Ivan's blog

Keď sme si pred pár rokmi so sinom požičiavali auto na letisku v Pittsburgu, pripomínal som mu, že keď nás náhodou zastaví polícia, nesmieme robiť žiadne prudké pohibi - vodič musí mať ruki na volante a spolujazdec ich má mať podľa možnosti tiež tak, abi mu na ne bolo vidno. Ak sa totiž napríklad začnete prehrabávať v odkladacom priestore, policajt nemôže vedieť, či náhodou na neho nevitiahnete zbraň. Preto je rozumné urobiť to, čo vám policajt povie.

Jacob Blake v Kenoshe, štáte Wisconsin, si ale povedal, že neuposlúchne príkazi policajtov, a namiesto toho sa rozbehol smerom ku svojmu autu. Vraj tam mal mať nôž, čo ale druhá strana popiera. Jacoba Blaka postrelil policajt viackrát do chrbta. Ako nezabudnú prízvukovať médiá - stalo sa tak pred očami jeho detí.

Je pritom úplne jedno, či tam ten nôž mal alebo nie a už vonkoncom je jedno, či tam boli jeho deti alebo nie. Policajt predsa nemôže vedieť, čo v tom aute má. A kľudne mu môže ísť o život. Ak bi sa len zostal prizerať, mohlo bi to biť to posledné, čo na tomto svete urobí.

Jacob Blake si za to môže sám. Stačilo poslúchnuť policajtov.

Dnes slávime ústavu, preto bi sa tiež patrilo trochu povenovať nejakej ústavnej problematike. Priznám sa, nikdi som nebol úplne stotožnení s 2. dodatkom ústavi USA - teda právom vlastniť a nosiť zbraň. Presnejšie povedané, chápal som obe strani tejto debati. Ak sú zbrane voľne k dispozícii všetkím, potom to má za následok, že sa strieľa aj tam, kde bi sa inak nestrieľalo. Na druhej strane, ak sa zbrane postavia mimo zákon, doplatí na to ten, kto sa tím zákonom riadi, keď nájde vo svojej obívačke ozbrojeného lúpežníka, ktorému sú zákoni srdečne ukradnuté.

Udalosti v uliciach americkích miest mi pomohli konečne vitvoriť si jednoznační názor na túto otázku. Keď hnutie Black Lives Matter prišlo s požiadavkou na zastavenie financovania polície, pripadalo mi to ako nie veľmi podarení vtip. Demokratmi ovládané mestá sa toho ale chitili a naozaj začali zosekávať rozpočti polície. New York navrhol rez vo víške zhruba miliardi dolárov, čo sa ale miestnej kongresmanke Alexandrie Ocasio-Cortez videlo biť strašne málo, keď veľavravne vihlásila: "Zastavenie financovania polície znamená zastavenie financovania polície." Joe Biden na túto tému vihlásil, že nie je za zastavenie, ale za odklonenie financií smerom k sociálnim programom, čo bi v preklade v praxi znamenalo, že keď nájdete vo svojej obívačke lúpežníka a zavoláte políciu, namiesto policajtov k vám pošlú - sociálneho pracovníka.

Takže niet o čom. Ak je dokonca aj budúcnosť samotnej polície neistá, je nevihnutné mať možnosť sa brániť sám. A k tomu je potrebná zbraň. Okrem mňa to pochopilo v posledních tíždňoch aj 5 miliónov Američanov, ktorí zbraň doteraz nikdi v živote nemali.

Takže po mesiacoch bordelu v uliciach sa konečne ozval aj prezidentskí kandidát demokratov, keď odsúdil násilnosti v Kenoshe a ďalších mestách. Doteraz boli demokrati nielenže ticho, ale prejavovali veľkú mieru pochopenia nad vítržnosťami, ak k nim priamo nevizívali. Však Barack Obama? Bola za tím dosť cinická kalkulácia - čím väčší bordel tu do novembra bude, tím väčšiu šancu bude mať demokratickí kandidát. Veď predsa riba smrdí od hlavi.

Táto stratégia sa ale začína obracať proti jej tvorcom, čo sa prejavuje v náraste Trumpovích preferencií. Americkí volič si totiž vie dať dokopi, že policajtov neriadi Trump na federálnej úrovni, ale jednotlivé štáti a mestá, a bordel je hlavne v tích, ktoré riadia demokratickí starostovia a guvernéri.

