Ivan's blog

Zhrniem tu informácie o vitamíne D, ku ktorím som sa dostal z rôznich zdrojov. V našich zemepisních šírkach sa so slnkom ako hlavním dodávateľom vitamínu D dá počítať iba v mesiacoch jún, júl, august, čiastočne aj september. Slnečné lúče totiž musia dopadať pod istím uhlom, ak dopadajú príliš zošikma, vitamín D sa v tele nevitvorí. Aj v spomínaních mesiacoch sú relevantné iba hodini okolo poludnia. Po 15. hod nám ani v lete už slniečko nepomôže. Dobrá správa je, že denne stačí biť na slnku v lete v správnich hodinách iba 6 až 8 min. Viac sa ho v tele v daní deň aj tak nevitvorí. Na tom slnku je potrebné biť tích 6-8 min nechránení, to znamená bez opaľovacích krémov.

Doporučovanú dennú dávku (DDD) vitamínu D pre ľudí do 50 rokov na úrovni 200 medzinárodních jednotiek (IU), teda 5 microgramov, považujú vedci za nedostatočnú. Rovnako tak 400 IU pre ľudí od 50 do 70, ako aj 600 IU pre ľudí nad 70 rokov. DDD bi mala biť u všetkích vekovích kategórií aspoň 2000 IU. Nad 4000 IU ale nechoďte bez toho, abi ste sa poradili s lekárom.

Vídatním zdrojom vitamínu D okrem slnka a tabletiek je treščia pečeň vo vlastnom oleji.

Vitamín D je v tele veľmi dôležití, vraj jeho nedostatok má aj súvis s covidom. Ako to už bíva, informácie sú v tomto smere protichodné. V každom prípade nič nepokazíte, ak sa vihnete nedostatku vitamínu D vo vašom tele.

To, či trpíte jeho nedostatkom a do akej mieri, sa dá zistiť iba odberom krvi.

Okrem už spomenutích vlastností, ktoré musí mať bloger 1i, musí mať ešte ďalšie dve.

Prvá je schopnosť povzniesť sa nad posmech, ktorému je každí priaznivec 1i vistavení. Bloger obzvlášť. Tu mu to samozrejme nehrozí, ale všade inde nie je bezpečne. Je tu totiž nemalá skupina ľudí, ktorí si na správnom používaní i a ipsilonu veľmi zakladajú a pociťujú istí pocit intelektuálnej prevahi nad tími, u ktorích nájdu tzv. hrúbku. A nemálo z nich si nenechá ujsť príležitosť to dať tej druhej strane aj patrične pocítiť. Táto iniciatíva sa preto u nich nestretáva s pochopením a priaznivci 1i sa stávajú terčom osobních útokov. Tie samozrejme nie sú nikomu príjemné. S tím sa ale nedá nič robiť. Treba to jednoducho ustáť.

Je pritom dosť veľkou iróniou, že k tejto skupine priaznivcov ipsilonu sa veľmi radi hlásia aj tí, ktorí majú sami problém ipsilon správne používať. Dajte im stredne ťažkí diktát a nenapíšu ho.

Dajte učiteľom slovenčini brutálne ťažkí diktát - napríklad aj s málo známimi cudzími slovami - a je celkom slušná šanca, že ho bez chíb nenapíšu. Ani to ich však nepresvedčí, že ipsilon je zbitočná komplikácia.

Druhou potrebnou vlastnosťou je trpezlivosť. Spomínal som to už, ale spomeniem to ešte raz. Toto je beh na veľmi, veľmi dlhú trať...Osobne som zmierení s tím, že sa cieľa nedožijem. Ale ani to mi nemôže zabrániť to aspoň skúsiť. A aj keď to nedám, je šanca, že po mne prevezme štafetu niekto iní. Dovtedi to ale budem robiť najlepšie ako viem. Odmenou mi je dobrí pocit.

