Svojho času, keď sa ešte len Mišo učil v škole písmená, som dostal za úlohu vimislieť diktát na písmeno CH. Tu je.
Chichoce sa chobotnica
chápadlom si machlí líca
chrúme pritom chutné chrumki
na písanie nemá bunki
chápe ju len stríko tchor
tento chutní, chrabrí tvor.
Písanie s 1i je pre budúcnosť tohto projektu kritické. Dôvodov je viacero.
V prvom rade je dôležité mať čo najviac obsahu napísaného s 1i. Ide o to, že takmer každí, kto uvidí prví krát text napísaní s 1i, sa zhrozí. Je to úplne prirodzená reakcia, pretože ľudia sú jednoducho zviknutí na niečo iné. Bude im to klať oči aj druhí a tretí krát, ale po istom čase si zviknú. Mám to potvrdené od viacerích ľudí. Dokonca aj od tích, ktorí sú a aj zrejme naveki zostanú verními fanúšikmi ipsilonu. K tomu ale treba mať dostatočne veľa čítateľného textu. A samozrejme čím bude tích textov s 1i na viaceré témi viac, čím budú kvalitnejšie a aktuálnejšie, tím je väčšia šanca, že si ich aj niekto prečíta.
Mohol bi som sem prestať písať s odôvodnením, že to more mojich blogov je hádam dostatočne vierohodní dôkaz, že sa dá plnohodnotne písať s 1i. Koho ale budú o pár rokov zaujímať napríklad nejaké pravicové politické názori na témi z dnešnej dobi? A aj dnes sú samozrejme ľudia, ktorích moje témi pramálo zaujímajú. A moje názori na ne ešte menej. Prípadne im nemusí vihovovať môj štíl písania. Viac autorov znamená viac tém, viac pohľadov na vec a viac štílov. Skrátka väčšiu pestrosť. A väčšia pestrosť znamená väčšie množstvo načítaného textu.
O tom, že toto je beh naozaj na veľmi dlhú trať, snáď nemusím nikoho presviedčať.
Takisto je potrebné dosiahnuť zručnosť pri písaní s 1i. A tá sa dá získať iba písaním a zase iba písaním. Samozrejme, že sa každí bude zo začiatku míliť. Ale časom písanie s 1i začne pripomínať písanie v inom jaziku, budete aicki a bez problémov vedieť písať s 1i a budete sa vedieť tiež prepínať do módu 2i, ak budete potrebovať. Je to niečo podobné ako kebi ste písali napríklad po chorvátski. Tiež budete písať s 1i a tiež nezabudnete kvôli tomu písať po slovenski. Toto je tiež dôležité, pretože ak 1i nebude mať dostatočne veľkí počet aktívnich používateľov, sotva koho presvedčí, že písať s 1i sa aj naozaj v praxi dá. A že sa aj dá prejsť z 2i na 1i.
A až keď získate zručnosť pri písaní s 1i, získate ten skvelí pocit, aké oslobodzujúce je písanie s 1i. V hlave na pozadí stále bežiaci program, ktorí hovorí, či také i alebo onaké i, budete môcť smelo vipnúť. Uvedomíte si, koľko času a frustrácie sa tak dá ušetriť deťom a trapasom dospelím. A môžete sa tak plne sústrediť na to, čo je naozaj podstatné - na obsah.
Teším sa, že tento rok okrem Rasťovích a mojich príspevkov na tomto blogu pribudli aj príspevki Juraja Zoppa, Ester Vítekovej, Peťa Kollára a odvčera aj spoluzakladateľa tohto projektu - Dana Veselského. Peťo Palkovič pokiaľ viem stále bojuje v prvej línii priamo na Facebookovom fronte statusmi a komentármi napísaními s 1i.
Náznaki pestrosti sa tak začínajú črtať. Po viac ako 10 rokoch bi aj hádam bolo načase.
Odhaduje sa, že 90% všetkích vihľadávaní na internete ide cez Google. Ten sa tak stal v tejto oblasti prakticki monopolom, k čomu som až doteraz svojou troškou do mlina prispieval aj ja. História a zdraví rozum ale hovoria, že monopol k ničomu dobrému nevedie, a tak som sa rozhodol zameniť vihľadávač Google za DuckDuckGo. Očakávam, že vísledki vihľadávania budú o niečo horšie, keďže predsa len 90% podiel na trhu znamená aj väčšie finančné zdroje na financovanie produktu. O koľko budú horšie, ukáže čas.
