V Británii v predposledních voľbách vihrali s veľmi vírazním náskokom konzervatívci - a to až tak vírazním, že bi ste museli ísť dosť hlboko do minulosti, abi ste našli niečo podobné. V posledních voľbách dostali na frak, pričom väčšinu ich ostatného volebného obdobia bolo zrejmé, že sa tak stane. Nepomohli ani dve vímeni ministerskích predsedov.
Paralela s našou politickou scénou je zrejmá s vínimkou jedného rozdielu. Labouristi na rozdiel od drvivej väčšini ostatních opozičních strán celého západného sveta nezneužili vojnu na Ukrajine, ale jednoznačne podporovali vládnucich konzervatívcov. Za to majú môj veľkí rešpekt.
Jedinou skutočne dominantnou a polarizujúcou témou v Británii tak zostal covid. Nie teda, že bi práve labouristi boli proti tomu, čo sa v čase covidu dialo, ale boli to konzervatívci, ktorí zatvárali ľudí doma, zatínali sekeru do štátnej kasi a nútilli ľudí sa očkovať. A tak im to ľudia pekne zrátali. As simple as that.
Pustíte si ale napríklad podcast takého Daily Telegraphu a miestni novinár s rovním ksichtom vihlási, že konzervatívci prehrali kvôli otázkam imigrácie. To je niečo tak stupídne, že stupídnejšie je snáď len vihlásenie, že u nás sa ústavná väčšina prepracovala k 27 poslancom kvôli Matelkovi.
Na druhej strane ho chápem. Pretože čo mal chudák povedať? Že konzervatívci si to prehrali sami vďaka politike, ktorá s konzervativizmom nemá absolútne nič spoločné, ale ktorú oni ako pravicové médium spolu s celím mainstreamom bezvíhradne podporovali?
Milé médiá, milí fanúšikovia lockdownov a covid pasov, ak chcete naozaj nájsť príčinu toho, prečo tu teraz máme znovu peliho, dona roberta a jeho kumpánov napriek tomu, že v predposledních voľbách dostali na frak, tak nemusíte chodiť ďaleko.
Stačí sa pozrieť do zrkadla.