Zavedenie 1i do praxe je vraj nereálne, pretože nákladi s tím spojené bi boli veľmi visoké a štát nemá peniaze na rozdávanie...Začnem od konca. Takže štát nemá peniaze na rozdávanie. To je pravda, štát nielenže nemá peniaze na rozdávanie - on totiž nemá žiadne peniaze. Má len dlhi. Čakať na to, kím štát nebude mať dlhi a začne mať konečne namiesto nich aj peniaze, je ako čakať na Godota.

Pritom čakať vôbec netreba. Dá sa prejsť na 1i už dnes a to bez toho, abi to stálo sumi, ktoré bi stáli za reč. Stačí biť pragmatickí. Nejdeme premenovávať ľudí ani mestá. Všetko, čo je napísané podľa súčasních pravidiel, je možné nechať v pokoji dožiť. Nikto nemusí kvôli tomu hneď páliť knihi a učebnice. Ani tlačivá a formuláre. Už počujem tú víhradu - no ale potom tu bude chaos. Napríklad žiaci budú zmätení, keď v učebniciach budú mať ešte texti s ipsilonmi, ale písať už budú s 1i. Takímto hlasom odkazujem, že žiaci zmätení nebudú. Pravidlá používania 1i sa naučia behom pol minúti. A keď niekto hlavne z višších ročníkov zo zviku ešte napíše slovo riba s ipsilonom, nie je ešte nevihnutne potrebné robiť z toho hneď veľkú drámu.

A čo sa tíka dospelích, ktorí si bez ipsilonu nevedia predstaviť svoju ďalšiu existenciu na tejto planéte - je možné biť tolerantní a nechať ich s ipsilonom dožiť. Ak ho budú chcieť naďalej používať, nech sa páči - spoločnosť ich nemusí nasilu previchovávať.

Všetko je to len vec spoločenskej dohodi. Kde je vôľa, tam je cesta.

1i bi vraj bolo drahé. Čo je ale naozaj drahé, sú súčasné pravidlá. Pretože stoja deti nezmiselne veľa času. A mnohích aj nemálo nervov a frustrácií. Celoživotne. A pritom úplne zbitočne.

Prišiel čas na pacienta...Pred rokmi som u Rasťa pil víno, ktoré dosť pripomínalo Tokaj. Z jeho vlastnej vírobi. Oslovilo ma.

Odvtedi podivuhodná zmes náhod, hokeja a birokracie spôsobila, že namiesto oficiálneho legálneho visťahovania sa do Kanadi som skončil v dome asi 10m od mojich rodičov. S domom prišla aj pivnica a s pivnicou víno. Pred pár rokmi tu bol Rasťo a vôbec prvá vec, ktorá sa do tej pivnice dostala, bol práve pacient. Tak Rasťo nazval náš pokus o vlastné Tokajské.

V Mojmírovciach sme kúpili hotové biele víno. Bola to tuším zmes Rulandského šedého s niečim. V Metre sme kúpili sušené hrozienka. Veľa hrozienok. Tie hrozienka bolo potrebné rozmixovať. Rasťo mi doporučil kúpiť si na to kvalitní mixér. Hrozienka sme dali do mixéra, Rasťo ho pustil a asi po sekunde a pol vipol. Stačilo vraj iba narušiť šupku tích hrozienok. Mixér za asi 700€ môže pripomínať povestní kanón na vrabca, ale zato je to naozaj dobrí mixér.

Hrozienka s narušeními šupkami sme nasipali do vína a pridali špeciálne kvasnice, ktoré Rasťo priniesol pre tento účel. Potom bolo treba už len čakať, kedi sa z vína znova stane burčák.

Dlho sa ale nič nedialo a tak Rasťo vihlásil, že pacient zomrel. Nepripadalo mi to ako veľká tragédia, pretože to víno bolo celkom fajn sladké. Moje neplnoleté dievčatá sa len tak zalizovali.

Pacient ale nezomrel. Kvasní proces sa síce veľmi pomali ale isto rozbehol. Preš sme si požičali od suseda Rasťovej mami. Rasťo vravel, abi som to potom aj prefiltroval, ale ja nefiltrujem.

Pacienta mám stále v pivnici. Obsahom cukru a alkoholu je na úrovni 4 putňového Tokajského. Chuťou mi ho aj tak trochu pripomína.

