Ivan's blog

Hlasovanie poštou nemôže biť nikdi tak bezpečné - z hľadiska transparentnosti - ako osobné hlasovanie vo volebnej miestnosti. Preto ho napríklad Francúzsko po roku 1975 zakázalo. Dôvodov je viacero.

Ak príde hlas poštou, prvá otázka, ktorú je potrebné riešiť, je identita odosielateľa. Je ten hlas naozaj od toho, od koho sa tvári, že je? Pri osobnom hlasovaní, keď sa volič musí najprv osobne dostaviť do volebnej miestnosti a preukázať sa dokladom totožnosti, táto otázka odpadá.

Hlasovanie poštou funguje v USA v princípe nasledovním spôsobom. Volič, ktorí chce hlasovať poštou, musí o túto možnosť požiadať a uviesť poštovú adresu, na ktorú má biť zaslatí hlasovací lístok spolu s dvoma obálkami. Volič viplní hlasovací lístok a ten vloží do prvej obálki. Túto obálku vloží do druhej bezpečnostnej obálki, ktorú musí podpísať a odoslať. V miestnosti, kde sa zrátavajú hlasi, sa otvorí najprv bezpečnostná obálka. Podpis na nej uvedení musí sedieť s podpisom, ktorí evidujú organizátori volieb. Podobne ako keď banka kontroluje váš podpisoví vzor. Ak podpis sedí, berie sa ten hlas, ktorí je vo vnútri tej druhej obálki, ako hlas od daného odosielateľa. Tá druhá obálka garantuje anonimitu hlasovania. To znamená, že ten, kto otvorí prvú obálku a overuje podpis, nevie, ako dotiční hlasoval.

Kontrola podpisu je preto v celom procese kritická. Čo tiež visvetľuje, prečo bolo potrebné mať pozorovateľov v dostatočne veľkej vzdialenosti. A čo tiež visvetľuje, prečo bolo toho roku v kľúčovích štátoch mnohonásobne menej neuznaních hlasov ako v predchádzajúcich voľbách.

Ale aj kebi ten podpis sedel - neexistuje žiaden sistém, ktorí zabráni tomu, abi sa z poštového hlasu nestala komodita, s ktorou je možné obchodovať. Čo je zásadní rozdiel oproti osobnému hlasovaniu, kde volič musí hlasovať sám. Hlas odovzdaní osobne je tak nemožné predať z jednoduchého dôvodu, že kupujúci nemá ako vedieť, koho v skutočnosti volil ten, od koho chcel ten hlas kúpiť.

Preto štát, ktorí chce mať férové voľbi, obmedzí hlasovanie poštou na nevihnutné minimum. A keď sa už teda v dôsledku pandémie umožní hromadné hlasovanie poštou, potom férové voľbi určite nevizerajú tak, že pozorovatelia sedia v kúte a zrátavanie hlasov sa o jedenástej hodine preruší.

A už vôbec nie tak, že sa obnoví potom ako pozorovatelia odišli.

V roku 1989 sme stáli na námestí a žiadali slobodné voľbi. Nepotrebovali sme právnikov, prokurátorov ani sudcov k tomu, abi sme vedeli, že sme 40 rokov nemali slobodné voľbi. Na rozlíšenie slobodních volieb od neslobodních stačil običajní zdraví sedliacki rozum.

A teraz si predstavte, že na to námestie niekto príde s takouto predstavou slobodních volieb: “Hlasovať poštou bude môcť každí - teda nielen ten, kto o to požiada z objektívneho dôvodu, že sa nemôže osobne zúčastniť volieb. Pozorovatelia budú sedieť v kúte, takže neuvidia, čo to vlastne prišlo poštou. O jedenástej večer zrátavanie hlasov prerušíme a pozorovateľov z miestnosti vihodíme a pokračovať sa bude na druhí deň.”

Hlavne tích neskôr narodeních ubezpečujem, že na tom námestí bi nikto nešiel konzultovať takúto predstavu slobodních volieb s právnikom. To námestie bi totiž kohokoľvek, kto bi s takímto niečim prišiel, koplo rovno do zadku. Aj to len vďaka tomu, že tá revolúcia bola nežná. V takom Rumunsku bi totiž dotiční skončil na kandelábri.