A tak Biden postupne otáča. Už spomínaní Don Lemon zo CNN to znovu okomentoval tak, že sotva kto môže pochibovať, o čo tu v skutočnosti ide: "Vítržnosti musia prestať. Prejavuje sa to v prieskumoch volebních preferencií...je to to, čo teraz najviac rezonuje." Pripomínam, že to bol kolega Dona Lemona zo CNN, Chris Cuomo, brat guvernéra štátu New York, ktorí sa smrteľne vážne pítal, kde je napísané, že protesti majú biť pokojné. Potom tiež otočil, keď zistil, že to ľudia nežerú.

Podľa Dona Lemona trpí Trumpov volič "kognitívnou disonanciou". Aspoň že má volič Joe Bidena dostatočne silní žalúdok, keď sa dokáže nepovracať pri pohľade na otrasnú vipočítavosť jeho kandidáta, strani a jeho médií.

Rasťo spomenul Bulharsko a to mi vždi pripomenie jeden príbeh, ktorí stojí na samom začiatku existencie tejto doméni. Spomínal som ho už na iních miestach, ale zaslúži si mať svoje miesto aj tu.

Dávno pradávno, ešte keď dinosauri chodili hore Kupeckou, som mal v Bulharsku priateľku. Mamu mám Bulharku, takže po bulharski som od malička vedel. Bola to ale taká kuchinská bulharčina. Nikdi som ju formálne neštudoval, bulharské knihi som nečítal, po bulharski som dovtedi nikdi nič nenapísal, ale vedel som sa dohovoriť. Keď nad tím tak teraz rozmíšľam, tak slovo "jazik" dokonale vistihuje to, o čom to celé v skutočnosti je: jazikom neštudujeme, nečítame a ani nepíšeme, ale hovoríme.

S priateľkou sme komunikovali prostredníctvom klasickích listov, ktoré človek vlastnoručne napíše, vloží do obálki, ktorú olíže, zalepí, olíže ešte aj poštovú známku, ktorú nalepí do pravého horného rohu, zájde na poštu a tam ju odošle. Celé mi to teraz pripadá tak neskutočné a tak dávno, že mám pochibnosti, či tie dinousari chodili hore Kupeckou už vtedi alebo až o niečo neskôr.

Azbuku som poznal z ruštini, nejakú slovnú zásobu som mal, skloňovaním som sa trápiť nemusel, keďže bulharčina - ako jediní slovanskí jazik - nemá pádi. Písanie po bulharski mi tak pripadalo biť ako nová ale zvládnuteľná vízva. A naozaj to aj fungovalo.

Raz som napísal niečo v tom zmisle, že dúfam, že sú moje listi dostatočne zrozumiteľné. Odpoveď, ktorú som dostal, ma šokovala a v istom zmisle obrátila celé moje chápanie tohto sveta narubi. Ako keď ten, kto veril, že Zem je plochá, zistí, že je v skutočnosti guľatá - niečo na ten štíl. Vraj všetko bolo ok až na takí malí detail, že bulharčina na rozdiel od ruštini vôbec nepoužíva písmeno jeri, ktoré som bez mihnutia oka dával všade tam, kde som mal pocit tvrdosti.

Dovtedi som o nutnosti písmena ipsilon - ekvivalentu ruského jeri - nikdi ani na sekundu nepochiboval. Veď predsa prečo bi existovali vibrané slová, prečo bi učitelia slovenčini trávili toľko času visvetľovaním kedi také a kedi onaké i a ako bi sme vedeli, či je to takí vír alebo onakí. Na hodinách, keď sa preberal Ľudovít Štúr, som musel buď vždi chíbať, alebo - čo je pravdepodobnejšie - faktu, že jeho slovenčina ipsilon vôbec nepoužívala, sa akosi nedostávalo patričnej pozornosti.

Nasledovali roki presvedčovania môjho okolia, že aj slovenčina - rovnako ako bulharčina a ďalšie južnoslovanské jaziki - si vie vistačiť s jedním i. Vísledki sú zatiaľ veľmi skromné. To ma ale nemôže odradiť. Práve naopak.

Ako povedal Galileo Galilei: "A predsa sa točí."

Tento titulok ma pobavil: Don Lemon zo CNN tvrdí, že voliči Trumpa musia trpieť "kognitívnou disonanciou", keď podporujú takého "zlého človeka."

Takže "kognitívna disonancia". Priznám sa, toto spojenie vidím prví krát. Pravdepodobne zároveň aj poslední.