Uznávam, je v tom istá miera masochizmu nahradiť vedome lepšie horším, ale keďže som proti monopolom, nemám veľmi na víber. Ako istí benefit ale na druhej strane získavam väčšiu mieru anonimiti, keďže vihľadávač DuckDuckGo si vraj neuchováva osobnú históriu vihľadávaní.
Nahradenie prednastaveného Googlu v Safari, za čo inak inkasuje Apple od Googlu 8 miliárd dolárov ročne, ide veľmi jednoducho. Ako alternatívi sú k dispozícii okrem DuckDuckGo aj Yahoo a Bing. Neviem, či je možné a do akej mieri je jednoduché pridanie iních vihľadávačov, napríklad Qwantu.
Na nahradenie prednastaveného vihľadávača v Chrome na telefóne Android vraj treba 14 klikov, čo je nie veľmi užívateľski komfortné, ale sotva to prekvapí, keďže ako vieme tak Chrome ako aj Android patria Googlu.
Keďže súdne spori sú veľmi obľúbenou kratochvíľou Američanov, postavenie Najviššieho súdu je v USA nanajvíš dôležité. Sudcov do tejto inštitúcie nominuje prezident a potvrdzuje senát, čo na tomto blogu už spomínam tuším tretí krát, ale musím tak urobiť, pretože dokonca aj zhruba polovica samotních Američanov to má stále problém pochopiť. Sudcov je 9 a sú do tejto funkcie ustanovení na doživotie.
Okolnosti a voľbi spôsobili, že po ostatnom potvrdení Amy Coney Barrett majú republikánski nominanti momentálne prevahu 6 - 3. A to sa samozrejme demokratom nepáči. Navíšenie počtu sudcov sa ako spôsob dosiahnutia demokratickej väčšini spomínal už pred rokmi, ale bolo to vždi iba v rovine úvah a špekulácií a nikto z demokratov s tím otvorene až doteraz neprišiel. Pochopiteľne. Pretože tento spôsob bi z Najviššieho súdu spravil celkom slušnú paródiu. Počti sudcov bi sa potom takímto spôsobom totiž navišovali po každej zmene víťaznej strani.
V predchádzajúcom blogu som nevilúčil možnosť, že demoktrati majú problém s elementárnimi počtami, čo mohlo viznieť ako prehnaná zlomiseľná hiperbola. Stojím si ale za tím. Nomináciu Amy Coney Barrett totiž demokrati označili za navíšenie počtu sudcov. Ten sa ale nezmenil, zostal 9. Uvoľnené miesto po zosnulej sudkini bolo iba obsadené novou sudkiňou, celkoví počet sudcov pochopiteľne zostal 9. Tímto ďalším v sérii evidentních klamstiev si demokrati otvárajú dvere k ozajstnému navíšeniu počtu sudcov v štíle "keď to spravili teraz republikáni, spravíme to aj mi hneď ako to len bude možné."
Senát včera schválil nominantku prezidenta na post sudkine Najviššieho súdu. Samozrejme bez histérie demokratov sa to nemohlo zaobísť. Kamala Harris to okomentovala takto:
"Dnes republikáni ignorovali vôľu Američanov tím, že potvrdili sudkiňu Najviššieho súdu v neligitímnom procese...Na to nezabudneme."
Veľmi vístižne tak popísala to, čo je na demokratoch v dnešních časoch pre mňa nestráviteľné. Medzi tímito pár slovami sú hneď dve klamstvá. Po prvé, republikáni neignorovali vôľu Američanov, ale ju naopak potvrdili. Pretože Američania si zvolili republikánskeho prezidenta a republikánski Senát. A po druhé, na celom procese nebolo nič neligitímne, pretože prezident nominoval kandidáta, ktorého Senát potvrdil. Prezident si tak splnil ústavnú povinnosť.
Demokrati neviem na základe čoho evidente vichádzajú z predpokladu, že funkčné obdobie prezidenta nie sú 4 ale 3 roki. Nevilučujem možnosť, že nevedia narátať do 4.
A samozrejme padajú vihrážki. To s tím nezabúdaním neznamená totiž nič iné ako to, že demokrati spravia pri prvej možnej príležitosti poriadki s Najvišším súdom na svoj obraz. Napríklad tak, že navíšia počet jeho členov. Keď sa na túto možnosť pítali Bidena, tak sa odmietol vijadriť s odôvodnením, že nech povie čokoľvek, stane sa to aicki témou dňa. Iste, veď práve preto sa ho na to pítajú.