Ak sa voľbi konajú v takom Bielorusku a pozorovatelia skonštatujú také skutočnosti, aké som uviedol v predchádzajúcom blogu, polonormálni svet si poklepe na čelo a odkáže Bielorusom, abi to skúsili nabudúce a lepšie. Nikto nepôjde riešiť otázki a finesi miestneho práva. Nikto nebude čakať na rozhodnutie miestneho sudcu. Seriózne si neviem predstaviť ako pozorovatelia vihlásia niečo na spôsob: "Viete čo, podľa toho, čo sme videli, je to čistí odrb, ale keď sudca povie, že je to ok, potom to tak musí biť. Pretože prečo bi sme mali veriť vlastním očiam a vlastnému rozumu, keď môžeme veriť miestnemu prokurátorovi a miestnemu sudcovi."

Vraj Bielorusko a USA nie je možné takto porovnávať, pretože USA sú na rozdiel od Bieloruska demokratická krajina s nezávislím súdnictvom.

Iste. Jedine, že bi neboli.

To, o čom som písal 22.11.2020, je už k dispozícii aj na videozázname. Pozorovatelia a médiá sú uprataní do dostatočne veľkej vzdialenosti, takže žiadna zmisluplná kontrola náležitostí hlasov odoslaních poštou neprichádza do úvahi. Podľa mňa ani ďalej netreba pokračovať. Toto samo osebe je dostatočne dobrí dôkaz na podporu tvrdenia, že voľbi neboli zorganizované férovím spôsobom.

Ale poďme predsa len ďalej. O 22.30 sú pozorovatelia a médiá vizvaní opustiť miestnosť s tím, že pokračovať sa bude na druhí deň ráno. Pozorovatelia a médiá odídu, ale 4 pracovníci ešte zostanú. V momente, keď už v miestnosti okrem nich nikto nie je, vitiahnu spod stolov krabice hlasov a veselo rátajú ďalej.

Toto nie je zlí vtip ani Bielorusko. Toto je Atlanta, štát Georgia a voľbi prezidenta USA.

V dokumente Géniovia starodávneho sveta je časť venovaná Budhovi, ktorá začína takto: "Never ničomu, čo ti nedáva zmisel."

Budem politicki korektní a nebudem sa ďalej rípať vo veciach náboženskích, zato si ripnem do inej oblasti, ktorá je ale tiež otázkou vieri - do politiki. V roku 2016 som mal uveriť tomu, že Trump vihral voľbi vďaka pomoci z Ruska. Tomu som nikdi neuveril, pretože mi nebolo a stále nie je jasné, akím nezákonnním spôsobom zasahovalo Rusko do volieb. Preto ma ani neprekvapilo, že 3 ročné višetrovanie tohoto nezmislu skončilo tak, že sa žiaden nezákonní spoloční postup Trumpovej kampane a Ruska nepreukázal. 65 svedkom boli počas višetrovania položené tzv. 3 K otázki: Máte akíkoľvek dôkaz alebo informáciu o komplote, konšpirácii alebo koordinácii postupu ktoréhokoľvek člena Trumpovho tímu s ktorímkoľvek členom ruskej vládi? 65 svedkov odpovedalo pod prísahou 3 krát nie.

Zmisel mi ale dávalo, prečo sa o tom 3 roki intenzívne hovorilo. Fakti, presnejšie ich absencia, nehrali žiadnu úlohu. Podstatné bolo stále živiť povedomie o nelegitimite Trumpa a pripraviť si tak dobrú víchodiskovú pozíciu pred ďalšími voľbami.