Voliči Trumpa si o tom iste pomislia svoje, ale jedno treba CNN uznať - že sa na nič nehrá a ani sa len nesnaží predstierať, že jej ide o "objektívne spravodajstvo." Samozrejme nikde nie je napísané, že poslaním média musí biť "objektívne spravodajstvo" a keď sa CNN rozhodne rezignovať na oslovenie Trumpovích voličov je to jej slobodné rozhodnutie. Nemôžeme vedieť - možno je to jej biznis model a možno aj funguje.

Veľmi mi to ale pripomína víraz "deplorables", ktorím - ako som písal včera - označila v roku 2016 Trumpovích voličov Hillary Clinton. Tam to, ako vieme, nezafungovalo.

Demokrati nemajú najmenší problém nazvať polovicu krajini blbcami a jedním dichom označiť Trumpa za toho, kto polarizuje spoločnosť. Čo tak si najskôr pozametať pred vlastním prahom skôr ako začnete vinášať morálne súdi nad tími, ktorí si dovolia mať iní názor?

Mimochodom Trump - nepočul som ho nikdi ani náznakom sa vijadrovať na adresu demokratickích voličov. A rovnako ani Fox News. Médium, ktoré je priaznivo naklonené republikánom a nad ktorím zvikne ohŕňať svoj nechutní červení nos celá táto zasratá liberálna banda.

P.S. Ten záver nemislím vážne. Pripadalo mi to ako dobrí fór.

Rada Hillary Clinton prezidentskému kandidátovi Joeovi Bidenovi: "za žiadnich okolností nepriznaj porážku vo voľbách." Dobrá rada nad zlato.

A to v čase, keď je čoraz obľúbenejšou kratochvíľou demokratov rozvíjanie úvah o tom ako Donaldovi Trumpovi bude musieť pomáhať armáda s visťahovaním sa z Bieleho domu. A priamo od majsterki, ktorá počas predchádzajúcej kampane označila všetkích tích, ktorí volili jej protivníka, za "deplorables", následne prehrala voľbi a hodila to na Rusko.

Trump nevihral preto, že je skvelí, ale preto, že čo sa ponúkalo ako alternatíva, bolo len veľmi ťažko stráviteľné.

Všetko sa zdalo biť jasné ako facka. Policajt kľačí na krku George Floyda, ktorí hovorí, že nemôže díchať. Následne zomrie zadusením. Záver je teda jasní: policajt zabil Georga Floyda.

O pár mesiacov sa na svetlo božie dostáva celí video záznam tejto nešťastnej udalosti. George Floyd sa sťažoval, že nemôže díchať ešte predtím ako si policajt kľakol na jeho krk. V krvi Georga Floyda bolo 11 ng/mL fentanilu, čo je podľa Dr. Andrew Bakera, s ktorím prokuratúra preberala toxikologickú správu, "smrteľná úroveň." Predávkovanie fentanilom spôsobuje edém (nahromadenie tekutini) pľúc, čo tiež visvetľuje, prečo pľúca Georga Floyda vážili 2 až 3 krát viac ako je normál.

Toxikologická správa je z konca mája 2020. Akosi sa jej nedostalo mediálnej pozornosti.

Ohľadne pokľaku pri americkej himne, ktorí sa razom stal normou už aj v NBA, ma zaujímali dve veci: ako sa k tomuto postaví NHL, ktorej hráči až doteraz pri himne vždi stáli, a ako to bude vizerať, keď sa bude hrať aj himna inej krajini. Budú Američania kľačať pri vlastnej himne, ale stáť povedzme pri himne takej Číni? Odpoveď na obe otázki dal 1. augusta Matt Dumba, obranca Minessoti Wild, ktorí si pred zápasom Edmontonu Oilers proti Chicagu Blackhawks počas americkej himni kľakol a počas kanadskej himni stál. Dumba je inak Kanaďan z polovice filipínskeho pôvodu.

S takouto kombináciou som, priznám sa, nepočítal. Totiž, že cudzinci budú dávať takouto formou lekcie kurzu BLM Američanom. Chcieť od Dumbu, abi sa trochu zamislel nad tím, že kto to vlastne oslobodzoval Filipíny počas druhej svetovej vojni, bi asi bolo príliš. Inak najnovšie vraj nemá pokľak počas himni simbolizovať pohŕdanie danou krajinou, ale solidaritu s utláčaními rasami. Ktovie čo bi k tomu teraz povedal hráč amerického futbalu Colin Kaepernick, ktorí s tím prišiel už v roku 2016. Vtedi pokľak počas himni visvetľoval ako odmietnutie "prejavu hrdosti k vlajke krajini, ktorá utláča černochov a farebních."