Nech už voľbi dopodnú akokoľvek, budúcnosť západného sveta v existujúcej podobe je neistá. Nad USA, ktoré sú od skončenia druhej svetovej vojni garantom jeho bezpečnosti, ale ktoré každím dňom pripomínajú čoraz viac banánovú republiku, totiž visí jeden veľkí demokratickí víkričník.
Takže to tu máme znova. Na vine je samozrejme - kto iní - Rusko. Podľa demokratov v roku 2016 vihral Trump iba vďaka pomoci z Ruska a aj ten notebook Huntera Bidena je vraj teraz len ruská dezinformačná kampaň.
Ak je ten notebook ruskí podvrh, mohol to Joe Biden povedať priamo. Ale nepovedal. Ak bi totiž priamo povedal, že ten notebook nepatrí jeho sinovi, potom bi sa asi dosť ťažko visvetľovalo, prečo ho jeho právnici žiadajú vrátiť. A tak Joe Biden len povie, že ide o ruskú dezinformačnú kampaň a záver, že ten notebook teda musí biť podvrh, si veľmi promptne a ochotne vivodí jeho volič.
V mailoch sa okrem iného hovorí o stretnutiach, ktoré s jeho otcom dohadoval za tučné provízie Hunter Biden. Obrana Bidena? V jeho kalendári z čias jeho viceprezidentovania sa žiadne také stretnutia nenachádzajú. To ale tiež nie je to isté ako povedať, že sa také stretnutia nekonali. Keď zájdete do hociktorej väznice a opítate sa hociktorého väzňa na jeho kalendár, sotva v ňom nájdete niečo na spôsob "15. február, 8:30, idem vilúpiť banku".
Joe Biden ďalej tvrdí, že nedostal ani cent zo zahraničia. A ako dôkaz uvádza svoje daňové priznania. Nuž nedostal, pretože podľa mailovej komunikácie Huntera Bidena to bol jeho sin, kto inkasoval zahraničie. A bol to jeho sin, kto ho platil - teda nie priamo zahraničie.
A argumentovať vlastními daňovími priznaniami je to isté ako povedať, že žiadne sexuálne obťažovanie, o ktorom hovorila Tara Raed, sa v roku 1993 nekonalo. Veď to hovorí sám Joe Biden, tak akí ďalší dôkaz o jeho vlastnej nevine ešte treba? Predstavujem si, ako Al Capone pred súdom hovorí niečo na spôsob "všetki dane som riadne zaplatil, žiadne príjmi som nezatajil, slávni súd, veď sa len pozrite na moje daňové priznania."
Miera naiviti, drzosti a skorumpovanosti Bidenovcov bi bola celkom zábavná, kebi nebola taká dichvirážajúca.
Za pozornosť tiež stojí to, čo nasledovalo po uverejnení článku o klane Bidenovcov v denníku New York Post. Facebook a Twitter znemožnili jeho následné zdieľanie. Odôvodňovali to údajními pochibními zdrojmi, z ktorích článok čerpal. Sociálne siete sa inak stali cenzorom už od momentu, kedi sa rozhodli nálepkovať príspevki svojich užívateľov. Facebook, Twitter a spol. v úlohe arbitra toho, čo je OK a čo nie je, čo je pravda a čo nie je. Nech sa páči.
Sociálne siete sa tak naplno zapojili do prezidentskej kampane a nepokrite dávajú najavo, na ktorej strane sú. Keď bol pred pár tíždňami uverejnení článok o tom, ako Trump neplatí žiadne dane, s jeho zdieľaním nebol žiaden problém. Napriek tomu, že Trump žiadne svoje daňové priznania nikdi nezverejnil, čo je inak všeobecne známa skutočnosť. Daňové priznania, ku ktorím sa dostali médiá, museli biť teda získané nezákonním spôsobom. Ich vierohodnosť je teda tiež pochibná. A vida - v tomto prípade to nehralo žiadnu rolu.
Keďže sociálne siete sú súkromné firmi a tie predsa majú slobodu podnikania, môžu si robiť na svojich platformách čo len uznajú za vhodné. Ak sa rozhodnú podporovať Bidena, je to ich slobodná voľba. CNN, ABC a takmer všetki ostatné médiá tiež podporujú Bidena. Prečo bi tak nemohol robiť Facebook a Twitter?
Republikánmi ovládaní Senát sa chistá zavolať si na koberček šéfov Facebooku a Twitteru. Tí tam chodia pomali už ako na klavír. A padať budú znova sťažnosti, náreki a vihrážki. Milí republikáni, kde je teraz sloboda podnikania, po ktorej tak často voláte? Ak sa vám nepáči, čo robia sociálne siete, založte si vlastní Facebook a Twitter.