Bol raz u mňa jeden profesionálni vinár, ktorí sa priznal, že veľmi sladké nemusí, ale aj tak, že skúsi. Citujem jeho verdikt: "A do piči". Potom spomínal niečo o tom, že to je namiesto obeda...

Idem si ho dať.

Jednoznačne smiať sa, keď už mám na víber...Jedna veľká firma pôsobiaca v oblasti IT sa nedávno vážne zamíšľala nad tím, či je politicki korektné používať víraz "master data" pre kmeňové záznami. "Master bedroom" to totiž neustál...Firma sa rozhodla, že master data sú OK. Aspoň zatiaľ.

Dnes som čítal zdrvujúcu kritiku do vlastních radov od jedného pravicového komentátora. Vraj Trumpov tím právnikov, ktorí podával žalobi v súvislosti s voľbami, bola čistá katastrofa. Evidentne z toho viplíva, že s iními právnikmi bi žalobi mohli dopadnúť inak. A ak bi žalobi dopadli inak, mohli aj voľbi dopadnúť inak. Takže v konečnom dôsledku vísledok volieb je závislí na právnikoch. Dokonalé.

Komentátorovi podľa mňa nedošlo, že súdi sa do volieb rozhodli nezasahovať. Nech bi už žalobi podával ktokoľvek. To mi inak dáva zmisel. Je absurdné, abi o tom, či voľbi sú alebo nie sú férové, rozhodoval súd. O tom rozhoduje zdraví rozum, nie právnici.

Tento titulok ma dnes tiež pobavil: "Sú to ženi, kto majú deti. Zmierte sa s tím."

Aj keď sú splnené v prípade nového blogera všetki podmienki, o ktorích som písal v predchádzajúcom príspevku, a svetlo sveta uvidí jeho prví blog na tejto doméne, stále nie je vihraté. Je totiž dôležité, abi to nebol zároveň aj jeho poslední. Na sociálne siete zviknutí bloger totiž môže zneistieť, keď sa mu vzápätí nedostane reakcií v podobe lajkov, sŕdc, palcov hore a podobních analfabetickích nezmislov. Môže si začať klásť otázku, či to vôbec niekto číta. A aká je vôbec čítanosť jednotlivích blogov.

1i nie je Facebook ani Twitter ani nič podobné. Nekomunikujeme gestami ani obrázkami. Komunikujeme slovom. Ak sa nám niečo páči, tak to napíšeme. A keď sa nám niečo nepáči, tak to napíšeme tiež. A keď nič nenapíšeme, tak to neznamená, že sme si to neprečítali. Návštevnosť tejto stránki ani štatistiki čítanosti jednotlivích článkov nesledujeme. Ak je veľká, fajn. Evidentne nie je dostatočne veľká, pretože inak bi sme už boli v cieli a táto doména bi stratila zmisel. Ak je malá - čo aj zrejme stále je - na veci to nič nemení. Určite kvôli tomu nehodíme flintu do žita.

Naopak. Znamená to len, že sa musíme viac snažiť. Viac sa snažiť znamená viac, lepšie a zaujímavejšie písať. Dobrí produkt si už svojho kupca nájde. Dobrí produkt je tím najlepším marketingom. Ak bude na tejto doméne dostatok kvalitného obsahu, čitatelia sa nájdu. O tom som presvedčení.

Mojou víziou je mať na blogu denne aspoň štiri, päť novích článkov. Každí od iného autora. Vtedi je šanca, že na túto doménu začnú ľudia pravidelne chodiť. Pretože človek je tvor leniví. Ak dnes sem niekto príde, niečo si prečíta, ale zajtra tu nenájde nič nové a zopakuje sa toto ešte pár krát, potom sa už nabudúce unúvať nebude. Ak teda nepoužíva RSS feed, čo je tá oranžová ikonka dolu na tejto stránke, ktorí je ale väčšina ľudí tiež lenivá používať.

Táto doména potrebuje skrátka žiť. Potrebujeme denne noví a podľa možnosti zaujímaví obsah.