Prieskumi toho roku nedávali Trumpovi žiadnu šancu. Keď je ale jasné, že Trump vihrá Floridu a pred Bidenom má v tej chvíli v kľúčovích štátoch (Pennsylvánia, Georgia, Michigan) vírazní náskok, sčítavanie hlasov v mestách ako Detroit, Philadelphia, Atlanta, Milwaukee sa zrazu preruší. Na druhí deň Biden vimaže všetki strati a dané mestá vihrá s drvivím náskokom. A tím aj tieto štáti. A tím aj celé voľbi. Mám veriť tomu, že je to OK. Neverím, pretože mi to nedáva žiaden zmisel. Sčítavanie hlasov sa totiž v civilizovaních krajinách a mestách neprerušuje. A už vôbec nie za tíchto okolností.

V tomto prípade sa ale prerušilo a Biden vihral tieto mestá s oveľa väčším náskokom ako iné veľké mestá. Nemám si to vraj všímať. Mohlo bi to biť vraj spôsobené adresnejšou kampaňou Bidena v tíchto mestách. Iste. Skôr si však mislím, že to súvisí práve s tím prerušením.

Tiež mi nedáva žiaden zmisel, že Biden vihral o 10 volebních obvodov menej ako v roku 2016 Hillary Clinton - a napriek tomu údajne legitímne vihral. Počet volebních obvodov, ktoré vihral Biden, bol celkovo o 212 menší ako dovtedajší najmenší počet, ktoré získal víťaz (terajších 477 oproti 689, ktoré vihral Obama v roku 2012). Vraj je to OK a nemám si to všímať a o ničom to nesvedčí. Podľa mňa to ale znova súvisí práve s tími fenomenálnimi vísledkami, ktoré dosiahol Biden v uvedeních mestách.

Demokrati prehrali v tíchto voľbách viacero súbojov o miesta v Kongrese. Demokrati tiež sotva vihrajú Senát. Nekonala sa tak žiadna modrá vlna. Naopak. Trumpa volilo o 10 miliónov voličov viac ako v roku 2016. Napriek tomu Biden vihral. Aj vďaka 95,801 hlasom v štáte Georgia, kde voliči označili iba Bidena a žiadneho ďalšieho demokratického kandidáta - do Senátu, Kongresu atď. Pre porovnanie - hlasov, kde bol iba Trump a žiaden ďalší Republikán, bolo v Georgii 818.

Všetko toto si vraj nemám všímať. Fakti, v tomto prípade ich hojní počet, znova nehrajú žiadnu úlohu.

Neverím, že voľbi prezidenta USA boli férové. Pretože ich vísledki a okolnosti mi nedávajú žiaden zmisel.

Naopak, verím, že voľbi boli zmanipulované. Pretože okolnosti, za ktorích sa konali a hlavne vísledki, ktoré viprodukovali, žiadne iné visvetlenie nemajú.

V auguste tohto roku naštartoval Harrison Ford svoje lietadlo, abi odviezol svojho sina do štátu Massachusetts, kde chodí do školi. V októbri v rozhovore pre časopis Time povedal: "Klimatická kríza je skutočná..." Pokračovalo to ďalej argumentáciou vedeckími faktami a keďže bolo pred voľbami nedalo sa neripnúť si do politikov údajne robiacich z celej záležitosti vec, ktorá ľudí rozdeľuje, a ktorí uprednostňujú ekonomické záujmi tích, ktorí svojím správaním ničia našu planétu. "Je to sebecké. Je to krátkozraké. Musí to prestať...Toto svinstvo nás zabije."

Harrison Ford je tiež veľkí fanúšik Greti Thunberg. Tá aspoň do toho New Yorku išla na plachetnici, o čom sa svojho času dosť písalo. Naspäť už ale posádka tej plachetnice letela lietadlom, o čom sa už ale nepísalo vôbec.

Pokritectvo Harrisona Forda je nebetičné. Ale nedá sa vilúčiť ani neznalosť základních faktov. Možno Harrison Ford nevie, že klimatická kríza, o ktorej hovorí, má mať súvis s fosílnimi palivami. A že fosílne palivo spaľuje aj jeho lietadlo. A že súkromné lietadlá chrlia 20 krát viac oxidu uhličitého na osobu ako dopravné lietadlá aeroliniek.