A hlavne prestaňte používať ten existujúci.
Počas viceprezidentského obdobia svojho otca sedel Hunter Biden v správnej rade jednej ukrajinskej spoločnosti, o biznise ktorej toho veľa nevedel. Za 50 tisíc dolárov mesačne. Netreba biť investigatívnim novinárom, abi človek prišiel k záveru, že to, za čo bol Hunter Biden platení, neboli jeho podnikateľské znalosti, ale prístup k svojmu otcovi.
Rodina Bidenovcov tak očividne speňažovala postavenie svojej hlavi, ktorá dosť naivne doteraz tvrdila, že o aktivitách svojho sina na Ukrajine nič nevedela. Denník New York Post zverejnil predvčerom mailovú komunikáciu Huntera Bidena, z ktorej je zrejmé, že Joe Biden vedel o všetkom. Evidentne teda klamal.
Joe Biden sa inak svojho času chválil tím, že sa mu podarilo dosiahnuť odvolanie ukrajinského prokurátora, ktorí višetroval danú ukrajinskú firmu. Vraj to s višetrovaním firmi, z ktorej rižovala jeho rodina, nemalo nič spoločné. Tomu samozrejme verí iba ten, kto tomu veriť chce.
Historicki najnižšia sledovanosť finále NBA neprekvapuje. Koncom minulého roka - teda ešte pred koronou - som si pozrel dva zápasi základnej časti a musím povedať, že už vtedi to bolo pre mňa veľké utrpenie. Bol to jeden veľkí uragán reklám občas prerušovaní basketbalom.
Keď sa potom NBA rozhodla ešte aj politicki angažovať nápismi Black Lives Matter na palubovke a dresoch hráčov a samozrejme teatrálnim pokľakom pri americkej himne, stala sa pre mňa celá súťaž už úplne nepozerateľnou. A evidentne som nebol jediní, kto dospel k rovnakému záveru.
Vedenie NBA sľubuje, že od budúcej sezóni sa už bude znova sústreďovať viac na hru ako na politiku. Dodávam, že nie ani tak z presvedčenia ako z čistej vipočítavosti.
Pozrel som si na Netflixe dokument Život na našej planéte, v ktorom sir David Attenborough hovorí o tom ako veľmi sa zmenila naša planéta za 94 rokov jeho života. Na záver radí, čo bi malo ľudstvo spraviť, ak sa chce vihnúť katastrofe. V prvom rade bi sa malo prestať nekontrolovane množiť. A ako vzor uvádza Japonsko. Pobavilo ma to. Japonsko je totiž krajina, kde predaj plienok pre seniorov tromfne predaj plienok pre deti. Pôrodnosť tam roki klesá, odhaduje sa, že v roku 2020 na jednu ženu pripadne v priemere 1.43 detí. Netreba mať doktorát z matematiki a štatistiki abi človek prišiel k záveru, že akékoľvek toto číslo pod 2 znamená, že daní národ starne a vimiera.
Dokument uvádza mnoho čísiel a faktov, ale čo sa tíka rastu svetovej populácie neuvádza, že ide hlavne o Áziu, Afriku a Latinskú Ameriku, kde za posledních 50 rokov došlo k víraznému nárastu. Možno chcel biť politicki korektní. A tak len naznačil, že ide predovšetkím o chudobnejšie krajini keď skonštatoval, že kľúčom pre zastavenie rastu populácie je hospodárska prosperita. Tím sa tento dokument dostal k svojej najbizarnejšej časti, keď ako cestu k jej dosiahnutiu označil alternatívne zdroje energie. Celkom ma videsil pohľad na víziu africkej savani, kde sa stáda zebier pasú medzi veterními elektrárňami. Prianie asi bolo v tomto prípade otcom mišlienki, pretože alternatívne zdroje energie sú o všetkom možnom len nie o hospodárskej prosperite. Ak bi naozaj boli, potom bi sa presadili sami.
Ale nie sú a tak im treba pomôcť. Preto neprekvapí, že aj David Attenborough je veľkím nepriateľom fosílnich palív a podporovateľ ich zákazu. Potom, čo počas svojho života nalietal milióni kilometrov po celom svete, bi som očakával trochu férovejší prístup k tejto problematike. Fosílne palivá boli totiž to, čo poháňali ľudskí pokrok počas posledních 200 rokov. A stále poháňajú. Ak ich zakážeme, bolo bi fér povedať, že pri súčasnej úrovni technológií bude ich náhrada vírazne drahšia.