Bloger 1i nesmie hľadieť na mediálnu slávu. Nejdeme ani robiť rebríčki blogerov. Robíme to srdcom. Každí blog má svoj víznam.

Zabudnite na štatistiki. Sú nerelevantné. Ak budeme v cieli, dozvieme sa to aj bez nich.

Existujú 2 spôsobi ako realizovať mišlienku 1i. Prví vichádza z predpokladu, že existuje iba málo vecí, ktoré sa nedajú kúpiť. A 1i k nim nepatrí, o tom som presvedčení. Nepochibujem ani na chvíľu, že s adekvátnim rozpočtom 1i vie preraziť a to dokonca v pomerne krátkom čase. Dá sa kúpiť si zopár známich mien, ktoré túto mišlienku spropagujú. Dá sa virobiť reklamní šot. Dá sa oblepiť Slovensko billboardami. Dá sa spustiť reklamná kampaň na sociálnich sieťach. Predmetom komunikácie je pritom mišlienka jasná ako zrkadlo - 1i má oproti oficiálnej gramatike vírazne navrch. Dôkazom sú stovki textov na tejto doméne. Nenájdete tu jedinú vetu, ktorá bi bola v dôsledku pravidiel 1i nejasná. Oficiálne pravidlá sú potom logicki neudržateľné. Ak sa totiž dá plnohodnotne písať s 1i - akože sa aj dá, čoho sme, opakujem, živím dôkazom - potom je čistím nezmislom trápiť deti ale aj dospelích ipsilonom, ktorí aj tak drvivá väčšina nevie vždi správne používať.

Táto metóda, nazvem ju zhora nadol, je ale podľa mňa "vulgárna". 1i vnímam totiž ako záležitosť srdca a zdravého rozumu. Nie peňazí. Spoliehať sa na známe mená znamená spoliehať sa na iních. Televízne reklami z duše nenávidím. Billboardi sú pre mňa vrchol nevkusu. K sociálnim sieťam som získal trvalí, hlbokí a neprekonateľní odpor. A to nehovorím o tom, že ten rozpočet treba aj niekde získať, čo znamená zase sa spoliehať na iních. Komukoľvek, kto sa vidá touto cestou, držím úprimne palce. Nie je to ale moja cesta.

Tou je presne opační smer - zdola nahor. Bez masívnich rozpočtov, známich mien, reklamních šotov, billboardov a sociálnich sietí. Je ňou v prvom rade trpezlivé tvorenie obsahu napísaného s 1i na tejto doméne. Je ňou trpezlivé šírenie tejto mišlienki v kruhu mojich priateľov a známich v nádeji, že sa medzi nimi nájdu noví blogeri. Ak sa nájde medzi nimi známe meno, budem sa samozrejme tešiť, ale nespolieham sa na to.

Nájsť nového blogera je náročná vec.

V prvom rade to musí biť človek, ktorému mišlienka 1i nie je cudzia. A to zďaleka nestačí. To, že ipsilon nechceme, je jedna vec. Ale čím to nahradiť? Bívalí kolega si napríklad dal podmienku, že podporí 1i, ak budeme presadzovať aj zrušenie diakritiki, pretože mu pripadá zbitočná. Na druhom konci spektra sú potom ľudia, ktorí majú problém s di/ti/ni/li a zasadzujú sa za dôsledné používanie mäkčeňov všade tam, kde sa vislovuje mäkko. A nájdu sa aj recesisti, ktorí sú za 1i, ale z estetického hľadiska chcú, abi tím jedním i bol ipsilon...Takže potrebujem presvedčiť, že mnou navrhované pravidlá používania 1i sú tou najsprávnejšou, najpragmatickejšou a najschodnejšou cestou.

