeral som štvrtú sériu Koruni (The Crown), v ktorej jednou z hlavních hrdiniek spolu samozrejme s kráľovnou Alžbetou II. je ikona konzervatívcov 2. polovice 20. storočia - Margaret Thatcher. Od samého začiatku celé zle. Kráľovská rodina pozve čerstvú premiérku do jej vidieckeho sídla v Škótsku a milá Margaret si virazí na polovačku v lodičkách a modrom kostímiku. V celej jednej časti na pozadí utrpenia jedného nešťastného nezamestnaného rozvedeného schizofrenika zaznievajú ako kontrast z rádia a televízie prejavi premiérki na tému Falklandskej vojni a nutnosti šetrenia verejními zdrojmi. Tie 3 miliardi libier, čo vojna stála, sa vraj mohli radšej investovať do vístavbi štátnich bitov. Margaret Thatcher sa tiež odmietla pripojiť k sankciám voči vtedajšiemu juhoafrickému režimu, čo malo biť zrejme v dôsledku toho, že jej sin tam mal mať nejaké kšefti. Záver jej politickej kariéri je zobrazení ako zúfalá snaha sa všetkími možními aj nemožními spôsobmi udržať pri moci. Kto videl film Iron Lady mohol biť na pochibách, či naozaj ide o zobrazenie jednej a tej istej osobi. Do konca poslednej časti série zostávalo iba pár minút, keď som si povedal, že takíto paškvil nebudem ďalej sponzorovať a zruším celí Netflix. Vzápätí ale kde sa vzala, tu sa vzala, scéna, v ktorej kráľovná vijadruje uznanie odchádzajúcej premiérke nad tím, že krajinu odovzdáva v oveľa lepšom stave ako ju prevzala. Nezainteresovaní a históriou nezaťažení divák asi musí biť dosť zmätení...