Život hrá so mnou takú hru. Každí deň sa ma snaží všetkími možními spôsobmi nasrať a vihrávam, ak sa nedám. Život je aj záležitosť očakávaní. Nemaj ich príliš a nebudeš sklamaní.
Presne s takímto nastavením som nedávno odcestoval do Bulharska cez letisko v Bukurešti a potom neskôr požičaním autom cez klasické rumunsko-bulharské hranice. Nakoniec to nebola až taká tragédia. Nie teda že bi všetko išlo hladko.
Do Bukurešti ma prišli čakať moji bulharskí súkmeňovci hlavne z dôvodu, že miestna autopôžičovňa nechala otázku detskej sedački otvorenú s tím, že keď ju budú mať k dispozícii, tak mi ju radi za mierni poplatok požičajú. To bolo samozrejme veľmi pekné, ale riskovať, že ju nebudú mať, som nechcel a rezervovať sa nedala. Ako vravím, hlavne sa nenechať nasrať.
Príchod sa udial presne v duchu rodinních tradícií. Neboli sme sa schopní ani po 2 telefonátoch nájsť. Pritom Otopeni nie je žiaden Heathrow ani JFK. Do pôžičovne sme sa museli dopravovať shuttlom, ktorí ale spoľahlivo fungoval. Čo ale nefungovalo, bola platba garancie debetnou kartou. Bola treba kreditnú, ale takú nemám. Debetné pre tento konkrétni prípad neakceptujú, hoci v iních prípadoch áno. Ponúkol som im možnosť okamžitou platbou previesť z môjho eurového účtu na ich požadovanú sumu, ale márne. Nedalo sa a nebol som si celkom istí, že vôbec chápali, o čom hovorím. Život, tentokrát prezlečení do pracovníka miestnej autopôžičovne, to potom ešte skúsil poznámkou, že vraj to tam o tích kartách mali jasne napísané.
Musím uznať, že to nebol márni pokus. Potom, čo Ryanair meškal 2 hodini, bolo už krátko pred polnocou, rodina nikde, 7 mojich spolucestujúcich začínalo biť unaveních a pred nami ešte cez 300 km cesti, som nebol ďaleko od prehri. Kde sa ale vzal, tu sa vzal, vo dverách sa objavil Linko aj s kreditnou kartou a zachránil situáciu. Ako visvitlo, so Žorom nás čakali síce v tej istej hale, ale o 2 poschodia viššie.
Sedačiek tam inak mala autopôžičovňa toľko, že bi si mohli otvoriť s nimi obchod. Ako vravím, život je len hra.
Na hranici nás cvičili miestni majstri sveta. Otvoriť dvere, takí papier, onakí papier, kto sú to tí Ukrajinci a kde majú "protekciu". Samozrejme všetko vílučne v jaziku miestneho kmeňa. Rumunčina ale žiaľ na Duolingu stále nie je. Ešte štastie, že hneď vedľa rumunského majstra sveta sedel bulharskí, ktorému bola simpatická moja bulharčina ako aj fakt, že moja mama pochádza z neďalekého Vaklina. Nanešťastie ale chcel nejakí ďalší papier od auta, pretože tie, čo som mu dal, mu nestačili. Stoicki som sa zmieril s osudom rozhodnutí sa otočiť a hajde domov. Ešteže ma napadlo sa ešte raz prehrabať v skrinke pred spolujazdcom, odkiaľ som vihrabal presne to, čo bolo treba.
Okrem tohto náročného úvodu bolo všetko ostatné veľmi fajn. Bulharsko ani Rumunsko som neodfajkol. Rád sa tam vrátim.
Jediné, čo som odfajkol, sú klasické rumunsko-bulharské hranice s uniformovaními miestnimi majstrami sveta. Tie už naozaj v živote nemusím.