A ani to ešte nestačí. Potrebujem presvedčiť, že napísanie blogu má zmisel. Pretože každí napísaní text s 1i zvišuje čítanosť obsahu napísaného s 1i a to je cesta k jeho spoločenskej akceptácii. A od akceptácie nie je už ďaleko do cieľa. Všetko fajn, ale kde nájsť na to čas, že? Málokedi mi napísanie blogu trvá dlhšie ako 20 minút. Začiatočníkom v oblasti blogu to ale môže trvať oveľa dlhšie. Povedzme, že sa aj ten čas nájde, ale o čom písať? Odpoveď, že o hocičom, málokomu pomôže.

Dobre, idem teda niečo napísať. Najprv si ale pozriem, o čom sa tu píše. To mislí vážne? Trump? Nenapíšem ani pol slova, ani keď sa rozkrája nakusi. Neviem, či aj takí sú. Nevilučujem to. Ja ale píšem o tom, čo mám práve na jaziku. 1i nie je žiadna politická platforma. Prispievať na blogu znamená podporovať 1i a neznamená stotožňovať sa s mojimi politickími názormi.

Je to beh na veľmi, veľmi dlhú trať. Ale presne toto je moja cesta. Naša cesta. Cesta blogerov 1i.

Od slovenskej politiki som sa už dávnejšie odstrihol. Uvedomil som si, že jej sledovanie mi nerobí dobre. Začalo mi to pripadať ako čistí masochizmus otvárať si každí deň stránki miestnich spravodajskích portálov, abi som po chvíli bol so železnou pravidelnosťou nasratí. Fakt sa odvtedi cítim lepšie. Tie naozaj podstatné informácie si už nejak ku mne vždi cestu nájdu.

Minule som ale potreboval spraviť vínimku, niečo som si išiel pozrieť, čo nesúviselo s politikou, internet v tej chvíli nebol nejak vo forme a tak stránka tuším aktualít sa načítavala pomali, nebola načítaná ani do polovice, keď som ju hneď aj zatvoril. Stačilo mi vidieť tích pár titulkov.

Celkom ma pobavilo, keď som si nedávno nevedel spomenúť na meno našej prezidentki. A to som ju pritom volil, dokonca v oboch kolách. Aj keď len s veľmi zaťatími zubami.

Politika a veci okolo nej - napríklad ekonomika a médiá - ma ale neprestali zaujímať. Ušetrení čas a nervi, čo ma stálo sledovanie slovenskej politiki, som venoval zahraničnej politike. Tematika Brexitu bola veľmi zaujímavá. Rovnako ako aj Trump a americká politika od roku 2016.

Brexit je už ale minulosťou a miestna politika sa už rok točí hlavne okolo toho, či ten lockdown je dostatočne tvrdí a či bi nemal biť ešte oveľa tvrdší. Hlasi, ktoré spochibňujú lockdown poukazujúc na jeho katastrofálne dôsledki, o ktorích sa ale taktne mlčí, sú ojedinelé a v ťažkej defenzíve. Jeden miestni komentátor, ktorí má lockdownu plné zubi, si pri zvažovaní možnosti odsťahovať sa z Británie uvedomil, že ani veľmi nemá kam. Do USA určite nie, keďže Bidena a spol. naozaj nemusí.

V USA tiež už momentálne nemám veľmi čo sledovať. Politika médiami, sociálnimi sieťami a netransparentními voľbami dosadeného skorumpovaného nesvojprávneho dementa ma zaujíma asi tak ako politika Lukašenka alebo Putina. Označenie dement ani demencia nie je pritom osobní útok ale diagnóza. Podľa mňa je totiž prejavom demencie, ak dotiční v prezidentskej kampani vihlási, že kandiduje na post senátora, nevie, v ktorom štáte sa práve nachádza, a keď prechádza okolo čestnej stráže a dostane do sluchátka pokin, abi im zasalutoval, namiesto zasalutovania len zopakuje, čo práve počul: "Salute marines."

Jeho vihlásenie "We have put together, I think, the most extensive and inclusive voter fraud organization in the history of American politics" považovali mnohí tiež za prejav demencie, ale v tomto prípade neoprávnene, pretože to bola jedna z mála uveriteľních vecí, ktoré povedal.

