Hudobnou udalosťou uplinulého roka bolo pre mňa vidanie albumu Voyage skupini ABBA. Stará dobrá ABBA. Nepoznám melodickejšiu skupinu. Chlapi nezabudli skladať pekné pesnički, ale čo je ešte pozoruhodnejšie, babi nezabudli spievať. Toho roku bude ABBA dokonca koncertovať, aj keď len virtuálne. Namiesto živích členov skupini budú totiž na pódiu vistupovať ich avatarovia. Priznám sa, nebol som na začiatku úplne stotožnení s tímto nápadom. Uvidel som potom ale krátke video o nahrávaní posledného albumu a pochopil som. Pamätáme si ich spred 40 rokov, kedi boli na vrchole svojich síl. Je dosť ťažké oklamať čas a teraz už úplne chápem ich rozhodnutie, ktoré je motivované prianím, abi si ich fanúšikovia pamätali z čias ich mladosti.
Praví opak je svojím spôsobom dokument Karel. Niečo, čo stojí za pozretie, sa predsa len stále dá nájsť na Netflixe. Karel Gott sa rozhodol nechať zdokumentovať poslední rok svojho života, keď mu bolo jasné, že mu tu už veľa času nezostáva. A tak môžeme biť svedkami, ako táto legenda išla úplne až nadoraz a neprestávala koncertovať ani keď už mlela doslova z posledních síl. Oproti skupine ABBA je to zásadní rozdiel. Zatiaľ čo ABBA 40 rokov nekoncertovala a nič nové nenahrala, Karel Gott nikdi neprestal koncertovať ani nahrávať. Fanúšikovia tak mali možnosť starnúť spolu s ním, čo bola možnosť, ktorú ABBA svojim fanúšikom neponúkla.
Ten dokument je veľmi dobre spravení. Posledné mesiace jeho života sú popretkávané spomienkami a archívnimi zábermi z celej jeho bohatej kariéri. A neobchádza ani podpis anticharti. Je to jediní moment, keď ho je vidieť rozčúleného a v evidentnej nepohode. Celé to visvetľuje tím, že už to tisíc krát visvetľoval a že ich tam nahnali a samozrejme nikto im nepovedal, že idú podpisovať antichartu. Nikto to totiž tak vtedi nenazval. Podpísal sa iba pod nejaké vihlásenie.
Fakt neznášam, keď sa mi niekto snaží tlačiť kalerábi do hlavi. Keď sa na toto isté pítal Milana Lasicu jeden novinár, tak dostal zhruba takúto odpoveď: "Viete, kebi som to nepodpísal, tak tu dnes možno nesedíme." Od Milana Lasicu človek nepočul veľa nezmislov, zato tento stál za to.
Jediní, kto sa k tomuto dokázal postaviť čelom, bol Julo Satinský. Ten sa rozhodol nevešať ľuďom bulíki na nos tím, ako on nevedel, čo podpisuje, prípadne naznačovať, že bi bol postavení k múru, kebi to nepodpísal. Vo svojej relácii, tuším to bol Šľak ma ide trafiť, narovinu povedal, že vie, že je zradca a že ho to škrie.
Istej sebareflexie a pokori bol ale schopní aj Karel Gott, keď vzápätí nato v dokumente hovorí o tom, že ho mrzia niektoré veci, ktoré v živote spravil, a priznáva, že bol možno aj tak trochu hlúpi, ale že s tím už teraz sotva niečo urobí...
Dodávam, že nech sa prihlási ten, koho nemrzia a kto niekedi nebol...Ja som si napríklad až do vzhliadnutia tohoto dokumentu mislel, že tú pesničku, čo si spieva Limonádoví Joe, keď ide na svojom koni, naspieval aj v skutočnosti ten herec, čo ho hral. Chcel som tímto celú záležitosť tak trochu odľahčiť a aj keď nie som si celkom istí, či sa mi to podarilo, meniť to už nejdem.
Zaujímavím kontrastom postupne ubúdajúcich síl bola z archívu vibraná Unchained Melody s českím textom. Karel Gott na úplnom vrchole svojich síl.
A keď sme už pri tích prebratích piesňach, ktorích je aj v samotnom dokumente neúrekom - nezriedka počuť hlavne z našich končín víhradu tímto smerom. Karel Gott bol ale v prvom rade spevák a interpret. Nikdi sa nehral na skladateľa. Zato spievať a interpretovať rozhodne vedel.
A robil to srdcom, čím si získal srdcia miliónov fanúšikov po celom svete...