Pamäť je aj v tomto prípade veľmi krátka. Ale našťastie tu máme vikladačov, ktorí nám veľmi ochotne visvetlia, čo práve ktoré gesto simbolizuje.

Reštartovaná sezóna NBA má za sebou 3 zápasi a jediním hráčom, ktorí zostal stáť počas himni - zo všetkích 6 tímov - bol Jonathan Isaac z Orlanda Magic. Nemal dokonca ani na sebe tričko Black Lives Matter, ale dres svojho klubu.

Biť na kolenách počas himni sa tak razom stalo novím štandardom. Kto tak neurobí, očakáva sa, že bi to mal visvetliť. Pokúsil sa o to za všetkích Charles Barkley, bívalá hviezda Phoenixu Suns, keď povedal, že keď si niekto nekľakne, neznamená to ešte, že je zlí človek.

Ríchlosť, s akou sa udomácnila táto nová norma správania sa, je dichvirážajúca. Ešte pred pár mesiacmi bolo pravidlom a prejavom elementárnej slušnosti sa pri himne postaviť. Kto tak urobí dnes, je za bigotného rasistického exota.

Jonathan Isaac, inak černoch, mal gule a nebál sa sám postaviť proti prúdu. Som zvedaví, či sa nájde aj nejakí beloch. Som ale skeptickí. Belosi už gule nemajú. Odrezali si ich sami.

Toť jeden príklad ako sa postaviť voči tomu, čo sa konzervatívcom nepáči.

Himna štátu je niečo, čo má ľudí spájať. Neexistuje pravicová a ľavicová himna, ale jedna himna, ktorú si zaspievajú všetci - pravičiari a ľavičiari, liberáli aj konzervatívci, republikáni aj demokrati. Simbolizuje danú krajinu a je dobrím zvikom počas nej stáť.

Najnovšie sa ale už aj NBA rozhodla starím dobrím zvikom zamávať. Pred včerajším reštartom nedohranej sezóni - zápasom Utah Jazz proti New Orleans Pelicans - si hráči a tréneri oboch tímov ako aj rozhodcovia kľakli počas himni na kolená. Každí má samozrejme právo na svoj názor. A keď sa ho niekto rozhodne prezentovať takímto nevkusním spôsobom, je to jeho vec. A ak sa to konzervatívcom nepáči, namiesto sťažností môžu aj niečo konkrétne urobiť - napríklad bojkotovať celú NBA.

Inak dokonalou iróniou je, že je to práve NBA, ktorá takímto spôsobom dáva najavo opovrhnutie nad krajinou, ktorá vitvorila podmienki pre fungovanie bezkonkurenčne najlepšej basketbalovej ligi sveta, v ktorej dominujú a odjakživa dominovali hráči tmavej pleti s príjmami, ktoré bi nikde inde na tejto planéte nemali najmenšiu šancu dosiahnuť.

Peniaze sú mimochodom to, na čo aj NBA v prvom rade počúva. Keď sa minulí rok generálni manažér Houstonu Rockets - Daryl Morey - rozhodol podporiť protesti v Hong Kongu tweetom "Fight for freedom, stand with Hong Kong", ozvala sa Čína, ktorá je pre NBA víznamním trhom. Pohrozila tiež bojkotom NBA. Zabralo to okamžite - NBA vidala stanovisko, v ktorom označila daní tweet za "poľutovaniahodní." Majiteľ Houstonu Rockets - Tilman Fertitta - sa od neho tiež dištancoval, keď vihlásil, že tweet nereprezentuje stanovisko klubu. A samotní Daryl Morey svoj tweet vimazal a nahradil ho novím, v ktorom sa zaprisahával, že nikoho tím nechcel uraziť.

Čína ukázala ako sa účinne bojuje za svoje záujmi. Ak bi teraz odišla polovica fanúšikov, NBA bi sa iste veľmi ríchlo spamätala aj v tomto prípade. Konzervatívni fanúšik si ale iba pomislí svoje, možno si zanadáva, ale aj tak si kúpi lístok na najbližší zápas. A potom sa čuduje a narieka nad tím, čo sám sponzoruje.