Môjho obľúbeného komentátora, speváka a spisovateľa - mimochodom Kanaďana žijúceho v USA - sa pred pár dňami jeden frustrovaní pravicoví poslucháč opítal, kam bi mu doporučil sa odsťahovať z USA. Odpoveď pobavila. Zvažoval bi niektorú z krajín víchodnej Európi.

A sme doma.

Robinhood je názov obchodníka s cenními papiermi, ktorí svojou stratégiou neúčtovania provízií oslovil bežních ľudí. Malích investorov. Simpatické. Až do štvrtku. V tento deň sa udiala bezprecedentná vec. Robinhood ako aj niektorí ďalší obchodníci na burze znemožnili svojim klientom nakupovať akcie spoločnosti GameStop. Klienti mohli akcie predávať, ale nemohli nakupovať.

Na akciách tejto firmi sa popálili veľkí hráči otvorením víznamních krátkich pozícií. Tento koncept nemusí biť čitateľovi jasní, preto ho visvetlím.

Ak nakúpite akcie, očakávate, že ich cena pôjde v budúcnosti hore. Ak pôjde hore, zarobíte. Ak pôjde dole, prerobíte. Nakúpeniu akcie sa inak hovorí otvorenie dlhej pozície.

Otvorenie krátkej pozície je praví opak. Neznamená to običajní predaj akcií, ktoré vlastníte, čomu sa inak hovorí uzatvorenie dlhej pozície. Otvorenie krátkej pozície znamená, že predávate akcie, ktoré nevlastníte. Ako sa ale dá legálne predať niečo, čo nevlastníte? Tak, že si to od niekoho požičiate. Raz to ale musíte aj vrátiť. Ak očakávate, že cena akcie pôjde zajtra dole, potom to znamená, že keď si dnes požičiate akciu a predáte ju dnes za viššiu cenu, môžete tú istú akciu nakúpiť zajtra za nižšiu cenu, následne ju vrátiť a na rozdiele v cenách zarobiť. Ak ale cena pôjde hore, potom nezarábate, ale prerábate. Ak pôjde cena veľmi hore, budete veľmi prerábať.

Presne toto sa stalo veľkím hráčom. Cena akcií GameStopu nešla dolu ako očakávali, ale naopak prudko hore. A začali na tom veľmi prerábať. Na druhej strane obchodu boli drobní investori, ktorí tie akcie nakúpili - a dobre zarobili.

Znemožnenie nákupu akcií - aj keď len na jeden deň - je samozrejme evidentná manipulácia ceni akcie, pretože keď chíba dopit, cena musí ísť dole. A to je presne to, na čo veľkí hráči stavili.

Takže vraj Robin Hood. Skôr Dennis Moore z Monty Pythons:

Dennis Moore, Dennis Moore riding through the land
Dennis Moore, Dennis Moore without a merry band
He steals from the poor and gives to the rich
Stupid bitch

Dnes ráno som išiel už tradične s Brunom do lesa za domom. Máme to už nacvičené. Na jednom mieste, kde mám dobrí víhľad, ho púšťam, nech si pobehá. Potom ho o kúsok ďalej zavolám a dávam znova na obojok. Celkom to funguje, aj keď asi pred dvoma tíždňami sa stalo, že nepribehol, ale sa rozbehol dolu kopcom. Práve napadol sneh, takže som ho nemal problém vistopovať. Keď som ho našiel dolu pri hasičoch, veľmi sa tešil.

Dnes som ho pustil o niečo skôr a nevšimol som si jednu pani s malím - tipujem - vnukom. Bruno sa samozrejme išiel hneď pozdraviť, a tak som na nich zdiaľki zavolal, že nech sa neboja, že im Bruno neublíži. Pani sa opítala, či ho môže pohladkať. Jasné, že môže. Ledva som si stihol všimnúť, že malí je žemľu a zrazu už tú žemľu neje on, ale Bruno. Pani sa celkom bavila. Ospravedlnil som sa a ponúkol, že bívam tu kúsok a môžem ísť spraviť malému obložení chlebík. Nebolo vraj treba.

Priklincoval to malí, keď vihlásil: "Aj tak mi tá žemľa nechutila."