V tom prípade je ale mlčať zlato. Ako povedal Ricky Gervais v príhovore hviezdam z Hollywoodu pred odovzdávaním Zlatích glóbusóv: "Nie ste v pozícii dávať ľuďom lekcie z ničoho. Neviete nič o reálnom svete. Väčšina z vás strávila v škole menej času ako Greta Thunberg."

Ruším samozrejme aj YouTube. Už len fakt, že tiež patrí Googlu, je pre mňa dostatočne dobrí dôvod tak učiniť. Ako som písal, Google je monopol a ten skôr či neskôr začne zneužívať svoje monopolné postavenie.

Na YouTube mi okrem toho vadí aj jeho cena. Pretože ani zadarmo verzia nie je samozrejme zadarmo. Platí sa sledovaním reklám. Platenú verziu forsíruje Google tak vehementne, že tzv. zadarmo verzia sa stala pre mňa nepozerateľnou. Reklama za reklamou. V čase umelej inteligencie nestačí Googlu 5 krát povedať, že platenú verziu nechcem. Nie. Google sa ma to isté opíta aj 6. krát. A potom aj 7.

Alternatívou je kúpiť si platenú verziu, ktorá, ak tomu správne rozumiem, je bez reklám. Ale to už potom znamená priame sponzorstvo firmi, ktorej vihľadávač nenájde ani od slova do slova skopírované titulki niektorích článkov niektorích domén. Presnejšie - on ich nájde, ale tvári sa, že nič také neexistuje.

Takže zbohom, TiTrúba.

State Farm Arena v Atlante je jedno z miest, kde sa zrátavali hlasi. O 22.30 v deň volieb si organizátori povedali, že na dnes stačilo a pokračovať sa bude o 8.30 na druhí deň. Potom, čo pozorovatelia odišli, si ale organizátori povedali, že predsa len ešte potiahnu. Zrátavanie hlasov tak pokračovalo do jednej hodini rána, ale už bez pozorovateľov.

Ktokoľvek sa snaží spochibniť vísledki volieb musí dokázať, že hlasi, ktoré boli v tom čase zrátané, boli nelegitímne. Sotva to ale niekto dokáže, pretože v tom čase tam nebol. A keďže chíbajú dôkazi, potom platí tvrdenie, že k žiadnim volebním podvodom nedošlo. A teda akékoľvek pochibnosti nie sú ničím podložené.

Geniálne.

O tíždeň tu máme advent a tak teda niečo s Vianočnou tematikou. Darčeki nekupujem už dlhé roki. A ani ja už nechcem nové a nové veci. Nepotrebujem ich. Naopak, vždi ma poteší, keď niečo môžem z domu vihodiť. Raz som si tak našiel pod stromčekom dve taški plné rároh. Bol to celkom dobrí fór zo strani mojej ženi a detí.

Nasledovní text piesne, autorom ktorého je Eric Idle, celkom presne vistihuje môj vzťah k tomuto aspektu najkrajších sviatkov roka.

Fuck Christmas, it’s a waste of fucking time.
Fuck Santa, he’s just out to get your dime.
Fuck holly and fuck ivy and fuck all that mistletoe.
White-bearded big fat bastards ringing bells where’er you go.
And bloated men in shopping malls all going "Ho-ho-ho!".
It’s fucking Christmas time again!

Fuck Christmas, it’s a fucking Disney show.
Fuck reindeer and all that fucking snow.
Fuck carols and fuck Rudolph and his stupid fucking nose,
and fucking sleigh bells tinkling everywhere you fucking go.
Fuck stockings and fuck shopping, it just drives us all insane.

Go tell the elves to fuck themselves.
It’s Christmas time again.

Netflix to má u mňa riadne nahnuté. Spozornel som pred pár mesiacmi, keď v jednom dokumente Leonardo di Caprio pripomínal, že také osobnosti akími boli Thomas Jefferson a George Washington mali otrokov. Takže čo? Zbúrame ich sochi? Premenujeme ulice, námestia, mestá a štáti? Podstatná informácia o tom, že v danom čase bolo vlastníctvo otrokov bežnou záležitosťou, už nezaznela. Aplikovanie súčasních noriem na hodnotenie osôb spred više dvoch storočí je rana pod pás. Tím celí dokument prestal biť pre mňa dokumentom, ale politickou agitkou.

Dámski gambit (The Queen´s Gambit) je seriál o geniálnej americkej šachistke. Príbeh dievčaťa, ktoré virastá v detskom domove, kde ju v kotolni naučí hrať šach starí pán školník, ma zaujal. Neodradilo ma, že hlavná postava je vimislená. Keď naša hrdinka začala porážať najlepších svetovích šachistov, začal som si aj ja klásť otázku, o čo tam vlastne ide. Mišlienka rovnosti pohlaví? Aspoň teda na pomiselnom plátne. O dôvodoch môžeme pomerne dlho a kvetnato špekulovať, ale faktom zostáva, že nikdi žiadna žena neporazila majstra sveta v šachu...Celá séria končí turnajom v komunistickej Moskve. Naša hrdinka ho samozrejme vihrá. Aj vďaka pomoci americkích šachistov, ktorí jej rozhodujúcu partiu analizujú počas prerušenia celú noc, abi na druhí deň mala ich dobre vispinkaná kolegiňa ako na tácke pripravené najlepšie možné ťahi pre každí scenár ďalšieho vívoja partie. Zobrali si tak príklad zo sovietskich šachistov, ktorí takímto spôsobom spájali svoje sili na turnajoch počas prerušeních partií. Vraj sovietski šachisti vedia hrať tímovo, zatiaľ čo americkí boli odjakživa individualisti. Čo na tom, že ide o individuálnu, a nie kolektívnu súťaž... Dorazilo ma, čo nasledovalo po skončení turnaja. Cestou na letisko sa hrdinka rozhodne vistúpiť z auta a namiesto návratu domov si to namieri na jedno moskovské námestie, kde sa pridá k veľkému počtu dôchodcovskích dvojíc, ktoré tam spokojne trávia jeseň svojho života nad šachovnicami. Musím povedať, že mi spadla sánka. Vraj to má mať pokračovanie, tak som zvedaví ako sa jej bude pozdávať emigrácia do Sovietskeho zväzu.

Ak teda pravda dovtedi nezruším celí Netflix. Nechíbalo dnes veľa. Dopozeral som štvrtú sériu Koruni (The Crown), v ktorej jednou z hlavních hrdiniek spolu samozrejme s kráľovnou Alžbetou II. je ikona konzervatívcov 2. polovice 20. storočia - Margaret Thatcher. Od samého začiatku celé zle. Kráľovská rodina pozve čerstvú premiérku do jej vidieckeho sídla v Škótsku a milá Margaret si virazí na polovačku v lodičkách a modrom kostímiku. V celej jednej časti na pozadí utrpenia jedného nešťastného nezamestnaného rozvedeného schizofrenika zaznievajú ako kontrast z rádia a televízie prejavi premiérki na tému Falklandskej vojni a nutnosti šetrenia verejními zdrojmi. Tie 3 miliardi libier, čo vojna stála, sa vraj mohli radšej investovať do vístavbi štátnich bitov. Margaret Thatcher sa tiež odmietla pripojiť k sankciám voči vtedajšiemu juhoafrickému režimu, čo malo biť zrejme v dôsledku toho, že jej sin tam mal mať nejaké kšefti. Záver jej politickej kariéri je zobrazení ako zúfalá snaha sa všetkími možními aj nemožními spôsobmi udržať pri moci. Kto videl film Iron Lady mohol biť na pochibách, či naozaj ide o zobrazenie jednej a tej istej osobi. Do konca poslednej časti série zostávalo iba pár minút, keď som si povedal, že takíto paškvil nebudem ďalej sponzorovať a zruším celí Netflix. Vzápätí ale kde sa vzala, tu sa vzala, scéna, v ktorej kráľovná vijadruje uznanie odchádzajúcej premiérke nad tím, že krajinu odovzdáva v oveľa lepšom stave ako ju prevzala. Nezainteresovaní a históriou nezaťažení divák asi musí biť dosť zmätení...